Viera & duša: Škrupulozita – všade samé hriechy

Prinášame ďalšiu časť zo seriálu Viera & duša. Pozrieme sa bližšie na škrupulantstvo. Čo to znamená? Ako to prežívajú ľudia, ktorí ním trpia? Ako sa im dá pomôcť? V tomto hľadaní odpovedí nám opäť pomohla psychologička Jana Vindišová a benediktín Michal M. Kukuča.

Škrupulantstvom trpí nemálo ľudí. Tí neraz namiesto pomocnej ruky dostávajú neadekvátne, aj keď možno dobre mienené rady. Napríklad: možno je to prejav nedostatočne očisteného srdca, modli sa viac, tie myšlienky sú od diabla, mal by si ísť na generálnu spoveď, prípadne opakovať tú či onú modlitbu, ktorá sa neskôr môže stať kompulziou.

Termín „škrupulozita“ je odvodený z latinského slova „scrupulum“ – „malý kamienok“. „To evokuje výstižný obraz škrupule ako ostrého kamienka, ktorý postihnutý človek nosí v topánke. Nutkavé myšlienky sprevádzajú trpiaceho človeka doslova na každom kroku, čím mu znepríjemňujú fungovanie v bežnom živote a vzťahoch,“ vraví Jana Vindišová. Autor Ciarrocchi ju zas opisuje ako „nadmerne citlivé morálne svedomie, ktoré znemožňuje žiť život viery“. Existuje takzvaná vývinová škrupulozita (prechodné štádium v živote človeka – napríklad v dospievaní) a emocionálna škrupulozita (špecifická forma obsedantno-kompulzívnej poruchy). Škrupulanstvo sa môže spájať aj s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD) – vtedy sa obsesívne (vtieravé) myšlienky nevymykajú ani náboženským obsahom. Ale môže to byť len samostatný problém.

„Trpiaci človek môže mať nutkavé predstavy o spáchaní hriechu (napríklad rúhavé alebo nečisté myšlienky, prípadne správanie) a následne cíti intenzívnu potrebu vykonávať kompulzie vo forme náboženských rituálov (napríklad opakovaná modlitba či spovede). Cieľom je zníženie nepríjemných emócií, ktoré vyvolávajú nutkavé myšlienky, ako aj vykonanie pokánia za zdanlivé prehrešky,“ vysvetľuje psychologička Jana Vindišová. Tieto myšlienky sú o to naliehavejšie, že zvyknú byť spojené s hrozbou zatratenia. Títo ľudia často hľadajú pomoc vo sviatosti zmierenia, v opakovaných modlitbách za uzdravenie a oslobodenie, prípadne v potrebe hľadať exorcistu – tieto myšlienky ich vedú k presvedčeniu, že asi sú posadnutí.

Medzi príznaky škrupulantského správania patrí:

• strach, že kajúcnik v spovedi nemal opravdivú ľútosť alebo úprimnú vôľu polepšiť sa;
• malicherný strach, že človek hreší každým úkonom (napríklad dá súhlas každej myšlienke);
• nestálosť v pochybnostiach (ten istý úkon je niekedy dovolený a niekedy zakázaný) a súčasné znepokojenie veľkým strachom a zmätkom;
• neschopnosť uspokojiť sa s rozhodnutím spovedníka;
• tvrdohlavosť v úsudku – človek sa často spytuje na názor na rozličných miestach, ale odmieta to akceptovať; nikdy nie je spokojný s radou spovedníka.

To, či človek je alebo nie je škrupulózny, prináleží rozhodnúť spovedníkovi. O svojej skúsenosti so škrupulantstvom v rámci sviatosti zmierenia hovorí aj benediktín Michal M. Kukuča: „Pre kňaza-spovedníka nie je stretnutie so škrupulóznym kajúcnikom nič nezvyčajné. Škrupulozita vo svojich miernejších prejavoch dokonca často na prvý pohľad pôsobí čnostne a zbožne. Kajúcnik jednoducho chce byť dôsledný a mať istotu o Božom odpustení, no táto dôslednosť a istota nevychádzajú z lásky, dobre formovaného svedomia a viery v moc sviatosti, ale práve zo škrupulóznych tendencií,“ vysvetľuje a pokračuje ďalej: „V ťažších prípadoch musí spovedník vedieť prejaviť veľkú dávku trpezlivosti, ale tiež podať jasné, stručné a rozhodné poučenie a prípadne aj nariadiť konkrétny postup či zakázať isté nevhodné prístupy kajúcnika. Často treba zdôrazňovať, že myšlienky a pocity nie sú hriechom (to platí zvlášť u úzkostných kajúcnikov, kde ich úzkosť prakticky znemožňuje hriech). Neistota o závažnosti hriechu je podobne v prípade škrupulanta dôkazom o absencii vážnej matérie. V každom prípade je celkom nevhodné nadmerné vŕtanie sa vo svojom vnútri a niektoré duchovné praktiky ako generálna spoveď sú pre škrupulanta výslovne nežiaduce.“

