Vladimír Palko: 10 vecí, ktoré ste o ňom nevedeli
Známy politik, vysokoškolský pedagóg a matematik. Bývalý minister vnútra Slovenskej republiky, manžel a otec. Autor knihy Levy prichádzajú. No iste o ňom neviete, že…
- Keby ste chytili zlatú rybku, aké by boli vaše tri želania?
Keďže zatiaľ mám len vnukov, zaželal by som si konečne vnučku. Keď chodím do práce, občas stretávam bezdomovcov, preto by som si zaželal, aby každý z nich v nejakom momente zažil pozornosť a záujem zo strany blížnych. Nuž, a to tretie želanie by mohlo byť takpovediac materiálne. O pár mesiacov s manželkou oslávime štyridsať rokov od nášho sobáša, tak by som asi zlatú rybku požiadal o nejaký poriadny dar. A čo by to malo byť, to by som sa musel spýtať manželky.
- Nie všetci vedia, že viete dobre…
… strieľať. Áno, dobre som strieľal z pištole. Pištoľ je osobná zbraň veliteľa motostreleckej čaty, ktorým som bol na vojenčine, a tam som sa to aj naučil. Po rokoch som si na ministerstve vnútra overil, že som to nezabudol. Na Dňoch polície som rád súťažil v streľbe s novinármi. Vedel som, že v tomto ma nedostanú. Inak, nie je na tom nič ťažké. Treba dobré oko, pevnú ruku, príliš dlho nemieriť a najmä netrhnúť spúšťou. Výstrel vás musí prekvapiť.
- Na aký najkrajší zážitok z detstva si spomínate?
Mám ich veľa, neviem, ktorý je najkrajší. Bol som astmatické dieťa a často som chodil na dlhé liečenia do Tatier, kde som bol bez rodičov. Pre malé dieťa to nie je ľahké. Spomínam si, keď som bol ako osemročný na takom liečení v Lučivnej, aké nádherné to bolo, keď ma naši prišli vyzdvihnúť o desať dní skôr a šli sme spolu na niekoľko dní do Tatier.
A ešte spomeniem nie síce jeden zážitok, ale chvíle, ktoré sa opakovali. Ako dieťa som veľmi rád a tak veľa čítal, až ma rodičia museli v tom trochu obmedzovať. Napríklad keď som si chcel doma čítať, musel som požiadať o dovolenie. Nuž, a keď odpoveď bola súhlasná, bola to taká radosť. No a do tretice spomeniem, ako som si už ako pätnásťročný kúpil v Tuzexe prvé džínsy. Značka Rifle Super. Bolo to super.
- Akú vlastnosť si na ľuďoch najväčšmi ceníte?
Že sa na nich dá spoľahnúť v ťažkej chvíli. Že viac idú za pravdou ako za osobným prospechom. Mal som na takých ľudí šťastie aj v rodine, aj medzi priateľmi.
- Keby ste neboli tým, kým ste, kým by ste chceli byť?
Som spokojný s tým, kým som, ale asi by som mal byť vo svojom veku už lepším človekom. Tak asi to by som mal chcieť.
- Čo by ste sa ešte chceli v živote naučiť?
Snažím sa odpúšťať, aj odpúšťam, ale malo by mi to ísť ľahšie a rýchlejšie. A konečne by som sa už chcel zdokonaliť v hre na gitaru, na čo sa chystám už štyridsaťpäť rokov. Zatiaľ poznám tri akordy a viem zahrať a zaspievať Tri dni ma naháňali.
- Ku ktorému filmovému hrdinovi máte najbližšie?
K Herculovi Poirotovi. Obaja sme katolíci, občas sa modlíme ruženec, obaja sme pôsobili v bezpečnostnej oblasti, sme hĺbavé typy, čo analyzujú podstatu vecí, a tiež sme obaja trochu márnomyseľní. Aj keď ja to lepšie tajím.
- Ak by ste mali možnosť položiť pápežovi Františkovi tri otázky, ktoré by to boli?
Spýtal by som sa ho, kde sa dnes objavilo v Cirkvi toľko neistoty okolo vieroučných a morálnych otázok a čo s tým. A táto otázka vydá aj za tri iné.
- Čo vás na ľuďoch najväčšmi rozčuľuje?
Nevďačnosť. Keď niekomu pomôžete v jeho núdzi a on vás ešte podrazí. Ale mrzí ma aj taká bežná nevďačnosť, keď si ľudia nevážia veci, ktoré majú, hoci tie veci nie sú samozrejmosťou.
- Čo vás vždy rozosmeje?
Určite po hocikoľký raz scéna „knedlíky nebo noky“ z filmu Pelíšky. Ale mám rád také jednoduché smiechoty, ktoré prinášajú malé deti. Tak napríklad pred pár dňami sme najmenšiemu vnúčikovi vyrábali bubliny bublifukom a ja som ich pukal svojím nosom. Vnúčik sa šiel popukať od smiechu a my s ním.