Viera & duša: Traumy – rany, ktoré sa nehoja
Prinášame ďalšiu časť zo seriálu Viera & duša. Čo to trauma vôbec je? Ako si môžeme pomôcť sami a ako nám môžu pomôcť odborníci? Pri tejto neľahkej téme nás bude opäť sprevádzať psychologička Jana Vindišová.
Traumy – rany na duši – sú často dlhé roky skryté, neraz o nich ani nevieme, ale aj tak majú veľký vplyv na náš život. Hojenie týchto rán je dlhodobý a náročný boj. Niekedy si pod traumou predstavujeme následky zneužitia, prežitia vojnových hrôz či prírodnej katastrofy. Súčasná psychológia však hovorí o takzvanej komplexnej traume, ktorá môže byť dôsledkom série negatívnych skúseností z detstva a dospievania (napríklad emocionálne týranie, nedostatok lásky či alkoholizmus rodičov).
„Poníženie (až do prachu), nepokoj, opustenosť od ľudí, duševná i telesná bolesť (mäknúce srdce a uvoľňujúce sa kĺby), ako aj neschopnosť vnímať Božiu blízkosť výstižne popisujú skúsenosť utrpenia, ktoré prežívajú traumatizovaní ľudia. Modlitba žalmov im môže pomôcť vyjadriť bolesť a obracať sa so svojimi pochybnosťami či výčitkami priamo na Boha. Niektorým ranám nerozumie nikto, len ich nositeľ a Boh. Niektoré rany sú príliš hlboké a úplne sa nezahoja po celý život. Niektorých rán sa musíme dotknúť a postarať sa o ne, aby tak mohli byť premenené,“ začína svoje vysvetľovanie o traumách psychologička Jana Vindišová.
Proces vzniku a dôsledky traumy vysvetľuje Vindišová na názornom príklade: „Predstavte si dieťa, ktoré kráča po ulici so svojimi rodičmi. Zrazu sa spoza zákruty vyrúti auto, v rýchlosti vyjde na chodník a dieťa sa ocitá pod jeho kolesami. Šofér z miesta nehody ujde. Zdá sa, že dieťa je pri vedomí. Malé telíčko je však posiate ranami, odreninami, pravdepodobne má niekoľko zlomením a tiež ťažký otras mozgu. Rodičia ho postavia na nohy, oprášia a zoberú domov. Tam rany vydezinfikujú a ďalej sa správajú, akoby sa nič nedialo. Keďže zlomeniny neboli fixované, viaceré kosti sa zrastú na krivo, po ranách zas ostanú škaredé jazvy. Je pravdepodobné, že i na mozgu ostanú celoživotné stopy zranenia. A dieťa ide životom ďalej. Kráča a snaží sa behať i napriek bolesti. V škole sa ťažko sústredí na učenie. Ak sa ho niekto dotkne, je v podstate jedno či ho chce objať alebo udrieť, bolesť je rovnaká. A preto sa ľuďom vyhýba alebo na nich reaguje podráždene. Učitelia, deti i vlastní rodičia ho považujú za zlé a neposlušné dieťa. Bolesť ho sprevádza celým životom. Ešteže existujú rôzne spôsoby, ako ju utlmiť – alkohol, lieky, drogy. Niekedy má dokonca strašnú chuť to všetko ukončiť. Nepochopené a nemilované. Dobroprajní veriaci mu kedysi radili, aby rany prijal, obetoval či dokonca začal mať rád. Dá sa to vôbec? K lekárovi sa dostane v hodine dvanástej po neúspešnom pokuse o samovraždu. Röntgen odhaľuje skutočnú príčinu bolestí. Nasleduje dlhá a namáhavá liečba, niekoľko operácií, rehabilitácie. Na konci je však svetielko nádeje na lepší život bez bolesti. Tá námaha za to určite stojí. Podobný príbeh prežívajú ľudia s nezahojenými ranami na duši.“
POLOVICA ĽUDÍ SA STRETLA S TRAUMOU
Slovo trauma v gréckom origináli znamená rana. Ide teda o zranenie psychiky v dôsledku nadmerne zaťažujúcej skúsenosti. Príčinou traumy sú tzv. „acts of comission“ (niečo, čo sa stalo a nemalo stať – napríklad týranie či zneužívanie), ale aj takzvané „acts of omission“ – niečo, čo sa malo stať a chýbalo, resp. nestalo sa (napr. absencia lásky, blízkosti a uznania). Odhady hovoria o tom, že s nejakou traumatickou skúsenosťou sa stretla niekedy v živote asi polovica ľudí. Niektorí ľudia sa z týchto skúseností zotavia sami, väčšina si to však nesie po celý život.
Reakciou na extrémny stres je takzvaná post-traumatická stresová porucha. V diagnostickom systéme sa jej vznik spája s ťažkým telesným poranením, skutočnou alebo možnou smrťous ohrozením telesnej či duševnej integrity daného človeka. Typickou reakciou je intenzívny strach, bezmocnosť a hrôza. Prítomné sú aj opakujúce sa spomienky, denné snenie, nočné mory spojené s traumou, otupenie emócií, podráždenosť a pocity ohrozenej budúcnosti. Príznaky by sa mali objaviť v priebehu šiestich mesiacov od traumy, ale porucha môže mať aj odložený začiatok.
NÁŠ MOZOG JE NAPROGRAMOVANÝ NA ŽIVOT VO VZŤAHOCH
V posledných desaťročiach je pozornosť odborníkov venovaná tzv. komplexnej traume. „Komplexná traumatizácia v detstve môže viesť k významným zmenám na vyvíjajúcom sa mozgu. K obvyklým príčinám patrí dlhodobé týranie a zneužívanie dieťaťa, domáce násilie, uväznenie, ale aj akútne či chronické ochorenie vyžadujúce invazívnu liečbu. Výsledkom je takzvaná komplexná posttraumatická porucha, ktorej liečba kladie zvýšené nároky na odbornosť a skúsenosti terapeuta,“ popisuje túto skutočnosť psychologička Vindišová.
