Vicepostulátor Augustín Slaninka: Ján Havlík všetko znášal s hrdinskou láskou
Nevinný, nezlomný a verný – takto opisuje takzvaného misionára vo väzení vicepostulátor jeho kauzy blahorečenia, vincentín Augustín Slaninka. Kto bol Ján Havlík a aký odkaz nesie pre dnešný svet?
Názov našej témy čísla hovorí o vernosti voči Bohu, voči Cirkvi. Čo to znamená pre vás osobne byť verný?
To je veľmi dobrá otázka. Pýtate sa na vernosť voči Bohu a voči Cirkvi.
Vernosť Bohu si môže inak predstavovať budhista, inak hinduista, inak ju môže prežívať protestant a inak kresťan – katolík. Kresťan – katolík si uvedomuje spojenie Boha s Cirkvou a spojenie nás kresťanov cez Cirkev s Bohom. Cirkev je tajomným telom Kristovým a tá má určité požiadavky, ale daruje nám aj milosti a sprevádza nás neustále na ceste. Kresťan v Cirkvi nerealizuje nikdy svoju vernosť Bohu sám, mimo spoločenstva, ale vždy kráča s Božím ľudom v jednote s Cirkvou, ktorú vedie Boh.
Dá sa vernosť aj porušiť? A ako ju potom obnoviť?
Či to nie je úžasné, že Cirkev je práve tým priestorom, ktorá má inštrumenty na obnovu vernosti? Človek môže v Cirkvi znova obnoviť svoju pôvodnú vernosť, môže sa znova narodiť vtedy, keď je sebakritický, keď túži po odpustení a zmene svojho životného nasmerovania.
Veľmi často vnímame napríklad vernosť kňazskému povolaniu tak, akoby sa ona dotýkala iba vysvätených kňazov. Ale kňazské povolanie prežíva už dieťa. Alebo povolanie k manželstvu prežíva svojím spôsobom už malé dieťa. A človek môže byť od detstva verný svojmu povolaniu.
Ja si napríklad pamätám, keď som bol druhák a utekal som z prvej hodiny náboženstva domov. Mama s otcom na záhrade otĺkali orechy a ja som im s veľkou radosťou oznámil, že už som miništrant. A svojím spôsobom som prežíval to svoje kňazské povolanie už od detstva. A návrat k tomuto detskému, jednoduchému, často hravému spôsobu prežívania povolania bolo pre mňa osviežením i v krízach počas dospelosti.
JANKO SVOJE POVOLANIE REALIZOVAL AJ MEDZI VÄZŇAMI
Ak sa pozrieme na postavu rehoľníka Janka Havlíka, ako sa v jeho príbehu odzrkadľuje vernosť?
Prejavuje sa uňho od detstva až do smrti. V roku 1934 začal chodiť na základnú školu a potom išiel na meštiansku školu do Holíča. Nemusel ju absolvovať, išiel tam kvôli svojmu kňazskému povolaniu. Potom bol prijatý na Masarykovo štátne gymnázium v Skalici. Každý deň prešiel 16 kilometrov na bicykli tam a späť, to je 32 kilometrov denne kvôli tomu, aby mohol zmaturovať a aby mohol pokračovať v kňazskej formácii. V roku 1943 prestúpil na Reálne gymnázium do Banskej Bystrice a zároveň sa stal chovancom „malého“ seminára Apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Banskej Bystrici, kde v máji 1949 zmaturoval.
Ako napredovala jeho cesta k zasvätenému povolaniu?
Jeho najbližším cieľom bolo študovať na teologickej fakulte. Na prelome roku 1949 vstupuje do noviciátu Misijnej spoločnosti v Ladcoch, a to napriek zmenám v politickom, spoločenskom, kultúrnom aj náboženskom živote. Tu v noci z tretieho na štvrtého mája 1950 bol spoločne s ostatnými novicmi násilne vytrhnutý z noviciátu a zavlečený na „preškoľovanie“ do Kostolnej a následne na nútené práce na Priehradu mládeže pri Púchove.
