Vladyka Milan Lach, SJ: Je dôležité, aby sa pastieri cirkvi intenzívne modlili

Vladyka Milan Lach, SJ pôsobil päť a pol roka v Spojených štátoch amerických v eparchii v Parme. Následne ho pápež František menoval pomocným biskupom bratislavskej eparchie. Túto misiu prijal s pokorou a prednedávnom sa vrátil na Slovensko. Aké je byť gréckokatolíkom v Amerike a ako sa darilo samotnému biskupovi „za veľkou mlákou“?

Ako sa vám darilo v službe biskupa Ruténskej eparchie v Parme?

Pán bol vždy pri mne, to som vedel od začiatku. Začiatky neboli ľahké, ale posielal mi do cesty ľudí, ktorí mi to pomohli zvládnuť. Na začiatku som tam fakticky nikoho nepoznal. Keď som nadobúdal nové kontakty s ľuďmi, rozširoval sa okruh známych ľudí, ktorí mi pomáhali. Potom to už bolo ľahšie.

 

Ako to bolo s jazykom? Bola medzi vami a domácimi jazyková bariéra?

Veriacich, ktorí rozprávali po slovensky, bolo veľmi málo. Možno päť percent z celkového počtu veriacich, a možno ani to nie. Keď som odchádzal zo Slovenska, myslel som si, že viem po anglicky (úsmev), ale až tam som videl, že to bolo zdanie. Samozrejme, že spočiatku bola medzi nami jazyková bariéra, čo bolo najťažšie. Pár týždňov môj brat a potom otec Marek Višňovský chodili všade so mnou, aby mi prekladali, lebo som všetkému nerozumel.

 

VŠETCI ĽUDIA CHODIA NA PRIJÍMANIE

Čo ste prežívali na začiatku pôsobenia v USA? Aké boli začiatky vašej služby na tomto mieste?

Prvý rok bol najťažší. Hlavne bolo náročné prekonať spomínanú jazykovú bariéru. Kultúra a reakcia veriacich je trochu iná, než sme zvyknutí na Slovensku. Napríklad v tom, že keď sme slávili Božskú liturgiu a šli sme rozdávať sväté prijímanie, videl som, že všetci ľudia šli na sväté prijímanie. Najprv som si vravel, aké je to skvelé, že všetci žijú duchovný život, chodia pravidelne na spoveď. No keď som sa po svätej liturgii rozprával so spolubratom otcom Marekom, aké je to skvelé, že všetci ľudia žijú takto naplno duchovný život, vyviedol ma z omylu. Povedal mi, že mnohí neboli dlhší čas na spovedi, ale chodia na prijímanie, že tak to tu jednoducho je.

 

Necítili ste sa v tom ďalekom svete sám?

Iste. Ako som spomínal, hlavne prvý rok. Tým si prechádzajú všetci prisťahovalci do USA. Ako rehoľník som pred biskupskou vysviackou osemnásť rokov žil v jezuitskej komunite, takže na začiatku som cítil samotu, ale Bohu vďaka, našiel som tam otca Mareka Višňovského, ktorý je zo Slovenska a s rodinou žije v eparchii Parma v Amerike už devätnásť rokov. A potom sa v Clevelande nachádzala miestna komunita jezuitov, s ktorými som mal pravidelný kontakt, čo bolo veľmi dobré, pretože ma prijali medzi seba. Nerobili žiadne rozdiely v tom, že som bol z Európy. Brali ma ako jedného z nich a tešili sa z toho.

 

Takže aj táto komunita vám pomohla k tomu, aby ste sa tam cítili prijatý.

Samozrejme, sú ľudia, ktorí vás prijmú, ale sú aj takí, ktorí vám dajú pocítiť, či už priamo alebo nepriamo, že tam nepatríte. Je to tak všade, ostáva len sa s tým vyrovnať.
Aj v evanjeliu sa píše, ak vás niekam neprijmú, straste si prach aj z nôh a odíďte z tohto mesta.
No čím dlhšie som tam bol, tým viac som bol prijímaný. Mojím menovaním do Bratislavy sa moja misia v USA skončila, naplnila sa a ide sa ďalej.

 

 

POČTY VERIACICH DRASTICKY KLESAJÚ

Počas vášho pôsobenia v Parme ste oslávili v roku 2019 aj 50. výročie jej založenia. Ako hodnotíte túto udalosť a skutočnosť, že už taký dlhý čas existuje eparchia v Parme?

Eparchia bola založená hlavne pre pastoračnú službu veriacim, ktorí sa sťahovali za prácou do stredu a na západ USA najmä z Pensylvánie, či z Ohia. Na počiatku v roku 1969 bola eparchia v Parme veľmi veľká. Ak si vezmeme aj Aljašku, ktorá bola vtedy súčasťou eparchie Parma, do nej bolo treba cestovať lietadlom z Clevelandu desať hodín s medzipristátím, takže sú to obrovské vzdialenosti. V roku 1981 bola eparchia Parma rozdelená a v západnej časti USA vznikla nová eparchia Van Nuys v Kalifornii. Eparchii Parma pripadlo 12 štátov Midwestu. Mnohí z obyvateľov Parmy, ktorá je predmestím Clevelandu, majú dodnes korene z územia dnešného Slovenska, ale buď o tom ani nevedia, alebo sa k tomu ani nehlásia. Beriem to ako fakt, že sa vytvárajú nové diecézy, ako aj na Slovensku, pre pastoračnú potrebu.

