Vianoce v rodinách gréckokatolíckych kňazov

Gréckokatolícki kňazi, k tomu ešte ženatí, to majú na Vianoce ozaj pestré. Popri kňazských službách, kde je roboty doslova ako na kostole, je tu ešte aj manželka, deti a  ich starosti. Ako to všetko prežívajú a zvládajú? Pozrime sa do štyroch takýchto rodín.

Otec Marek Baran s manželkou Luciou, farnosť Čirč

Stromček, čas radosti a veselosti, darčeky, koledy, vinše, štedrá a svätá večera, to všetko umocňuje čas Vianoc, čas Kristovho narodenia, čas radosti. Je to výnimočný čas v roku, na ktorý sa teší hádam každá rodina vrátane našej.

Už ako malý chlapec som sa veľmi tešil na Vianoce. Táto radosť mi ostala až doteraz, keď som už vyše dvoch rokov z Božej dobroty manžel, otec i kňaz. A práve toto všetko (rodina, chrám, slávenia) skĺbiť v čase Vianoc sa môže zdať v kňazskej rodine náročné, ťažké a vyčerpávajúce, ale nie nemožné. Keďže sme ešte len na začiatku našej „kňazskej misie“, učíme sa to každý deň.

Dôležité je vedieť si veci naplánovať, manažérsky pripraviť a odkomunikovať spolu s manželkou. Keďže liturgický program vianočných sviatkov pripravujeme o niečo skôr, vieme sa podľa toho zariadiť a zorganizovať si čas tak, aby sme v rodine obaja rodičia spolu pripravili všetko potrebné – darčeky, stromček, jasličky, štedrú večeru a pod. Na druhej strane vieme, že v tom čase toho bude viac aj vo farnosti, pretože často spovedáme až do samých sviatkov. Pripravujeme všetko potrebné na to, aby aj farská rodina mohla zažiť čas radosti a požehnania z Kristovho narodenia.

Určite prídu aj situácie, keď to zaškrípe, nastane nedorozumenie, napätá atmosféra. Vieme však, že v tomto čase potrebujeme stáť pri sebe, byť si oporou, odpustiť si a ísť ďalej v pokoji a láske. Už predtým, než sme vstupovali do kňazského manželstva, sme vedeli, že je to aj o obetovaní sa. Tak na strane manžela, otca i kňaza, ako aj na strane manželky a mamy. Veď práve to môžeme vidieť vo vianočnom príbehu. Jozef a Mária sa obetovali preto, aby Boh mohol uskutočniť svoj spasiteľný plán skrze nich pre nás. Skrze ich obetu, námahu a lásku prichádza v chladnej betlehemskej noci na svet náš Spasiteľ, Ježiš Kristus. Ten, ktorý prichádza tiež preto, aby sa dobrovoľne obetoval z lásky k svojmu Otcovi, z lásky k človeku.

Bez obety to nejde v žiadnej rodine ani v tej našej, kňazskej. No vďaka obetovaniu sa a službe túžime prinášať spolu ako kňazská rodina aj počas sviatkov Vianoc posolstvo lásky, pokoja a radosti tam, kde slúžime z poverenia nášho otca arcibiskupa. Táto „misia“ nás napĺňa radosťou z toho, že aj my môžeme prinášať Krista do farskej rodiny a zároveň Kristus môže byť a je v strede našej rodiny. Ak si Boh povoláva do manželstva, i toho kňazského, on vie zrežírovať úplne všetko, len ho treba počúvať a nechať sa ním viesť. Veď nato prišiel na túto zem.

 

Otec Maroš Rinik s rodinou, farár v Trhovišti

Tento rok v mojej kňazskej rodine budeme sláviť príchod Božieho Syna na svet už po dvadsiatykrát. Boh ma povolal do kňazstva aj s mojou manželkou Radkou a požehnal nás piatimi synmi a jednou dcérou. Každý rok oslavujeme rovnakú udalosť, a predsa je iná, ako tie pred ňou. Rovnako aj príprava na Vianoce. Pôst pred Narodením Pána alebo Filipovka sa často pletie s rímskokatolíckym Adventom. Trvá presne štyridsať dní, rovnako ako Veľký pôst. V chrámoch ani doma nemáme adventné vence a neslúžime tzv. rorátne omše.

Keďže moje kňazstvo je obohatené o rozmer vlastnej rodiny, toto všetko môžeme prežívať spoločne. Je veľkým Božím darom nielen pre kňazské rodiny prežívať jednotu a lásku ako znaky viery pre tento svet. Slávenie svätých liturgií, spovedanie, návšteva chorých, vyučovanie náboženstva a rôzne kňazské aktivity sú samozrejmosťou tak pre moju manželku, rovnako aj pre moje deti. Sme takpovediac rodinou na misiách.