Keď na jeseň, po rozpustení pracovných táborov, odišiel do Nitry, znovu sa tu prejavuje vernosť jeho povolaniu (aj keď sa nemohol dostať oficiálne na fakultu). Spolu so svojimi staronovými spolubratmi novicmi si prenajali spoločné bývanie, aby mohli pod vedením otcov vincentínov študovať teológiu súkromne popri zamestnaní. A tu ich práve 29. októbra 1951 prekvapila ozbrojená hliadka ŠtB a Janko bol spoločne s ostatnými zatknutý. Tu všade sa prejavuje jeho vernosť kňazskému a misionárskemu povolaniu. Kedykoľvek mohol už v tejto prvej fáze odísť, mohol sa oženiť. Hneď by ho prepustili z vyšetrovacej väzby. A on ostáva vo vyšetrovacej väzbe v Nitre.
Čo sa s ním dialo ďalej?
Vyšetrovaný bol do konca februára 1952 a následne odsúdený na 14 rokov väzenia. Počas celého tohto obdobia, keď bol vo väzení, bol vyhľadávaný tými najväčšími zločincami, ktorí ho mali radi. Vedel veľmi pekným spôsobom realizovať svoje povolanie i medzi týmito trestancami. Vo svojom denníku píše: „Či nie je poslaním misionárov sv. Vincenta de Paul pomáhať v prvom rade tým, ktorí sú vysunutí na smetisko ľudskej spoločnosti? Keď sme dokázali prijať z rúk Božích 10 – 15 rokov väzenia, toto nemožno považovať za provizórium a hovoriť: potom budem študovať, potom sa budem venovať službe Ide o to, že teraz je príhodný čas, teraz je deň spásy, teraz ma potrebujú, hoci slabého, všetci väzni, zúfalí, nevedomí, ľahostajní, kruťasi i vlčiaci, gauneri, lumpi, násilníci, zločinci. Teraz ukáž, čo je v tebe, ak to myslíš s tými vysnívanými misiami z mladosti vážne.“ Aj tu vidíme jeho úžasnú vernosť povolaniu. Ako mladý človek správne, po kresťansky chápe to svoje povolanie i vo väzení a aj tam mu zostáva verný. Vernosť misionárskemu povolaniu prejavil, aj keď sa vrátil z väzenia. Nikdy nikomu, dokonca ani svojej vlastnej matke sa nesťažoval a nehovoril nič zlé o väzenských dozorcoch.
Keď bol Janko prepustený z väzenia na „slobodu“, bol neustále špehovaný a tí, ktorí sa mu snažili pomôcť ako svojmu umierajúcemu priateľovi, boli predvolávaní na ŠtB, vypočúvaní a zastrašovaní. Ťažko smrteľne chorý Janko Havlík zomrel 27.decembra 1965 v Skalici na následky neľudského zachádzania vo väzení. Mal 37 rokov. Zostal v priebehu celého svojho života, až do smrti verný svojmu misionárskemu povolaniu. Všetko znášal s hrdinskou láskou podľa vzoru Ježiša Krista.
ANI DOZORCOVIA NEDOKÁZALI ROZBIŤ BRATSTVO S OSTATNÝMI VÄZŇAMI
Ktoré skutočnosti sú v jeho príbehu kľúčové, ktoré ho viedli a posilňovali na ceste duchovného povolania?
Je to rodina, Misijná spoločnosť, spoluväzni a Božia milosť. Predovšetkým v rodine dostal dobré základy, získal tam zdravé ľudské čnosti. Bol vedený ku skromnosti a k hlbokej viere. Keď sa dostal do noviciátu Misijnej spoločnosti, mal veľkú milosť stretnúť sa s úžasnými kňazskými osobnosťami: s P. Krištýnom, P. Hutyrom, P. Orieškom a P. Belánom. Boli to veľké osobnosti, takisto trpitelia, väzni. A tí do neho v priebehu noviciátu zaštepili krásne čnosti a motivovali ho k hrdinskému životu. Potom to boli spoluväzni. Neostal vo väzení sám. Riešil si problémy, napríklad s kňazmi, s ktorými sa stretával vo väzení. Nikto, ani dozorcovia nedokázali rozbiť ich spoločenstvo a bratstvo. A napokon to bola, ako on sám hovorí, veľká Božia milosť, veľká Božia posila počas celého väzenia. Bez nej by to nedokázal.