 

Koľko je v súčasnosti veriacich gréckokatolíkov v USA?

Spojené štáty majú oficiálne 332 miliónov obyvateľov. Náš odhad veriacich je štyri a pol tisíc, možno aj deväť tisíc, ale do chrámu v nedeľu prišlo len 10%. Ťažko povedať, pretože tam sa štatistiky nerobia. Štát nezisťuje náboženskú orientáciu obyvateľov.

 

Je to podľa vás uspokojivý počet?

Rozhodne sa s tým nemožno uspokojiť. Počty idú dramaticky dole. Robili sme si vlastné výpočty a v eparchii Parma sme za posledných päťdesiat rokov stratili 82% veriacich. Vo všeobecnosti celá Ruténska gréckokatolícka cirkev stratila 89% veriacich, takže sme išli drasticky dole.

 

Čím to podľa vás je?

Myslím, že hlavne tým, že sa neodovzdala živá viera nasledujúcej generácii. Ľudia, ktorí žili vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku a prišli do USA, neboli v Amerike na konci 19. storočia Rímskokatolíckou cirkvou ako gréckokatolíci prijatí a naši kňazi mali zákaz ženiť sa pred diakonskou vysviackou, čo trvalo do roku 2014. Z týchto dôvodov takmer polovica našich veriacich zanechala Gréckokatolícku cirkev a odišli do pravoslávnych cirkví. Ďalšími dôvodmi boli pedofilné škandály v našej Cirkvi, sekularizácia a migrácia za prácou do iných častí USA. Papierovo veriaci sú stále tam, ale nechodia do chrámu.

 

Čo ešte vidíte ako dôvody tohto stavu?

Myslím, že istú rolu v tom hrá aj autenticita vo viere, ako ju prežívame. Po druhom vatikánskom koncile si jeho závery vysvetľovali aj v USA rôzne, s nástupom hippies a podobne. Myslím si, že je tých faktorov viac, ale rozhodne to nebolo ľahké pre gréckokatolíkov, aj oni si tam prežili ťažké obdobie neprijatia. Tak sa snažili v 50. rokoch prispôsobiť Rímskokatolíckej cirkvi. Napríklad aj tým, že odstraňovali ikonostasy, v snahe byť podobní rímskym katolíkom, no zároveň tým strácali svoju identitu.

 

AJ KEĎ JE POČET VERIACICH NÍZKY, NECHÝBA IM ŠTEDROSŤ

Odlišuje sa viera alebo prežívanie viery a veriaci v USA a na Slovensku? Ako?

Treba povedať, že v eparchii Parma sme mali hlavné farnosti v mestách, ktoré boli väčšie ako Bratislava, s malým počtom veriacich. Kto chcel prísť v nedeľu do chrámu na bohoslužby, musel cestovať aj hodinu či 40 minút po diaľnici. Podotýkam, že ide v mnohých prípadoch o mnohopočetné rodiny s malými deťmi.
No a potom spomínané sväté prijímanie, na ktoré chodia všetci, aj tí, ktorí dlhodobo neboli na spovedi. Badal som, že niektorí veriaci, hoci boli v nedeľu v chráme, majú iba formálnu vieru. Ale rovnako som tam našiel aj krásne príklady viery mnohodetných rodín či jednotlivých veriacich, ktorí boli mne samému na povzbudenie.

 

Napadne vám aj niečo, čo by sme sa mali my učiť od týchto ľudí v oblasti kultúry viery?

Napadá mi hneď niekoľko vecí, napríklad ich štedrosť. Lebo štedrosť je prejavom našej viery. Mám dojem, že tamojší veriaci sú štedrejší než veriaci na Slovensku. V tomto by nám mohli byť inšpiráciou. Na to, aký počet veriacich tam bol, boli naozaj veľmi štedrí, práve preto, aby udržali chod farnosti.
Bolo pre mňa obdivuhodné, ako venovali čas dobrovoľníctvu a peniaze svojím farnostiam. Svedčilo to aj o tom, aké chrámy v minulosti stavali. My sme tam od štátu nedostali žiadne peniaze. Jednoducho celá réžia na náklady farnosti a biskupstva boli hradené z príspevkov a darov veriacich ľudí.

 

Objavujú sa medzi veriacimi v USA väčšinou európski veriaci alebo máte aj veriacich pochádzajúcich priamo z Ameriky?