Keď bola naša dcéra malá, opýtala sa ma: „Ocko, prečo ti všetci hovoria otec? Veď ty si náš ocko…!“ Áno, som tak telesný, ako i duchovný otec a to v pravom zmysle slova. Preto našich kňazov od nepamäti nikdy nevolali „pán farár“ ale „otec“. Ja som zo Zemplína a manželka je zo Šariša, na prvej fare sme boli na „Rusnákoch“. Zvyky, ktoré má každá rodina a  každý kraj sa teda dostali aj do našej rodiny.

Ako to vyzerá u nás v predvečer sviatku? V prvom rade je to deň prísneho pôstu až do večere. Ráno sú tzv. kráľovské hodinky a celý deň sme všetci spolu doma na fare. Varenie, pečenie a v posledných rokoch aj spoločné zdobenie stromčeka (nie dva týždne pred Vianocami), to všetko nás pripravuje na spoločnú štedrú večeru. Po zotmení si sadáme k prestretému stolu, krížik na čelo, spev tropára, oblátky, cesnak a med, bobaľky s makom i s tvarohom, kyslá kapustová polievka s hubami, šalát a ryba. Po večeri spievame koledy a najmladší odbieha pozrieť, či už prišiel Ježiško.

Prvá radosť je zo stromčeka. Keď boli deti malé, stromček prinášali anjeli, a tak ho videli prvýkrát až ráno na Štedrý deň. Nás to stálo námahu pripravovať ho neskoro v noci deň predtým, mnohokrát po celodennom spovedaní. Druhá radosť je z toho, že list, ktorý svätý Mikuláš zobral 6. decembra z okna, došiel do neba a darčeky sú pod stromčekom. Ďalšou radosťou je vidieť deti, ako si rozbaľujú darčeky a tešia sa z nich. Tu je moment, keď vysvetľujeme deťom, že najväčším darom pre veľkých i malých je Ježiš Kristus a to, čo sme dostali, je prejavom jeho nekonečnej lásky.

Potom ideme do „cerkvi“. Synovia s ostatnými miništrantmi stoja pri oltári, dcéra s mamkou a mládežou spievajú počas svätej liturgie staroslovienske koledy. Najkrajším momentom tohto dňa je spoločný spev „S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!“ z povečeria, keď túto radostnú zvesť – že Boh je s nami, môžeme osláviť ako jedna veľká rodina s celou farnosťou. Túto zvesť po jasličkovej slávnosti v prvý deň sviatkov Narodenia Pána roznášajú naše deti s ostatnými deťmi do všetkých domácností spolu s betlehemským svetlom formou Dobrej noviny. Pohľad do jasličiek, kde sa zrodil pravý Život a skutočná Láska, je pre každého človeka dobrej vôle pozvaním k vďačnosti.

 

Otec Marcel Mojzeš a manželka Zuzana, Prešov (kňaz pôsobiaci na fakulte)

Kňazské rodiny – tak ako i laické – majú mnohé črty prežívania Vianoc podobné. Zvláštnosťou pre kňazskú rodinu s malými deťmi je, že ocko stojí pri oltári a mamka s viacerými malými deťmi, ktoré sa jej či už držia za sukňu alebo sú v kočíku, je spolu s veriacimi. Táto situácia, najmä keď je detí viac a sú menšie, je náročná nielen v predvianočnom čase. Toto je obeta manželiek kňazov, takto majú spoluúčasť na manželovej službe. Často paradoxne aj tým, že nič z kázne nepočujú, lebo sa musia venovať svojim malým deťom. To je však obdobie, kým nevyrastú. Potom už, aspoň v našej rodine, s radosťou pozeráme na ocka, ktorý stojí pri oltári a veru sa na nás aj občas usmeje.

V našej rodine sa snažíme zamerať pozornosť na to, že v prvom rade prichádza Ježiško. Nie darčeky. To je dosť ťažké vysvetliť deťom, keď v obchodoch sú reklamy na „Vianoce“ už od septembra a deti si v škole vravia, koľko darčekov dostali. Aspoň sa snažíme poukazovať na to, že zmyslom Vianoc je príchod malého dieťatka, ktoré sa narodilo z lásky. Každá rodina si vytvára svoje rituály, ako sprostredkovať najmä deťom toto krásne obdobie, nedá sa povedať, že naše sú úzko „ gréckokatolícke“, len využívame všetko, aby sme deťom vysvetlili zmysel tohto obdobia.

Keďže predvianočný pôst u nás trvá dlhšie, volá sa Filipovka, zapaľujeme postupne 6 sviečok, novú vždy v nedeľu – ako obdobu adventného kalendára. Deti si aj takto sprítomňujú, že ide o čas, v ktorom niečo očakávame.