Pozrime sa na samotný život Janka. Ako by ste ho opísali v troch slovách?
Nevinný, nezlomný, verný.
Poznáme, čo ho viedlo k reholi lazaristov?
Pán Boh používa aj pri povolaní prirodzené veci a naše vzťahy. Ján Havlík by sa asi nikdy nebol dozvedel o Misijnej spoločnosti vo svojej dedinke v Dubovciach, keby nemal tetu, rehoľnú sestru –vincentínku. Bola to sestra Modesta Havlíková. Ona ho navštevovala, teda navštevovala svoje rodisko a takisto on navštevoval ju a mali veľmi pekný, hlboký, duchovný, priateľský vzťah. A iste to bola ona, ktorá ho zoznámila i s konkrétnymi lazaristami, a práve aj z tohto dôvodu sa Ján rozhodol zasvätiť svoj život v Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.
Ktorá udalosť rozhodla o tom, aby pápež František povolil jeho blahorečenie?
Proces blahorečenia by sa neuskutočnil, ak by sme o ňom rozhodovali my vincentíni. Keď sa začalo hovoriť o tomto procese, bol som vtedy provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Vtedy mi môj starší spolubrat páter Ján Belán povedal: „Dieťa moje, to nie je naša cesta, my máme pracovať a slúžiť v skromnosti a nemáme našich spolubratov, ich prácu a utrpenie vynášať na svetlo.“ A podľa toho som sa aj správal. Keď som sa stretol s pátrom Antonom Srholcom, ktorý býval neďaleko Kostola sv. Vincenta v Bratislave-Ružinove, on mi otvorene vyčítal túto našu stratégiu a povedal, že ak by mal byť niekto z jeho spoluväzňov počas komunistickej totality blahorečený, tak je to v prvom rade Ján Havlík. Po Srholcovi nasledovali ďalší spolužiaci a spoluväzni a rehoľné sestričky, ktoré ho poznali a povzbudzovali nás na tejto ceste.
MUČENÝ BOL KVÔLI SVOJMU KRESŤANSKÉMU PRESVEDČENIU
Aké svedectvá o živote Jána Havlíka ste počas kauzy počuli?
Z Jána vyžarovali mnohé čnosti. Je veľmi milé počuť svedectvo jeho predstaveného v noviciáte a neskoršie spoluväzňa pátra Štefana Krištína o Jankových čnostiach: „Janko? – jemná, vzácna, čistá duša… citlivé srdce.“ A veľmi silné je i svedectvo PhDr. Vojtecha Krištína, ktorý bol jeho spolužiak, seminarista a tiež i spoluväzeň: „Ján Havlík žil a zomrel v povesti heroických čností: živá viera, pevná nádej, vrúcna láska k Bohu, detinská úcta k Panne Márii, Matke Božej, úprimnosť, pokora, horlivosť, obetavosť voči spolutrpiacim, horlivosť a vernosť v duchovnom povolaní, duch modlitby, čistota, prívetivosť a príťažlivá radostná povaha. Niekedy jemný sklon k melanchólii. Priam neuveriteľne pracovitý a sebaobetavý.“
Janko Havlík bol odsúdený na väzenie na čas štrnástich rokov, nakoniec bol väznený jedenásť rokov. Podľa čoho bol určený ako mučeník?
Práve rozhodujúcu úlohu v procese jeho blahorečenia mali aj motívy, kvôli ktorým bol väznený. Nebol ani vlastizradca a neboli to ani politické motívy. Bol väznený a mučený kvôli svojmu kresťanskému presvedčeniu a misionárskemu povolaniu, ktorému zostal verný až do smrti. K „jubilejnému 9. máju 1960“ bola vyhlásená všeobecná amnestia, ktorú prezident republiky udeľoval pri príležitosti 15. výročia oslobodenia ČSSR sovietskou armádou. Táto výnimočne rozsiahla amnestia sa dotkla podstatnej časti politických väzňov vrátane najbližších Jankových spolubratov – seminaristov z Nitry, ako aj jeho spolu odsúdencov z jeho druhého súdu v Prahe. Iba Janka Havlíka sa nedotkla kvôli jeho náboženským aktivitám medzi väzňami. Bol odsúdený a až 29. októbra 1962, po odpykaní celého jedenásťročného trestu, v stave smrteľne a nevyliečiteľne chorého pacienta je prepustený z väzenia. Tieto náboženské motívy a mučeníctvo boli rozhodujúce pri beatifikačnom procese.