 

BOJ ŠKRUPULÓZNEHO ČLOVEKA

„Neodôvodnený strach zo spáchania hriechu,“ tak definoval svätý Alfonz škrupule. „Základnou príčinou je narušená schopnosť racionálneho uvažovania. Myseľ, zatemnená obavami, nedokáže robiť adekvátne úsudky. Napriek tomu, že škrupule sú užitočné na počiatku obrátenia, keď dušu očisťujú od hriechov a robia ju pokornou, škodlivými sa stávajú u veriacich, ktorí sa už dávno odovzdali Bohu a usilujú sa o dokonalosť. Opakom škrupulozity je príliš uvoľnené svedomie,“ pokračuje vo vysvetľovaní Vindišová.

Pre škrupulóznych ľudí je práve sviatosť zmierenia ťažkým orieškom. Psychologička Vindišová hovorí zo svojich skúseností, čo hovoria ľudia, ktorí trpia škrupulozitou a pristupujú k sviatosti zmierenia. Napríklad: Ísť na spoveď je pre mňa ako ísť pod gilotínu. Cítim sa ako nehodný červ, kňazov len zaťažujem. Úplne najhoršia je tá príprava. Pre škrupulóznych hriech číha prakticky všade a spytovanie svedomia nemá konca. Aj pri samotnej sviatosti zmierenia si neraz kladú otázky: Čo ak som práve kňazovi odpovedal nepresne? Čo ak som to nepovedal dosť jasne? Mám ho prerušiť, ak som si na niečo spomenul počas rozhrešenia?

Vyznaním hriechov a rozhrešením sa boj ani zďaleka nekončí. Človek bojuje s tým, či vôbec môže pristúpiť k svätému prijímaniu a či ho neprijíma svätokrádežne, všetko je sprevádzané veľkým strachom a úzkosťou. „Život sa točí okolo vlastného potenciálne hriešneho ja. Nejde o sebectvo, trpiaci človek si tento stav nevybral a už vôbec mu v ňom nie je dobre. Niet sa čo čudovať, že mnohí na pristupovanie k sviatostiam napokon rezignujú a následne sa paradoxne cítia omnoho lepšie a slobodnejšie. Ak náboženská úzkosť a nadmerná citlivosť svedomia limituje nielen duchovný život, ale súčasne spôsobuje nadmerné duševné či dokonca telesné ochorenie, s veľkou pravdepodobnosťou ide o príznak duševného ochorenia,“ vysvetľuje psychologička Vindišová.

 

ODPORÚČANIA PRE ŠKRUPULÓZNYCH

Základom je mať múdreho spovedníka, ktorý bude človeka na tejto ceste sprevádzať. Tento boj nie je vôbec jednoduchý. Ale múdry spovedník v tom vie veľmi pomôcť.

Psychologička Jana Vindišová pripomína niekoľko bodov:

• Prijímajúci pohľad – hľadieť očami Boha. Ľudia so škrupulóznym svedomím zväčša trpia aj nejakou formou úzkostnej poruchy. „Cítia sa nehodní, zlí, špinaví, horší ako ostatní a podvedome očakávajú odmietnutie a opovrhnutie. Neraz majú zlé skúsenosti s kňazmi, ktorí pri vyznaní hriechov prevracali očami, necitlivo reagovali na dĺžku zoznamu, prejavili pohoršenie nad konkrétnymi hriechmi alebo daného človeka označili za posadnutého,“ vysvetľuje Vindišová. Citlivá reakcia kňaza je veľmi dôležitá a aj ona môže sprostredkovať prijímajúci pohľad Boha.
• Prijatie utrpenia – je to reálne utrpenie, ktoré by nemalo byť bagatelizované.
• Keď ťažkosti majú meno. Veľmi pomôže, keď sú tieto ťažkosti pomenované a vysvetlené. Pomenovať aj to, že ide skôr o prejav úzkosti ako o hriech. „Nejde o reálny hlas svedomia, ale o hlas úzkosti,“ pokračuje Vindišová.
• Poukázanie na dobro – pomôže aj ocenenie hodnotového systému človeka, pretože predmetom obáv je správanie či myslenie, ktoré by mohlo byť v rozpore s hodnotami. Napríklad človek, v ktorého živote je Boh a viera na prvom mieste, sa v prípade patologickej úzkosti bude najviac obávať toho, že by ho mohol uraziť.
• Strašiak 6. prikázania – mnohí penitenti majú najväčšie zábrany pri vyznávaní hriechov proti čistote. Škrupulanti majú úzkosť z možnosti spáchania práve tohto druhu hriechu. „Riešením je priznanie a nezúčastnené sledovanie týchto myšlienok a pocitov s istou dávkou opovrhnutia,“ radí Vindišová s tým, že sú to len myšlienky, ktoré navyše nie sú dobrovoľné a vedome vyvolané s úmyslom uraziť Boha.
• Redukcia vyznávaných hriechov. Múdry spovedník pomôže učiť eliminovať vyznávať zbytočné detaily hriechov (napríklad – „mal som nečisté myšlienky“ – bez detailov a konkrétností), prípadne upozorniť na to, čo skutočne vyznávať nemusí. Ak človek rozlišuje, či spácha ľahký a ťažký hriech, pomáha uistenie, že keby naozaj spáchal ťažký hriech, vedel by o tom s istotou.
• Tento princíp používa už svätý Ignác z Loyoly v diele Duchovné cvičenia. Znamená to „robiť opak“. „Súčasťou odporučení je úmyselné vystavovanie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť a zabraňovanie opakovaniu náboženských rituálov. Podobný prístup je uplatňovaný pri terapeutickej technike expozície a zabránenia v rámci kognitívno-behaviorálnej terapie. Uvedený postup je vhodné realizovať v spolupráci s duchovným, prípadne terapeutickým vedením,“ vysvetľuje tento princíp Vindišová.

ČOMU SA RADŠEJ VYHNÚŤ?

Dalo by sa povedať, čo je v súvislosti so škrupulantstvom vyslovene nevhodné a čomu sa treba radšej vyhnúť? Aj o tom hovorí psychologička Jana Vindišová: Škrupulózneho človeka treba odhovoriť (rázne i s láskou) od generálnej spovede, nevhodné je striedanie spovedníkov či hľadanie väčšej radikality. Vyhnúť sa tiež treba opakovaniu spovedí v prípade pochybností či opakovaniu modlitieb v prípade nepozornosti. Treba sa vyhnúť čítaniu Katechizmu či literatúry z oblasti morálnej teológie či kníh, ktoré podrobne analyzujú hriechy proti čistote.

„Nevhodnou sa môže stať i samotná sviatosť zmierenia. Ak sú obavy a úzkosť príliš vysoké a človek je v zlom celkovom psychickom stave, niekedy je vhodné na čas upustiť od pristupovania k spovedi, ktorá slúži ako spúšťač ešte väčšej úzkosti,“ pokračuje Vindišová. Spomína pátra Thomasa Santu, ktorý sa škrupulóznym venuje desaťročia, v týchto prípadoch odporúča prijať pomazanie chorých a motivovať človeka (ak je to možné) k prijímaniu Eucharistie. „Je nutné zdôrazniť, že takýto človek je takmer neschopný spáchať ťažký hriech. Ak človek s horúčkou či rakovinou nejde na svätú omšu, spravidla to nemáme problém akceptovať. Človek s duševným ochorením môže mať závažný problém s praktizovaním duchovného života a niekedy na čas nedokáže pristupovať k sviatostiam. Aj v týchto situáciách by mu malo byť prejavené prijatie a uistenie, že Boh jeho utrpenie vidí a rozumie mu,“ dodáva Vindišová.

A v tom celom netreba zabudnúť, ak je to potrebné, vyhľadať aj odbornú pomoc – niekedy pomôže psychofarmakologická liečba, najmä antidepresíva.

