Vernosť (ne)všednosti

Muž a žena, ktorí si svoju lásku a vernosť navzájom darovali, prijímajú spolu s týmto darom i veľkú zodpovednosť – za seba navzájom, za deti, ktoré sú plodom ich vzájomného sebadarovania. O manželstve ako o živote „vernosti (ne)všednosti“ sme sa rozprávali s manželmi Slávkou a Petrom Rišovými.

Zdá sa, že v spoločnosti čoraz väčšmi dominujú slová partner a partnerka než manžel a manželka. Medzi týmito „voľnými zväzkami“ a inštitúciou manželstva je priepastný rozdiel. Vy žijete v sviatostnom manželstve už 21 rokov. Čo pre vás znamená sviatostné manželstvo?

Slávka: Naše rozhodnutie uzavrieť sviatostné manželstvo vyplývalo v prvom rade z túžby, aby bol Ježiš prítomný v každom okamihu nášho spoločného života, aby z dvoch urobil jedno. A, samozrejme, z túžby po deťoch.

Peter: Sviatostné manželstvo pre mňa znamená odovzdať sa manželke nielen fyzicky a psychicky, ale aj duchovne. To znamená darovať sa celý navždy mojej manželke.

 

Máte dvoch synov, jeden z nich je už dospelý. Akú rolu hrajú vo vašom živote?

Slávka: Veľmi dôležitú. Obaja sme túžili po deťoch a naši synovia sú doslova vymodlení. Sú pre nás darom a obohatením, určite tým najvzácnejším.

Peter: Myslím si, že tú najdôležitejšiu. Sú pre nás obrovským darom a sme zaň veľmi vďační. Našu lásku sme spečatili otvorenosťou životu, túžbou po živote, po deťoch, čiže deti vnímam ako akési naplnenie sviatosti manželstva, ktoré sa každodenne obnovuje starostlivosťou o deti, úctou k manželke, zodpovednosťou, láskou a podobne.

 

Slávka, spomenula si túžbu po deťoch i to, že sú pre teba darom a obohatením. Ako vnímaš dnešné páry, ktoré hovoria o takzvanom „práve na dieťa“ a robia všetko pre to, aby počali vlastné dieťa aj keď morálne neprípustnými metódami – umelé oplodnenie in vitro, in vivo a podobne? Čo by si im poradila? O čo sa vo svojom vzťahu môžu oprieť?

Slávka: Je prirodzené, že túžime po deťoch a keď sa naša túžba ani po istom čase nenaplní, prepadneme zúfalstvu. Ani u nás to nebolo inak. Túžili sme po deťoch hneď po svadbe. No ani rok po nej sa nám to nepodarilo. Hoci to nebol nejaký dlhý čas, v našom vnímaní to bolo veľmi dlhé obdobie naplnené nádejou i sklamaním. Po rozhovore s kňazom, ktorý si všimol naše trápenie, sme pochopili, že každý človek má pred sebou svoju cestu a svoje povolanie a ak tým naším je byť rodičmi, tak sa tak stane. Samozrejme sme sa modlili za tento dar a o rok sme už krstili nášho staršieho syna. Právo na dieťa neexistuje, je to dar. Dar od Boha.

 

Manželstvo je spočiatku dobrodružstvom, ale môže sa stať, že po čase zovšednie. Prídu deti, pracovné povinnosti, nastáva nekončiaci kolobeh, ktorý môže manželov od seba odcudziť a rutina môže začať unavovať i otravovať. Vytratí sa to „čaro“, zaľúbenie pominie a na rade je láska – vernosť výberu. Čo robiť pre to, aby manželstvo nezovšednelo? Je vôbec možné, aby sa to nestalo?

Slávka: Naoko môže manželstvo zovšednieť a iste sa to aj stáva, no láska si vždy nájde spôsob, ako toho druhého obdariť, potešiť, pretože láska je kreatívna. Len je dôležité byť citlivý na potreby manžela či manželky a mať otvorené srdce – spolupracovať s Božou milosťou, s Duchom Svätým, ktorý je tvorcom láskyplných nápadov. Je potrebné nájsť si v kolotoči bežného života čas na spoločné chvíle. A nech už do života príde čokoľvek (choroba, smútok, odlúčenie…), myslieť na dobro toho druhého. Láska nepotrebuje veľké gestá či drahé dary. Prejavy lásky sú v maličkostiach: ja pripravím manželovi raňajky a on mne kávu, spoločné podelenia sa o prežitom dni, spoločnej radosti z úspechov našich detí i o podpore v zlých dňoch. Láska je o tom, že manžel mi donesie raňajky do postele, pustí práčku a postará sa o deti, keď mám ja zlý deň, bolesti… Láska je o tom, že ja manželovi pripravím jedlo, ktoré má rád, keď má on ťažký deň v práci. A množstvo iných drobností pre dobro toho druhého.

 

 

 

Ste manželmi už 21 rokov. Iste sa mnoho vo vašej emočnej, duchovnej a duševnej situácii zmenilo. Ako hodnotíte vaše rozhodnutie pre vernosť s odstupom rokov? Je to zrejme vernosť v maličkostiach, „vernosť všednosti“ či „vernosť všedného dňa“.

Slávka: Určite áno. Myslím, že až postupom času sme si uvedomili, čo skutočne vernosť znamená. Nie je to len fyzická vernosť jednému mužovi či jednej žene, ale aj vernosť emocionálna v každom okamihu nášho spoločného života. Pri uzatváraní sviatosti manželstva sme si sľúbili, že budeme spolu v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj nešťastí. Vernosť sa prejavuje v rôznych okamihoch manželstva a je dôležité nezabúdať na to.

 

Čo to v praxi znamená?

Slávka: Znamená to v každej chvíli nášho manželstva myslieť na dobro toho druhého.

Peter : Pre mňa to znamená vždy dávať, nie brať.

 

Ako to robíte? Kde beriete silu na žitie „sviatostnej všednosti“? Ako žiť tú radosť lásky, o ktorej píše Svätý Otec František v exhortácii Amoris laetitia?

Slávka: Každý deň sa učíme žiť túto lásku. Ja sa učím do manžela vďačnosti za rodinu. Čoraz častejšie mi ďakuje, že sa starám o rodinu, že som mu porodila dve deti. On sa odo mňa učí pomáhať druhým. Aj napriek zdravotným ťažkostiam ma život manželky a matky napĺňa. Silu berieme od Boha, určite od neho, pretože je medzi nami. A keď sa spoločne modlíme, vždy ho opätovne prosíme o dar viery. A tiež žijeme prítomnú chvíľu. Každý deň má dosť svojich starostí. Manželská vernosť je každodenná láska – vernosť rozhodnutiu milovať – chcieť dobro druhého človeka. Iste je to niekedy náročné a, samozrejme, sú aj problémy, ťažkosti, choroby, nezhody. To k manželstvu patrí.

 

V čom vidíte koreň krízy manželstva a rodiny dnešnej doby? Zdá sa, že mentalita dneška je: „použi a zahoď“. Vidíme to všade naokolo a neobchádza to ani manželské zväzky. Akoby sa vytrácal záujem o človeka ako takého, o maličkosti, ktoré ho potešia, a naopak, tie situácie, ktoré ho zraňujú. Čím to môže byť? Prečo je dnes rozvod taký častý, prečo manželstvá zovšednejú?

Slávka: Myslím si, že dnešná doba je postavená na egoizme, na túžbe mať sa dobre a mať všetko pre seba. Manželstvo je však práve o tom, že potlačím JA a už sme len MY. Je o bezpodmienečnej láske k tomu druhému, o láske, akou Boh miluje nás.