Vicki a Robert de Hoxar: Život je plný bolesti, ale Boh je odpoveď

Na Slovensko prišli prvýkrát pred jedenástimi rokmi, aby viedli seminár Otcovo srdce. Odvtedy sa na ich seminároch vystriedali tisícky ľudí. Manželia Vicki a Robert de Hoxar z Anglicka.

Titulná fotka: archív respondenta

Aký bol začiatok Otcovho srdca?

Robert: Nie som si istý, lebo táto správa, posolstvo o Otcovej láske, srdci, je tu už stovky rokov. (smiech) Posledná manifestácia tohto odkazu bola asi v šesťdesiatych rokoch v Spojených štátoch amerických s komunitou, kde jej členovia chceli žiť ako prví kresťania – deliť sa o všetko žijúc v komunite. Potom sa to rozšírilo do ďalších anglicky hovoriacich krajín. Niektorí ľudia prišli z Kanady a Nového Zélandu do Británie do hotela, ktorý sme s Vicki čiastočne obývali a vlastnili. Ponúkali sme priestory, ale neboli sme súčasťou. Ale bol to pre nás zlomový bod, lebo my sami sme išli na seminár. Bolo to v roku 2005.

 

Spomínate si na svoju skúsenosť s vaším prvým seminárom Otcovo srdce, na ktorom ste sa zúčastnili?

Vicki: Ja aj Robert pochádzame z rôznych oblastí, a preto bola pre každého táto skúsenosť iná. Pre mňa bolo dôležité to, že som vnímala a cítila, ako mi Boh hovorí: „Nemusíš byť taká silná.“ Nasledujúci deň som videla video o otcovi a synovi, ktorý mal zdravotné postihnutie a bol imobilný. Robili spolu triatlon, otec niesol chlapca, a láska, ktorú som videla, spôsobila, že to bol práve moment, keď sa tvrdosť, ťažoba môjho srdca začala rozlamovať. A bolesť z neho začala vyvierať, dostala sa von a Otcova láska sa dostala dnu. Malo to za následok dve veci – uvedomila som si, že patrím do Otcovej rodiny. Druhá vec bola z Knihy proroka Jeremiáša (3, 19), kde sa hovorí o láske a Otcovej túžbe po vzťahu.

Robert: Som veľmi praktická osoba. Bol som síce kresťanom veľmi dlho, ale nemohol som sa zbaviť myšlienky, že to nejako nefunguje. Videl som veľa kresťanov, ale oni určite neboli plní lásky, trpezlivosti, pokoja. A ja som naozaj hľadal niečo, čo funguje. Keď tento seminár prišiel do nášho hotela, moje srdce sa naplnilo pokojom, a to teda pre mňa vtedy nebolo úplne normálne. A keď som na konci seminára počul svedectvá, vedel som, že to je to, čo funguje, čo je pre môj život. Už sme nechceli pracovať na hoteli, ale chceli sme viac tohto odkazu o Otcovej láske. Chceli sme sa to najskôr naučiť a potom niesť.

Vicki: Robertove slová pre mňa boli: „Potrebuješ to.“

Robert: Je to ako keď dáte dieťaťu po prvýkrát čokoládu a ono je prekvapené z toho: „Toto je fakt dobré.“ Toto boli naše dve rozličné skúsenosti.

 

 

OTEC SA DOTÝKAL MNOHÝCH SŔDC

Predtým ste prevádzkovali hotel a dnes sa naplno venujete službe seminárom Otcovo srdce?

Robert: Áno, teraz máme namiesto hotela kufor, s ktorým cestujeme. (smiech)

 

Kedy ste začali sami viesť semináre?

Robert: Tri roky po našom prvom seminári. Bola to veľmi prekvapivá vec, lebo sme išli s našou rodinou na ostrov na dovolenku a moja dcéra mala slovenskú operku na leto. Keďže ona chcela chodiť každý deň na svätú omšu a ja som mal auto, vždy som ju zobral. Ona bola súčasťou organizácie sestry Faustíny v Krakove. Ja som jej hovoril o Otcovej láske, pretože to hovorím každému (smiech), a ona mi hovorila o sestre Faustíne a všetkých víziách a snoch, ktoré tá sestra dostávala od Ježiša. Povedal som si, že keď Ježiš niečo hovorí, aj ja to chcem vedieť. A tak sme išli do kníhkupectva, kde sme našli Denníček sestry Faustíny a ona povedala: „Tieto dva odkazy sú veľmi podobné.“ A ja som súhlasil. Lebo Ježiš hovoril sestre Faustíne, že on je milosrdný a nie nejaký sudca. Sľúbila, že o tom povie svojmu kňazovi. Zabudli sme na to, ale o rok sme dostali pozvánku viesť kurz Otcovho srdca v Trstenej na Orave. Nikdy predtým sme to nerobili ani sme neboli na Slovensku. V skutočnosti sme si museli zobrať mapu a pozrieť sa, kde je Slovensko. Nie je to preto, že by Slovensko nebolo dôležité, ale preto, lebo my sme neboli dostatočne informovaní.

