Vieru vnímam aj ako cestu, ktorá niekedy niečo stojí

Autor textu: Ján Hudáček

Ako žiť plnšie? A dá sa to aj uprostred excelových tabuliek, porád a každodenných povinností? Julo Slovák, vedúci Godzone tímu, hovorí o tom, ako ho život – aj cez náročné obdobia – priviedol k túžbe byť viac prítomný. V rozhovore odhaľuje, že hojnosť, ktorú prisľúbil Ježiš, sa prejavuje nielen na pódiu, ale aj v obyčajných chvíľach. A že rásť vo viere neznamená byť dokonalý, ale dovoliť Bohu, aby nás viedol krok za krokom.

Julo, dovoľ mi na úvod zdanlivo banálnu otázku: ako sa máš a čo máš nové? Urobil si v poslednom čase nejaké rozhodnutie, pri ktorom už teraz vidíš ovocie?

Mám sa dobre. Aj keď to znie trochu ako klišé, chcem byť viac prítomný, žiť život naozaj naplno tam, kde som. Máme okolo seba veľa dobrého, ale často to prehliadame – hlava je v minulosti alebo v budúcnosti, a to vytvára zbytočné napätie. Aj keď je to stará myšlienka, stále si ju musím pripomínať a znovu a znovu sa k nej vracať.

Bolo to rozhodnutie, ktoré vzniklo po nejakom náročnejšom období? Alebo to prišlo len tak, spontánne?

Myslím, že ma k tomu priviedol život: aj jeho pekné, aj ťažšie chvíle. Možno s vekom prichádza aj väčšie uvedomenie si, kam vlastne smerujem a či ten život žijem správne.

Ty slúžiš na plný úväzok. Vnímaš niekedy napätie medzi tým, kde končí práca a začína služba?

Vnímam to v našom tíme. Vidím, že je potrebné mať nastavené hranice – a tie sa v rôznych obdobiach menia. Každá fáza života prináša iné potreby a možnosti. Pre mňa osobne je to životné poslanie, takže sa mi to možno žije ľahšie. Ale aj ja som sa musel naučiť, kde sú limity a vedieť si ich strážiť.

Keď sa povie „služba na plný úväzok“, mnohí si možno predstavia, že si celý deň na pódiu alebo hovoríš o Ježišovi. Ale za tým je veľa práce v pozadí. A ty si zároveň typ, ktorého baví aj práca s tabuľkami a porady. Je to tak?

Áno, cítim sa dobre aj za počítačom. (úsmev) No mám pocit, že tieto dva rozmery našej služby sa dajú aplikovať aj všeobecne do života: niektoré veci musíš robiť, aby si mohol robiť to, čo chceš robiť. Teda tie veci, ktoré nám dávajú energiu a pocit zmyslu. Ale aj tie naplnené veci stoja na práci v zákulisí.

Keďže sa Godzone výrazne rozrástol – v našom tíme teraz slúžia desiatky ľudí –, zahŕňa to veľké množstvo povinností. Zvonku to často nevidno, ale za tým, že niekto stojí na pódiu, je mnoho mesiacov práce: personálne záležitosti, finančné zabezpečenie, logistika, tabuľky, plánovanie… Ale takisto veľa kreatívnych porád, modlitieb a rozlišovania, veľmi dôležité je pracovať na vzťahoch… Čiže aj tá tabuľková práca je úplne rovnako súčasťou služby.

Môžu aj tieto rutinné a bežné časti života patriť k hojnosti, ktorú spomína Ježiš, keď v Jánovom evanjeliu hovorí, že prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie?

Jednoznačne. Tá hojnosť, plnosť sa netýka len duchovných vecí. Plnosť a hojnosť môžeme a máme zažívať aj v oblasti charakteru, návykov, vzťahov, fyzického aj duševného zdravia… V poslednom čase sa zamýšľam nad rozdielom medzi žitím a prežívaním života a myslím si, že je naozaj dôležité žiť, nielen prežiť náš život. Ja to najviac vidím na svojich deťoch a v manželstve. Že každý deň je dar. A že je dôležité tešiť sa aj z obyčajných vecí a chvíľ.