 

ŠKRUPULE A SVÄTCI

Škrupulozita sa nevyhla ani svätcom – najznámejší sú svätí Ignác z Loyoly a svätý Alfonz Mária de Liguori. Obzvlášť inšpirujúci je práve celoživotný zápas svätého Alfonza, o ktorom aj píše. Tento zakladateľ redemptoristov trpel škrupulozitou neurotických rozmerov (dnes by mu pravdepodobne klasifikovali religióznu obsedantno-kompulzívnu poruchu). Prežíval veľké stavy úzkostí a pochybností – v oblasti čistoty, možných omylov, nesústredenosti pri modlitbe či pri vysluhovaní sviatostí. Rovnako ho trápili aj minulé hriechy, hoci boli vyznané a odpustené. Škrupulami trpel po celý život, hovoril o tom so svojím duchovným vodcom a spovedníkom a mnohé rady zaznamenal do svojho denníka. Napriek svojmu ťažkému boju bol vyhľadávaným spovedníkom i kazateľom. Dnes je učiteľom Cirkvi.

„Duchovní vodcovia odporúčali Alfonzovi, aby sa počas spoločných modlitieb vzdal povinnosti bratského napomenutia. K spovedi mal pristupovať raz do týždňa a za žiadnych okolností, aj napriek silnej úzkosti, nemal spomínať minulé hriechy, okrem situácie, keby mal úplnú istotu, že išlo o ťažký hriech, ktorý doposiaľ nebol vyznaný. Dostal tiež pokyn, aby sa nevzdal slúženia sv. omše napriek nedobrovoľným sexuálnym myšlienkam či pocitom. Pri purifikovaní mal väčšiu časť práce prenechať na anjelov. Osobnej modlitbe v kostole mal venovať maximálne jeden a pol hodiny, pričom v prípade zlého počasia mal aj vzhľadom na svoj zdravotný stav ísť len do najbližšieho kostola. Vo vysluhovaní sviatosti zmierenia mal pokračovať aj napriek tomu, žeby pritom spravil hoci aj stotisíc chýb. Mal sa pritom riadiť postojom milosrdného otca k márnotratnému synovi namiesto rigoróznych princípov, aj keby mu to malo spôsobovať utrpenie. V prípade, žeby mal pochybnosti o tom, akým smerom sa ubrať, mal sa rozhodnúť akýmkoľvek spôsobom bez dlhého uvažovania,“ opisuje Alfonzov boj Vindišová.

10 prikázaní pre škrupulóznych

Prvé takzvané Desatoro pre škrupulóznych ako prvý sformuloval otec Don Miller, CSsR. Autorom poslednej verzie z roku 2013 je otec Thomas Santa, CSsR, ktorý sa desaťročia venuje škrupulóznym.

1. Nikdy nebudeš vyznávať hriechy, ktoré si už raz vyznal – bez výnimky.
2. Budeš vyznávať iba tie hriechy, ktoré sú jednoznačné a jasné.
3. Po spovedi za žiadnych okolností nebudeš opakovať pokánie ani žiadnu jeho časť.
4. Nebudeš pochybovať o tom, či si neporušil eucharistický pôst okrem prípadov, keby si úmyselne vložil do úst a následne prehltol jedlo alebo nápoj.
5. Nebudeš sa trápiť silnými a živými myšlienkami, túžbami a predstavami, ktorých obsahom je sex a náboženstvo, ak ich úmyselne nevyvolávaš s cieľom uraziť Boha.
6. Nebudeš sa trápiť silnými a intenzívnymi pocitmi vrátane sexuálnych pocitov a emočných vzplanutí, ak ich úmyselne nevyvolávaš s cieľom uraziť Boha.
7. Budeš poslúchať svojho spovedníka, keď ťa vyzve, aby si neopakoval generálnu spoveď, prípadne hriechy, ktoré si už vyznal inému spovedníkovi.
8. Ak budeš mať pochybnosti o tom vykonať alebo nevykonať niečo, čo je tvojou povinnosťou, nech je tvoja pochybnosť dôkazom, že v tomto prípade nejde o povinnosť.
9. Ak budeš mať pochybnosti, predpokladaj, že vykonanie alebo zanedbanie skutku, o ktorom pochybuješ, nie je hriechom.
10. Budeš vkladať úplnú dôveru do Ježiša Krista, ktorý ťa miluje tak, ako dokáže len Boh a nikdy nedopustí, aby si stratil svoju dušu.