 

Kedy to bolo?

Robert: V roku 2008. Keď sme prvýkrát prišli na ten prvý kurz, bolo na ňom pätnásť ľudí vrátane kňaza a novinára. My sme si mysleli, že ako môžeme rozprávať a modliť sa týždeň s nimi? Bolo to také náročné. A po pár dňoch Vicki povedala: „Ja chcem ísť domov.“ Ale Boh bol ku nám veľmi dobrý a dotýkal sa ľudí napriek našim neschopnostiam. A tak sme boli pozvaní opäť. Aj keď sme nemali žiadne peniaze, ani tí, ktorí nás pozvali, ani kňaz, ale ich priateľ požiadal o grant z Európskej únie a dostal ho – tento kurz bol klasifikovaný ako osobnostný rozvoj.

 

V ktorých krajinách robíte semináre?

Vicki: Začali sme na Slovensku, potom začali prichádzať ľudia z Českej republiky a jedna žena nás pozvala, aby sme prišli aj ku nim. Na kurzy na východe Slovenska – na Sigorde – začali chodiť ľudia z Poľska, tak sme išli aj tam. Boli sme na konferencii európskej siete katolíckych komunít a Otec sa dotýkal mnohých sŕdc. Tam sme dostali pozvanie na Ukrajinu, do Rumunska, Lotyšska, Litvy a Rakúska.

Robert: Predtým, ako sme prišli na Slovensko, nikdy sme neviedli žiadny kurz a boli sme v tíme, väčšinou vo Fínsku, v Holandsku, Lotyšsku, Poľsku a Chorvátsku.

 

 

 

SÚSTREĎUJEME SA NA SRDCE

Aký je cieľ týchto seminárov?

Vicki: Ľahký: aby sa ľudia stretli s Otcom. To je všetko, čo my robíme – aby boli ľudia schopní prísť k Otcovej láske.

Robert: Je obrovský rozdiel medzi tým, keď vieš, že ťa Boh miluje, a keď ho zažívaš práve teraz. Všetko, čo tím robí, je pomôcť ľuďom mať skutočnú skúsenosť s jeho láskou, lebo to je to, čo mení srdce. A aby tí ľudia mali možnosť prísť k Otcovej láske, musia uveriť tomu, že je bezpečný a dobrý, že sú toho hodní a musia sa uzdraviť ich zatvrdené srdcia – to sa väčšinou deje cez odpustenie ľuďom. Lebo môžeš síce odpustiť zo svojej hlavy, ale keď odpustíš zo svojho srdca, získaš súcit dokonca s tým, ktorý ťa zranil. Lebo si uvedomíš, že oni nevedeli, čo robili, reagovali podľa toho, čo je v ich srdci. Ľudia musia získať takéto skúsenosti a potom môžu získať plnosť Otcovej lásky. Ľudia z tímu vedia aj povedať, kedy získali túto skúsenosť, lebo sa zasvieti akoby svetlo.

Vicki: My sa sústreďujeme na srdce, lebo ono je centrom kontroly nad naším životom. Keď sa srdce zmení, tak sa zmení aj život. Nie je to ako s novoročnými predsavzatiami, že ja musím.

Robert: A dôsledok toho, keď získate Otcovu lásku, je, že sa dovolíte milovať viac, ako ste sa milovali predtým, uschopní ťa to milovať druhých bez toho, aby ťa tiež za to museli milovať.

 

Prečo je pre ľudí ťažké cítiť, poznať Božiu lásku a odpovedať na ňu?

Vicki: Pretože život je ťažký, lebo ľudia sú zraňovaní. Lebo keď sme zranení, tak si okolo seba postavíme také steny, ktoré sú bariérami k vzťahom, k poznaniu toho, čo je v našom srdci a prečo to tam je. Potom môžeme odpustiť, stena ide preč a naše srdce je uzdravované, pretože láska Boha Otca nás mení.

Robert: Aj preto, lebo ľudia hľadajú lásku niekde inde, než majú. Vedia, že život je plný bolesti, ale nevedia, že Boh je odpoveď. Preto hľadajú útechu v rôznych veciach – alkohole, drogách, fajčení, niektorí sa stanú veľmi takými, ktorí kontrolujú či argumentujú, stanú sa veľmi nezávislými, spoliehajú sa len seba, alebo príliš pracujú. Ľudia sa týmto snažia odpútať od bolesti. Ale tieto veci robia ich život ešte ťažším. A nakoniec sa dostanú na koniec svojej cesty, keď všetko ostatné zlyhá. Potom sú otvorení Božej láske. „Keď som bol silný, nemohol som nájsť Božiu lásku, nehľadal som ju. Ale keď som bol zlomený, On ma našiel,“ povedal Jack Frost, a je to pravda.