Na stole sa objavuje Ježiško, ktorého po večernej modlitbe pobozkáme. Do tejto modlitby pridávame aj vianočné piesne. Postupne pribúda výzdoba v dome.

Kňazi v špeciálnej pastorácii a kňazi pôsobiaci na fakulte majú počas sviatkov trochu menej pastoračných povinností ako kňazi vo farnosti. Podľa veku detí sa rodiny zúčastňujú buď kompletne, alebo ako sa dá na jednotlivých vianočných obradoch v chráme.

K našim zvykom patrí: Spoločná večera v predvečer sviatku Narodenia Pána: otec prečíta stať z evanjelia o narodení Ježiška, spoločná modlitba, pieseň. Potom požehnanie na čelo s medom – to sú ľudové zvyky, ktoré transformujeme a dávame im kresťanský význam: napr. aby sme cítili sladkosť Božej lásky. Pre našu rodinu je spoločné stravovanie veľmi dôležité, tak aj vianočná večera trvá, ako sa len dá. Kým boli deti malé, zjedli polievku a už chceli bežať k stromčeku, teraz vydržia, kým zjeme všetky chody, veď štedrá večera má byť štedrá. Vždy sme radi, keď máme nejakého hosťa, zvyčajne starých rodičov. A aby sme nezabudli, že Pán Ježiš je stály hosť, má na stole v ten večer prázdny tanier.

Vianoce pre našu rodinu znamenajú vstúpiť do tajomstva liturgického sviatku, primerane ho podať deťom a zvoľniť tempo. Venovať sa rodine, byť spolu, prežívať chvíle, ktoré nie sú bežné. A tak, keď sme takto v teple rodiny s malým Ježiškom strávili Vianoce, najkrajší výsledok je, keď sa deti, ale i my dospelí už tešíme na ďalšie.

 

Otec Dušan a manželka Michaela Chapčákovci, farnosť Čertižné

Sviatočná vyťaženosť sa začína už cez víkend pred Roždestvom a to veľkým spovedaním. K tomu patrí aj spovedanie chorých v priebehu týždňa. Vyzdobenie chrámu kňaz, ak môže, zverí spoľahlivým ľuďom vo farnosti. A všetkým doma je už jasné, že Vianoce sa nezadržateľne blížia. Prípravy dopĺňa vôňa medovníkov, ktorých zdobenie je u nás tradíciou.

Čo sa týka samotných sviatkov, okrem liturgií máme vtedy aj ďalšie obrady. Kňaz trávi viac času v chráme ako zvyčajne, ale často tam prichádza s celou svojou rodinou. Samozrejme, ak sú deti ešte malé, je pre nich ťažké zúčastniť sa na všetkom. Náročnejšie to je, ak má kňaz okrem farského chrámu aj filiálky – vtedy si ho rodina doma naozaj veľmi neužije. Okrem toho si potrebuje pripraviť kázne. No napriek tomu sa dá nájsť aspoň trocha času aj pre manželku a deti. A minimálne večeru, rozbaľovanie darčekov spod stromčeka a slávnostný obed na prvý či druhý sviatok trávime spolu, aj keď tak trochu s očami na hodinkách, ktoré pripomínajú, že už je čas znova ísť…

Pre niektoré manželky kňazov môže byť ťažké zvyknúť si na skutočnosť, že vtedy, keď sú všetci naokolo doma, ony zostávajú samy. Na druhej strane môžu byť aj so svojimi deťmi kňazovi veľmi nápomocné. Moja manželka minulý rok pomáhala kantorovaním, prípravou krátkeho mládežníckeho programu; nacvičili si tiež piesne, ktoré spievali počas liturgií. Výhodou je, že vyrastala v kňazskej rodine, a tak je zvyknutá na to, že otec bol cez sviatky viac preč. Ale zároveň od malička bola stále zapojená do spievania, jasličkových akadémii či koledovania. Takto má vlastne celá rodina veľmi bohatý program a trávia spolu čas pri takýchto aktivitách. Sledovanie televízie popritom všetkom by nebolo zlé, ale akosi to nikomu nechýba.

Počas sviatkov navštevovanie príbuzných a známych nie je takou samozrejmosťou ako v laických rodinách. Na návštevy sa chodí až potom. Lenže vtedy, keď nám trochu voľna ešte len začína, ostatní už musia znovu ísť do práce (možno aj niektoré naše manželky).

Vianoce (podobne aj Pascha) sú v kňazskej rodine špecifické, ale možno o to intenzívnejšie prežívané a určite je to veľmi požehnaný čas. Veď nie každý otec rodiny môže svojej manželke a deťom prinášať novonarodeného Krista priamo v Eucharistii.