Napríklad ako obyčajný úsmev? Počul som že tvoja manželka Ivka má veľmi rada, keď sa usmievaš, no ty vraj nie si veľmi usmievavý typ.

Áno (smiech). Ale posledné mesiace sa učím usmievať sa viac. Nestojí to nič, ale robí to život krajším, nielen mne, ale aj ľuďom okolo mňa. A myslím si, že to je prepojené – ak žiješ s Bohom, tak sa to musí prejaviť aj v praktických oblastiach života.

Potrebujem byť tiež ochotný byť pokorným, vedieť si priznať chybu a nechať Boha, aby mi ukázal tie oblasti, na ktoré sa potrebujem ešte zamerať.

Myslím si, že tento život v hojnosti by sme radi žili všetci. Ale ako na to? Je to otázka našej systematickej práce alebo je to na Bohu, aby v našom vnútri prepol nejaký spínač?

Verím, že správne sú obidve možnosti. Poznám mnoho svedectiev ľudí, ktorí sa obrátili a niečo sa v nich okamžite zmenilo. Niektorí boli uzdravení, iným zázračne zmizli závislosti a odvtedy v týchto oblastiach žijú tú hojnosť, doslova zo dňa na deň.

Ale potom sú tu oblasti, aj v životoch týchto ľudí, na ktorých Boh pracuje postupne. Ako keby povedal: „Dobre, toto sme očistili, teraz poďme na ďalšiu vec.“ A preto hovorím, že ide o život, lebo ak žijeme s Bohom päť, desať, dvadsať rokov, musí to byť vidno na našom charaktere, vzťahoch, hodnotách. Aké oblasti sme boli ochotní dať Bohu? V ktorých oblastiach sme mu dovolili nás orezávať? Svätosť je celoživotná cesta a dorastáme do nej postupne, nikdy nebudem dokonalý; taký je len Boh. No myslím si, že ten rast by mal byť viditeľný.

„Ide o život“ je aj témou tohtoročnej konferencie a už viackrát sa mi zdalo, že témy Godzone naozaj zachytili a pomenovali nejaký dôležitý celospoločenský fenomén. Ako tieto témy vznikajú?

Ten proces zahŕňa hlavne modlitbu a počúvanie. Pravidelne na začiatku roka, v januári, napríklad mávame duchovnú obnovu, na ktorej sa spoločne v tíme zdieľame, čo vnímame. Spíšeme to, hľadáme, čo sa opakuje, čo z toho je živé a aktuálne. A keď sa to vyjasní, pomenujeme to. Potom zvyčajne prichádza aj tá marketingová otázka – ako to nazvať výstižne a chytľavo? Má to byť jedno slovo alebo krátka veta? (úsmev) Ale vždy to vychádza z modlitby a Božieho vedenia.

Čím je pre teba konferencia špeciálna?

Mojím snom je, aby konferencia bola akýmsi rodinným stretnutím pri jednom stole pre ľudí, ktorí nesú víziu Božieho kráľovstva – či už aktívne slúžia počas roka, alebo sú jej súčasťou iným spôsobom. Aby to bolo miesto načerpania, zjednotenia, pokoja. Aby sme sa stretli všetci spolu, mladí, rodiny, služobníci. A veľmi sa teším na to, že to v máji znova zažijem. (úsmev)

Obrátil si sa ako 14-ročný. Čo mal ten Julo – tínedžer spoločné s tým dnešným? A v čom sú rozdielni?

Myslím si, že rovnaké majú to, že v nich stále horí ten plameň. Stále je to o tom istom základe – Ježiš sa ma dotkol a zmenil mi život. Ale po 25 rokoch služby máš na veľa vecí iný pohľad. Prídu vzťahy, zranenia, skúšky… to všetko ťa učí. Vieru dnes vnímam aj ako cestu, ktorá niekedy bolí, niekedy niečo stojí, ale Boh je verný a dokonalý. A v ňom je naša sila.