 

 

ĽUDIA ZAŽÍVAJÚ BOŽIU LÁSKU

Pre koho je seminár určený?

Vicki: Pre každého.

Robert: Keď sme začali na Orave, väčšinou to boli mladí ľudia pod tridsať rokov, hľadajúci nejakú charizmatickú skúsenosť. Ale teraz máme oveľa viac takých, ktorí chcú, aby ich život išiel lepšie. Sú to ľudia rôznych vekových kategórií, veľmi tradiční katolíci, kňazi, seminaristi, rehoľné sestry…

Vicki: Najmladší bol štrnásťročný chlapec, ale v základe je to od dospelosti. Tí do osemnásť prichádzajú so svojimi rodičmi. Najstaršia osoba mala vyše osemdesiat. Mnohí prídu preto, lebo im niekto iný povie: „Mal by si ísť.“ Mali sme kňazov, psychológov, psychiatrov, ktorí odporúčali svojim ľuďom, aby prišli. Manželia posielajú svoje manželky a manželky svojich manželov, deti rodičov.

 

Ako by znela vaša reklama na seminár Otcovo srdce?

Robert: Ak si taký, aký som bol ja, kresťan, ktorý sa pýta, prečo to nie je, prečo nie sú moje vzťahy lepšie, prečo je život ťažký, prečo nezískavam lásku, ktorú potrebujem? Práve tento kurz je možno všetko, čo potrebuješ. Počet návštevníkov na Slovensku sa zvýšil od pätnásť až po tisícpäťsto ročne. Je to len preto, lebo ľudia naozaj zažívajú Božiu lásku. Čiže ak potrebuješ novú skúsenosť, toto je miesto pre teba.

Vicki: Myslím si, že môj výkrik bol, že musí byť niečo viac ako toto. A vedela som, že niečo tam chýba. A keď som našla Otcovu lásku, vedela som, čo som hľadala. Toto je pre mňa skalný podklad, na ktorom sa dá stavať. Keď sa v živote dejú ťažkosti, ty si stále bezpečný, stabilný.

 

 

NAŠA DUŠA POTREBUJE OTCOVU LÁSKU

Aké je Otcovo srdce?

Vicki: Veľké.

Robert: Otec chce budovať s nami vzťah, vždy chcel vzťah so svojimi deťmi. Je to vzťah s veľkým Otcom a malým dieťaťom. Chce, aby sme ho volali „Otecko“. Nechce, aby sme boli zodpovední, ale aby sme boli milujúci. Dieťa, ktoré má menej ako jeden rok, predtým, než sa naučí hovoriť, nemá žiadny problém so získavaním a dávaním lásky. Tie deti tým žijú. Doslovne, keď nedostávajú lásku, ochorejú, ba dokonca môžu zomrieť. Ale keď sa staneme staršími, zabudneme, že potrebujeme prijímať a dávať lásku a začneme sa zháňať po iných veciach – bezpečí, úspechu. Ale keď si ľudia uvedomia, že sú práve ako tie malé deti, že majú dušu, ktorá potrebuje Otcovu lásku, a jeho láska je bezpodmienečná, nezávisí od nášho dobrého správania, od toho, čo sme spravili alebo robíme. Ale keď ľudia získajú túto lásku, zmení to, čo robia. Potom už nežijú v zložitom a sebazničujúcom životnom štýle. To je všetko. To je odpoveď na problémy ľudí, Cirkvi, národa. V skutočnosti som pred niekoľkými rokmi počul Otca: „Ak chceme vidieť zmenu v národe, musí to prísť cez Cirkev.“ Je pre nás veľmi dôležité mať požehnanie a podporu od Cirkvi. Máme ju a sme za ňu veľmi vďační. Ale ja alebo Vicki nemáme nejakú vlastnú službu, myslím si, že práve preto tá služba tak rozkvitá. Lebo ak sa ľudia koncentrujú na nás, zistia, že naše nohy sú z blata. Ale ak sa sústredia na lásku Boha, ktorá vychádza z Cirkvi, tak toto je lepší základ.

Vicki: My sme nemali túžbu meniť národ, to nebolo nič, čo by sme si vedeli predstaviť. Ale vidíme, že sa to robí a je to veľmi vzrušujúce. Boh je dobrý, úžasný a miluje ťa.

 

Vidíte na ľuďoch zmenu – na začiatku a na konci seminára?

Vicki: Áno. Keby sme robili fotografie na začiatku a na konci, je to veľmi viditeľné.

Robert: Keď počúvame chvály na začiatku a na konci, tak vidíme, že sú oveľa radostnejšie. Ľudia sa viac smejú, žartujú, a toto je to, o čom má kresťanský život byť. Je to veľká zmena. Aj vo svedectvách na konci seminára počúvame o hlbokých zmenách sŕdc, životov.