Vitrážistka Darina Szöllösiová: Rada na seba nechávam pôsobiť svetlo, ktoré prenikne mozaikou vitráže
Sklo je súčasťou jej profesionálneho života už niekoľko rokov. Vitrážistka Darina Szöllösiová tvorí krásne farebné variácie skla exponované v mozaikových výplniach okien. Nahliadnite spolu s nami do dielne vitrážistky z Nitrianskych Hrnčiaroviec.
Pani Darina, vyštudovali ste geodéziu a kartografiu, no takmer celú profesionálnu kariéru sa venujete vitrážam. Ako začalo toto vaše zaujímavé povolanie?
Cesta bola jednoduchá. Rozhodla som sa, že chcem robiť niečo tvorivé a zapáčila sa mi myšlienka skúsiť robiť vitráže. Urobila som si kurz a pustila som sa do podnikania rovnými nohami.
Kto bol váš prvý zákazník a akú vitráž ste pre neho vytvorili?
Robila som vitráž bratovi do dverí a v spolupráci s keramikárom som vkladala malé vitráže do keramických svietnikov. Tam som si overila, že to dokážem robiť presne a zodpovedne.
Jedno okno môže mať od niekoľko stoviek až po tisíc dielikov sklíčok
JEDNO OKNO MôŽE MAŤ OD NIEKOĽKO STOVIEK AŽ PO TISÍC DIELIKOV SKLÍČOK
Aká je cesta výroby vitráže od jej začiatku až po osadenie do okna?
Na začiatku je výtvarný návrh – ten sa musí zväčšiť na veľkosť okna, a to je podklad pre budúcu vitráž. Vyberie sa farebnosť a štruktúra skiel a môžu sa začať obkresľovať na vybrané sklá tvary, na ktoré je vitráž rozkreslená. Jedno okno môže mať od niekoľko stoviek až po tisíc dielikov sklíčok. Nakreslený tvar sa diamantovým rezákom nareže a poodlamuje klieštikmi. Potom sa musí každý kúsok zabrúsiť. Keď je všetko pripravené, môže sa to spájať, buď do olovených profilov alebo cínovou spájkou. Po niekoľkých dňoch – alebo aj pár týždňoch, podľa zložitosti – je vitráž hotová.
Návrhy na vitráže si vymýšľate sama alebo ich vyrábate podľa ponuky objednávateľa?
Niekedy dostanem výtvarné návrhy od objednávateľa, ale väčšinu kreslí môj manžel. Po vzájomnej komunikácii so zákazníkom sa dopracujeme k téme, koncepcii, farebnosti, ale v samotnom výtvarnom poňatí máme voľnú ruku.
Keďže pracujete so sklom, určite vás pri tejto práci neminú aj nejaké menšie zranenia…
Áno, mám dorezané hlavne brušká prstov. Pri brúsení pritláčam prsty o hranu skla, ale nie je to nič vážne. Treba byť opatrný, ale zároveň sa skla nebáť, a keď sklo padá na zem, tak ho nechytať.
Krásne vitráže v kostole či veľkej katedrále sú určite tým, čo hneď upúta našu pozornosť. Pri návšteve ktorého z chrámov na Slovensku či v zahraniční vás zaujali najviac?
Najviac sa mi páči vitráž v chráme sv. Víta v Prahe od Maxa Švabinského. Myslím, že zážitok z tejto vitráže ma inšpiroval, aby som ich robila aj ja.
Vašu prácu môže verejnosť obdivovať napríklad v kaplnke kňazského seminára v Nitre. Kde všade sa vaše vitráže ešte nachádzajú?
Už je toho veľmi veľa. Sú to kostoly – Horné Krškany, Veľké Orvište, Zálesie, Trnava, Kajal, Hrnčiarovce nad Parnou, Košice, Martin, Liptovský Ondrej, Liptovský Ján, Rybník. Tiež na zámku v Pezinku, Bojniciach, autobusových zastávkach v Zborove nad Bystricou, zámok Belveder vo Viedni.
Je táto práca pre vás aj istým druhom modlitby?
Áno, určite je to modlitba mysle a rúk. Úplné ponorenie sa do práce, sústredenie v každom momente. Je to ako nekonečný ruženec, ktorý sa modlím tak, že každé jedno slovo si uvedomujem. Na konci dňa s ním končím a ráno pokračujem, až kým dielo nie je hotové. Svätci a príbehy, ktoré stvárňujem, sú všeobecne známe a spája sa s nimi nejaká predstava zobrazenia. Tú rešpektujem, ale snažím sa vložiť do diela najmä ľudskosť a dušu, aby z nich bolo vidno, že sú to ľudia a nielen nejakí univerzálni svätí.
Čo vás pri tejto práci môžu práve oni naučiť?
Zamýšľam sa nad nimi a ich životom, ako nad príbehom o človeku. Čím je pre mňa jeho posolstvo dnes. Mám rada detaily, ktoré obrazy oživujú tak, že vyzerajú, že sa naozaj dejú. Párkrát som na vitráž dala tvár niekoho, koho poznám osobne. Všetky ženské ruky na mojich vitrážach sú moje a mužské sú zase manželove. Myslím si, že ľudia potom vnímajú nielen to, že v kostole sú pekné farebné okná, ale pôsobí na nich aj niečo, čo nevedia pomenovať. Drobný detail ruky, pohľadu, pohybu hlavy, niečo, čo vyžaruje, čo hovorí príbeh.
HRANIE SA S FARBOU A ŠTRUKTÚROU SKLA MÁM VEĽMI RADA
Čo považujete pri svojej práci za najväčší úspech?
Asi to, že mi ľudia dali dôveru, aby som im vytvorila dielo, ktoré bude dotvárať nejaký priestor desiatky rokov. Za česť považujem, že som mohla realizovať vitráže podľa návrhov Miroslava Cipára do zámku v Pezinku aj do kňazského seminára v Nitre.
Čím vás táto práca najviac oslovuje?
Je to ťažká práca a veľká zodpovednosť, keďže robím na zákazku. Netreba si to veľmi idealizovať, tej tvorivej časti je veľmi malý podiel, zbytok je poctivé remeslo. Najradšej na tom celom mám hranie sa s farbami a štruktúrou skla. Okrem vitráže sa venujem aj voľnej tvorbe, sú to sklené objekty, sochy a misy z taveného skla. To ma veľmi baví a beriem to ako odmenu, keď mám čas a môžem premýšľať o skle a jeho budúcej podobe.
Vitráž pracuje najmä so svetlom. Aké pocity vo vás zanechá ten moment, keď slnečné lúče preniknú krásnou mozaikou víťazného okna?
Asi ako na každého, nechávam to na seba pôsobiť. Je to ďalšia dimenzia vitráže, keď sa sklo odráža na stenách a vytvára nové obrazy, podľa toho, ako sa pohybuje slnko. To je dôvod, prečo mám rada sklo.
…
Snímky: Respondentka