Vírus, ktorý núti prehĺbiť rodinnú spiritualitu…

Situácia zavretých dverí kostolov – hoc je pre nás veľkou bolesťou, núti nás premýšľať nad tým, ako prežívať vieru za zatvorenými dverami našich domovov. Čas, keď „odniesli môjho Pána“ môže byť časom prázdna, smútku a bolesti, ale i časom prehĺbenia rodinnej spirituality.

Inšpiratívnym modelom pre situáciu, ktorú žijeme dnes, môže byť život prvotnej cirkvi. Je známe, že kresťania až do začiatku 4. storočia nemali vlastné miesta pre bohoslužby. Takými boli spočiatku židovské synagógy. Kresťania sa zúčastňovali židovskej bohoslužby, preberali židovské formy i organizáciu, zároveň však tvorili vlastné spoločenstvo, vlastnú bohoslužbu, keď po domoch lámali chlieb. Až v 4. storočí, po Milánskom edikte, vznikajú prvé miesta kultu kresťanov – prvé kresťanské chrámy. Do toho času sa kresťania zhromažďujú v domoch kresťanov. V dome Akvilu a Prisky (1Kor 16, 19), v dome Nymfy (Kol 4, 15), Archippa (Flm 2, 1), Gája (Rim 16,23) či iných sa zhromažďovalo Kristovo zhromaždenie, ktoré tu slávilo sväté tajomstvá. A tak môžeme v podstate sledovať zrod niečoho takého, ako je cirkev v domoch veriacich.

Povýšiť priestor domu

Dôležité udalosti dejín spásy sa odohrávali v domoch. Anjelovo zvestovanie a Kristovo vtelenie sa uskutočnilo v skromnom domčeku Márie. Prvých 30 rokov Ježišovho života sa odohráva v rodinnom prostredí. Dva najdôležitejšie chválospevy, Máriin a Zachariášov, sa nezrodili v kláštoroch, ale v prostredí domov. Ježišove zázraky, učenie a životné udalosti sa často odohrávali v domoch. Aj samotná Eucharistia vznikla v dome, pri spoločnom stolovaní. Turíce sa neodohrali v synagóge, ale v rodinnom príbytku. Prví kresťania „po domoch lámali chlieb“. Viera sa v prvotnej Cirkvi odovzdávala a žila v domoch (Porov. KKC 1655).

// Čítajte celý text //