Tí, ktorí majú slovanské korene alebo priezviská sú už tretia a štvrtá generácia, takže už nemajú so Slovenskom prakticky nič spoločné. Keď prichádzali na konci 19. a na začiatku 20. storočia ako prisťahovalci z Európy do New Yorku, imigrační úradníci ich priezviská častokrát zmenili či skomolili. Deväťdesiatosem percent veriacich sú už Američania a  na Slovensku ani nikdy neboli. Všetko je tam v pohybe a do našich farností prichádzajú aj z iných cirkví či denominácii a stávajú sa našimi farníkmi. Pastoračný jazyk je angličtina, len v zopár farnostiach niekoľko častí liturgie spievajú po cirkevnoslovansky, ale sú to skôr výnimky ako pravidlo.

 

Je raritou mať v USA gréckokatolícky chrám?

Záleží od toho kde. Napríklad v Pensylvánii to nebolo raritou, pretože ich tam bolo veľmi veľa. Ale v iných častiach USA to bola rarita. Mnohí na to pozerajú ako na exotiku. Tieto komunity sú potom atraktívne a priťahujú spevom, ikonami, celkovo slávením bohoslužieb. Ľudia sa pýtajú, čo to je, mnohých to uchvacuje, že máme iné liturgické obrady, že naši kňazi sú ženatí a že sme stále katolíkmi.

 

Odlišujú sa nejako chrámy na Slovensku a v USA?

Odlišujú sa v záležitosti od doby vzniku. Ak sú staršie, vyzerajú ako naše na Slovensku. Tie novšie majú už modernejšiu architektúru. Zaujímavosťou je, že gréckokatolíci v Spojených štátoch dodnes používajú kríž, ktorého spodné rameno je šikmé. Vyzerá ako pravoslávny kríž u nás. Keď ľudia vidia na veži takýto kríž, mnohých Európskych návštevníkov to môže pomýliť.

 

 

MOJÍM ZÁMEROM JE BYŤ APOŠTOLOM JEŽIŠA

Čo sa vám „za veľkou mlákou“ najviac páčilo?

Samotní ľudia. Bol som rád, keď som od nich počul na konci mojej služby, že sú vďační za to, že som ich priviedol bližšie k Ježišovi, k viere, že si ju prehĺbili. Je to pekné počuť, pretože toto je našou náplňou, prečo byť kňazom – privádzať ľudí k Bohu, k osobnému vzťahu s Ježišom Kristom. Potom ľudia žijú z bohatstva duchovného života, z Božieho slova, či z bohatstva byzantskej liturgie. Viera má byť živá, nie skostnatená, a z toho som mal najväčšiu radosť. O to som sa za päť a pol roka pôsobenia na tomto mieste snažil ohlasovaním Božieho slova – priviesť týchto ľudí bližšie k Ježišovi Kristovi. Samozrejme, že nie všetci veriaci tam boli so mnou spokojní, ale taký je už život, že všetkým nevyhoviete, ak ohlasujete Krista ukrižovaného a vzkrieseného.

 

Pápež František vás menoval za pomocného biskupa bratislavskej eparchie. Aké máte očakávania od tejto novej služby?

Nemám veľké očakávania. Prišiel som sem s veľkou pokorou, slúžiť – to je mojím biskupským heslom – v tom, čo bude potrebné. Prišiel som pomáhať ľuďom, byť s ľuďmi, povzbudiť ich, vedieť ich vypočuť a hlavne – modliť sa za ľudí a ohlasovať Božie slovo.
Ako sa spomína v Skutkoch apoštolov, keď apoštoli vybrali siedmich diakonov, aby sa venovali chudobným a vdovám a povedali: „My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ (Sk 6, 4) Toto má byť hlavnou úlohou biskupov, hoci je veľa aj administratívy. Častokrát berieme modlitbu ako zbytočnú vec, ale naopak, je veľmi dôležitá. Práve v modlitbe a v tichu nám Pán zjavuje, čo máme robiť, čo máme povedať. Preto je veľmi dôležité, aby sa pastieri cirkvi veľmi intenzívne modlili, aby vedeli nasmerovať stádo ďalej. Teda chcem plniť poslanie biskupa, ohlasovať radostnú zvesť, že Ježiš za nás zomrel a vstal z mŕtvych.

 

Tešíte sa z návratu na Slovensko?

Beriem to ako svoju misiu a službu. Počúvol som prianie Svätého stolca a prišiel som. Kde je poslušnosť, tam je aj Božie požehnanie, kde nie je poslušnosť, tam požehnania niet. Jedno je kázať o poslušnosti, ale lepšie je ukázať poslušnosť na svojom živote. Kdekoľvek je táto služba potrebná, tam idem, pretože tu nejde o emócie, či sa teším alebo neteším. Ja som bol už viac-menej udomácnený v USA. Koľko mi dá Pán Boh sily a zdravia, toľko sa budem snažiť robiť službu najlepšie ako sa dá tu na Slovensku, aby som skutočne ohlasoval Pána Ježiša. Žiaden iný zámer ani ambície, ako si mnohí myslia, nemám, len byť jeho apoštolom a byť príkladom aj pre iných. Samozrejme, vždy sa mám aj ja čo učiť, ale chcem určite dosiahnuť cieľ, ktorému som uveril. Byť už tu na zemi v spoločenstve s Bohom a samozrejme, potom raz aj vo večnom živote. Po ničom inom netúžim.