Náš mozog je doslova naprogramovaný na život vo vzťahoch. „Ak dieťa od narodenia prežíva lásku a bezpečie vo vzťahu s matkou, ktorá dokáže utíšiť akýkoľvek prejav nepohody, naučí sa, že vo vzťahu možno nájsť útechu v čase núdze. Ak ho matka s láskou podporuje pri osamostatňovaní, naučí sa, že sa nemusí báť vykročiť do sveta a dokáže si poradiť s novými výzvami. Výsledkom je vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby,“ pokračuje Jana Vindišová.
Keď zažijeme v ranom detstve traumatizáciu, má to devastačné účinky na rozvíjajúci sa mozog. „Výskumy ukazujú, že rané traumatické skúsenosti sú spojené s neskorším zvýšeným výskytom takmer všetkých známych psychických, ale aj mnohých telesných porúch,“ upozorňuje Vindišová.
U veriaceho človeka s traumou môže byť špecifickým dôsledkom bolesť v duchovnom živote, neschopnosť modliť sa, pretrvávajúci pocit takzvanej „nevyspovedateľnej“ viny či vlastnej nehodnosti, prípadne úplná neschopnosť nadviazať vzťah s Bohom a odpor voči duchovnému životu či Cirkvi. Starostlivosť o prirodzenú rovinu môže mať pozitívny efekt aj na duchovný život veriaceho človeka. Milosť predsa v duchu známej scholastickej definície stavia na prirodzenosti.
CESTA K UZDRAVENIU
Cesta k uzdraveniu je neraz dlhá, náročná a v mnohých prípadoch aj celoživotná. „Napriek tomu dobrou správou je, že človek dokáže žiť ďalej aj napriek tomu, že jazvy nikdy celkom nezmiznú. Niekedy však môže vďaka krížu traumy osobnostne vyrásť a vnútorne spevnieť,“ povzbudzuje Vindišová.
Pomôcť môže v prvom rade psychoterapia, je tu naozaj potrebná odborná pomoc – najvyššia efektivita bola preukázaná v prípade kognitívno-behaviorálnej expozičnej psychoterapie a takzvanej EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing) terapie, ktorá je v súčasnosti považovaná za jeden z najsľubnejších a celosvetovo uznávaných prostriedkov v terapii traumy. „Ide o desenzitizáciu a spracovanie pomocou očných pohybov. Okrem rýchlych očných pohybov je využívaná obojstranná stimulácia hmatovými alebo sluchovými podnetmi. Cieľom je pomôcť mozgu so strávením mimoriadne bolestivých spomienok, ktoré by za normálnych okolností dokázal spracovať spontánne. Technika využíva pri tom prirodzenú samoliečiacu schopnosť nervovej sústavy, pričom napomáha uzdraveniu telesných i psychických ťažkostí,“ vysvetľuje EMDR terapiu psychologička Vindišová.
Pomôcť môže aj naše otvorené ucho a srdce, bezpodmienečné prijatie osoby v jej celistvosti, ktoré zahŕňa aj jej zranenia, ťaživú minulosť a bolesť. Potrebné je aj pravdivo si priznať a pomenovať všetky emócie. Nápomocné môže byť aj písanie, keď si traumatizovaný človek akoby nanovo skladá vlastný rozbitý príbeh. Alebo modlitba žalmov, ktorá nám pomôže vyjadriť naše prežívanie a vnoriť ho do modlitby.
Rýchlou pomocou, keď má človek napríklad flešbeky (spomienky, ktoré sa mu vracajú), prežíva úzkosť a stráca nad sebou kontrolu, je osvojiť si takzvané stabilizačné techniky. Psychologička podáva návody k niektorým z nich: technika 5-4-3-2-1 (pomenovať 5 vecí, ktoré okolo seba vidíte, 4 veci, ktoré cítite hmatom, 3 veci, ktoré počujete, 2 veci, ktoré cítite čuchom, a 1 vec, ktorú chutnáte); „vymenovávačky“ (vyberte si aspoň tri kategórie a skúste vymenovať čo najviac slov, ktoré do nich patria alebo vymyslite slovo v danej kategórii na každé písmenko v abecede); uvedomenie vlastného tela (nadýchnite sa nosom do brucha – počítajte do 4 a zadržte dych – opäť počítajte do 4 – a napokon na 4 vydýchnite cez našpúlené ústa; zovrite ruky pevne v päste a uvoľnite; opakujte 10-krát); mentálne cvičenia (počítajte pospiatky od 100 do 1; vymenujte postupne všetkých členov rodiny, ich vek a obľúbenú činnosť; predstavte si nejaký objekt a v duchu ho kreslite; čítajte nápisy odzadu alebo hláskujte odzadu mená osôb a predmetov).
Pápež František v jednom zo svojich listov pripomína, že bolesť traumatizovaných bratov a sestier je i našou bolesťou. Preto by sme k nej nemali byť ľahostajní. Pápež ďalej upozorňuje, že náš životný štýl je často v rozpore so slovami Máriinho chválospevu, ktorý ticho zaznieva naprieč históriou: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1, 51 – 53) Ľudia s akýmkoľvek zranením by vždy mali mať dôležité, ba dokonca popredné miesto v Cirkvi i v srdciach ostatných veriacich. „Súcit je jazykom Boha,“ pripomína pápež v inom príhovore. Ak si ho osvojíme, je pravdepodobné, že sa s ním dokážeme porozprávať, keď sa raz uvidíme z tváre do tváre.