Vnímali túto jeho vernosť ku kňazstvu a misii aj ľudia vo väzení?
Vo väzení bol iba číslom (AO 11355 a neskôr po druhom súde A1 3809). Bol akoby robotom, a predsa vyžaroval zo seba silu a svetlo, ktoré očarovali spoluväzňov. Janka jeho banícky „parťáci“ – spoluväzni milovali. Priťahovala ich jeho vnútorná pohoda a záujem o nich. A toto bola základná realizácia jeho vincentínskeho, misionárskeho povolania. Nemohol robiť apoštolát veľkými slovami, ale keďže vo svojej podstate nikdy neprestal byť kandidátom Misijnej spoločnosti, v tomto prostredí plnom driny, utrpenia i hriechu objavil, že aj keď nemôže byť misijným kňazom, môže byť misionárom.
Ako sa o ňom vyjadrujú ateistickí vyšetrovatelia?
Práve oni podávajú nádherné svedectvo o jeho misionárskej činnosti vo väzení: druhý súd Janka Havlíka sa konal pod hlavičkou „Tomášek a spol.“ v Prahe. V rozsudku zo dňa 27. februára 1959 čítame: „Ján Havlík sa dopustil vo väzení počas výkonu trestu ďalšieho trestného činu tým, že: napádal štátne zriadenie, že v ČSSR nie je náboženská sloboda; tajne získaval a prechovával zakázanú náboženskú literatúru; maril úradnú prevýchovu väzňov; konal tajné pobožnosti; ako bohoslovec a člen zrušenej rehole lazaristov vnášal do skupiny náboženského ducha…“
Čím sú tieto svedectvá od jeho vyšetrovateľov?
Či nie sú nádherným svedectvom o jeho celoživotnej vernosti a horlivom realizovaní jeho misionárskeho povolania? Vieme si predstaviť krajšie hodnotenie pre misionára?
V auguste očakávame veľkú udalosť – Jankovo blahorečenie. Tešíte sa na naň?
Ja sa teším na beatifikáciu predovšetkým z toho dôvodu, že je to vyvrcholenie dvadsaťšesťročného procesu. To nie je len čas, keď sa uskutočňovala diecézna fáza alebo rímska fáza beatifikačného procesu, ale už v roku 1998 sme prvýkrát po páde socializmu, z príležitosti jeho nedožitých sedemdesiatich rokov, slávili Eucharistiu v jeho rodisku spolu s jeho spoluväzňami a spolužiakmi a vtedy sme si ho uctili len ako významnú osobnosť, ako trpiteľa Katolíckej cirkvi a verného syna svätého Vincenta. Postupne po odhaľovaní, po objavení archívnych materiálov sa pristúpilo k beatifikačnému procesu. Teda moja radosť je o to väčšia, že sa naplnila túžba jeho spoluväzňov a spolužiakov, že budeme tohto kresťanského hrdinu môcť uctievať v celej Cirkvi a zvlášť že môže byť nádherným vzorom vernosti pre mladých ľudí. Veď ako 19-ročný začal intenzívny proces cesty, ktorá vrcholí v svätosti.
Bude na tejto slávnosti účastný aj nejaký zástupca z Vatikánu?
Na slávnostnej svätej omši, počas ktorej bude Ján Havlík blahorečený, bude hlavným celebrantom zástupca pápeža Františka – prefekt Dikastéria pre kauzy svätých z Vatikánu – kardinál Marcello Semeraro.
Čím nám môže byť Janko príkladom a kedy by sa mohli veriaci obrátiť na príhovor k blahoslavenému Jánovi Havlíkovi? Bude patrónom nejakej konkrétnej skupiny veriacich?
Iste sa k nemu môžu utiekať ľudia v ťažkých situáciách alebo v neriešiteľných problémoch, lebo v týchto situáciách bol Ján veľmi často.
Ján Havlík môže byť aj patrónom cyklistov, keďže sám denne chodieval bicyklom do školy, spolu 32 kilometrov.
Ak majú rodičia problémy s deťmi, ktoré sú vo väzení svojich závislostí alebo nerestí, taktiež môžu nájsť v jeho osobe posilu, lebo žil a pracoval po celý čas s väzňami, ktorí otročili rôznym závislostiam a nezriadeným vášňam.
Janko bol priateľom zločincov. Prichádzali za ním aj tí najnebezpečnejší väzni a nachádzali u neho chápajúce srdce a verného priateľa. A toto on vníma ako svoje jedinečné povolanie, ktoré mu Pán dáva.
V Jankovi Havlíkovi môžu nájsť posilu a povzbudenie od neho nájdu aj nespravodlivo odsúdení alebo niekým osočovaní. Toto bola jeho celoživotná skúsenosť a nádherne ju vedel prežívať, ale nikdy nedopustil, aby bol nazvaný vlastizradcom alebo priestupcom zákona. Počas celého väznenia od začiatku až do konca písal prezidentovi a Najvyššiemu súdu, aby ho prepustili, lebo je nespravodlivo odsúdený.
A taktiež môže byť i patrónom dobrej a svätej smrti. Podľa slov jeho matky noc pred smrťou nespal. Úpenlivo vzdychal, ale nesťažoval sa. Ráno 27. decembra 1965, na sviatok svojho patróna svätého Jána, po svätej omši vo veku 37 rokov zomiera postojačky v Skalici na odpadovej plechovej popolnici. Je to veľmi symbolické, lebo sa v tejto smrti pripodobňuje svojmu Pánovi, ktorý umiera na potupnom dreve kríža a on na odpadovej popolnici, na odpade, ktorý ľudia vyhadzujú. Svätá smrť svätého muža.
Aké je posolstvo alebo odkaz, ktoré nám tu po sebe zanechal, keď preukázal odvahu v časoch náboženskej neslobody? Ako rezonuje jeho príbeh v súčasnej spoločnosti?
Ján Havlík je jeden z mnohých nevinne trpiacich počas komunistickej totality. Tak napríklad len vežou smrti na Jáchymovsku, kde pracovali MUKLI (muži určení k likvidaci), prešlo 80 000 väzňov. Takýchto zariadení len na Jáchymovsku bolo jedenásť. „Beatifikáciou sa Ján stáva predstaviteľom, reprezentantom a hlasom týchto nevinne trpiacich.“ To sú slová dona Antona Srholca.
Slovensko a celý svet v súčasných, moderných totalitných útokoch na človeka potrebuje morálnu autoritu, posilu a inšpiráciu pri záchrane prirodzeného života, rodiny a pravej slobody. Jánov život sa na prvý pohľad zdá akoby nevydarený, nenaplnený, neuskutočnili sa jeho pôvodné misionárske plány. On ho však vnímal ako jedinečný. V celom jeho pobyte vo väzniciach je neustále napojený na transcendentno, všemožným spôsobom apoštoluje medzi väzňami či už prepisovaním duchovných textov v banských hlbinách, alebo rozhovormi, a tak ani jeden deň neprežil naprázdno. Toto je jeho dôležité posolstvo: „Každý životný príbeh, aj ten naoko nevydarený, prežitý s Kristom sa môže stať geniálnym, krásnym a svätým. Každé zranenie a rana, ktorú človek prežije v spojení so Vzkrieseným, sa môže stať osláveným zranením a oslávenou ranou.“
Kto bol Ján Havlík?
12. február 1928 – narodenie v Dubovciach
1941 – gymnázium v Skalici (úvahy o duchovnom povolaní)
1943 – nástup do Apoštolskej školy vincentínov v Banskej Bystrici
1949 – máj – maturita; august – nástup do noviciátu
1950 – so spolubratmi deportovaný na stavbu priehrady pri Púchove, po troch mesiacoch prepustený, tajné štúdium teológie a formácie v Nitre
29. október 1951 – zatknutý s ďalšími novicmi ŠtB, mučený vo väzení
február 1953 – odsúdený za vlastizradu na 11 rokov
1960 – pre zlý zdravotný stav prevezený do väzenskej nemocnice v Ilave
29. októbra 1962 – prepustený na slobodu
27. december 1965 – zomiera v jednej zo Skalických uličiek