#verimvBoha: Ježišovo zmŕtvychvstanie

Krok po kroku sa pozrieme na naše Vyznanie viery – Krédo. Čo v ňom vlastne vyznávame? Na každom kroku nám bude sprievodcom jeden človek, ktorý má s danou témou čo-to spoločné. Pokračujeme šiestym dielom seriálu – o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. O svoju skúsenosť s vlastným duchovným zmŕtvychvstaním sa delí aj Maroš Sýkora, ktorý bol odsúdený, niekoľko rokov väznený a vo väzení našiel vieru a spoznal spoločenstvo Dismas.

„Ježiš vstal z mŕtvych!“ znie najradostnejšia správa, akú môžeme počuť – lebo tým nám otvára brány nebies. Je to vrcholná pravda našej viery, na ktorej slávenie sa pripravujeme práve v Pôstnom období. Ježiš skutočne zomrel, svojou smrťou premohol smrť a zosnulým daroval život.

„Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon,“ čítame v Katechizme Katolíckej cirkvi (čl. 639). Apoštol Pavol o tejto skutočnosti píše: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.“ (1 Kor 15, 3 – 5)

Veľkonočné udalosti hovoria o prázdnom hrobe, ktorý však sám osebe nie je priamym dôkazom, ale podstatným znamením. To, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych, poznávame zo svedectiev tých, ktorí ho stretli po zmŕtvychvstaní. Príznačné je svedectvo učeníka Jána, ktorý nazrel do prázdneho hrobu, „videl tam položené plachty“ (Jn 20, 5) a videl a uveril.

 

STRETNUTIA SO ZMŔTVYCHVSTALÝM

Nábožné ženy s Máriou Magdalénou išli v sobotu dokončiť pomazanie Ježišovho tela. Nachádzajú prázdny hrob. Katechizmus krásne hovorí: „Tak sa ženy stali prvými ohlasovateľkami Kristovho zmŕtvychvstania pre samotných apoštolov.“ (čl. 641) Utekajú oznámiť učeníkom, že kameň je od hrobu odvalený a Ježišovo telo v ňom nie je. Ježiš sa potom zjavuje Petrovi a následne Dvanástim.

Veľkonočným ránom sa začína nová éra, už nič nebude také, ako predtým. Apoštoli sa ako svedkovia Zmŕtvychvstalého stávajú základnými kameňmi jeho Cirkvi. Istú dávku pochybností zažívajú nielen emauzskí učeníci, ale aj Tomáš. Avšak „ich viera v zmŕtvychvstanie sa zrodila – pôsobením Božej milosti – z toho, že priamo zažili skutočnosť zmŕtvychvstalého Ježiša.“ (čl. 644)

Vzkriesený Ježiš nie je len nejaký duch, ale má aj vzkriesené telo – dotýka sa učeníkov, jedáva s nimi. Jeho telo nesie stopy umučenia – Ježiš pozýva napríklad Tomáša, aby pristúpil a dotkol sa jeho rán, a nebol už neveriaci, ale veriaci.

Kristovo zmŕtvychvstanie však nebolo návratom do pozemského života ako pri iných vzkrieseniach, ktoré vykonal Ježiš (Jairova dcéra, naimský mládenec či Lazár), pretože títo ľudia viedli opäť normálny pozemský život a neskôr opäť zomreli. „Kristovo zmŕtvychvstanie je podstatne odlišné. On vo svojom vzkriesenom tele prechádza zo stavu smrti do iného života mimo času a priestoru. Ježišovo telo je pri vzkriesení naplnené mocou Ducha Svätého. Má účasť na Božom živote v stave svojej slávy, takže svätý Pavol môže o Kristovi povedať, že je nebeským človekom.“ (čl. 646)

 

 

ZMŔTVYCHVSTANIE JE DIELOM NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE

„Ó, naozaj blažená noc, ktorá bola svedkom preslávnej chvíle, keď Kristus vstal z mŕtvych,“ počúvame vo veľkonočnom chválospeve Exultet. Nik nebol očitým svedkom jeho zmŕtvychvstania a ani jeden evanjelista túto skutočnosť neopisuje. Čiže nikto nemôže povedať, ako sa zmŕtvychvstanie uskutočnilo fyzicky.

Zmŕtvychvstanie je predmetom viery, „pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín.“ (čl. 648) Zároveň je zmŕtvychvstanie dielom Najsvätejšej Trojice – pôsobia v ňom všetky tri božské osoby, zároveň každá osobitne.

„Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera,“ píše Pavol v Prvom liste Korinťanom (15, 14). Zmŕtvychvstanie potvrdzuje všetky Ježišove slová a skutky. Je splnením prisľúbení nielen samého Ježiša, ktoré nám dal počas svojho pozemského života, ale aj prisľúbení Starého zákona.

Dôležitou pravdou je, že Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve (čl. 653). Boží plán je zavŕšený v Ježišovi Kristovi. Čo to však znamená prakticky?

Toto veľkonočné tajomstvo má dva aspekty: „Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti.“ (čl. 654) Ježiš totálne víťazí svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nad hriechom a umožňuje nám, aby sme žili novým životom.

…

O svoju skúsenosť s Kristovým zmŕtvychvstaním a zmŕtvychvstaním svojho vlastného srdca a života sa delí Maroš Sýkora, ktorý bol odsúdený, väznený a vo väzení spoznal spoločenstvo Dismas.

 

 

MAROŠ SÝKORA: JEŽIŠ PREBUDIL MOJE SRDCE

Čo pre vás znamená Kristovo zmŕtvychvstanie?

To je dvojitý pohľad – keď som ho poznal len z filmov a rozprávania a keď som si ho pripustil k sebe a otvoril mu svoje srdce. Kristus je pre mňa stále živý, kedysi to pre mňa nič neznamenalo. Prebudil moje srdce. Nepadol som na dno, ako som sa stretával s odozvou od ľudí. Bol som zrazený na kolená a vtedy som pochopil, čo pre mňa Ježiš urobil na kríži.

 

Poviete nám viac o svojom vlastnom zmŕtvychvstaní?

Nežil som s Bohom, hoci som pochádzal z kresťanskej rodiny. Pokrstili nás, keď sme boli deti, ale neviedli nás k viere, nechodili sme ani do kostola. Vedel som, že Boh je, ale nerozumel som tomu. Viedol som si normálny pozemský život, vedel som, že niekedy nekonám dobré skutky, no nespájal som si to s tým, že by to mohol byť hriech. Rozviedol som sa, dcérku som mal v striedavej starostlivosti. Mal som naozaj všetko. Uberal som sa však zlou cestou, bol som arogantný, povýšenecký, egoistický, mal som silné ego a bol som dosť výbušný. Moje ego ma dostalo až k tomu, že som spáchal trestný čin a dostal som sa do väzenia.

 

Ako to bolo ďalej vo väzení?

Vypýtal som si samostatnú celu, potreboval som byť sám, aby som sa z toho dostal. Pomohlo mi, že som bol sám a v priebehu sekundy som všetko stratil – a okolo mňa zostalo ticho. Vtedy som sa začal dostávať do svojej hĺbky cez bolesť. Keď som bol po troch mesiacoch už veľmi vyčerpaný, spomenul som si na Boha. Ležal som na posteli a prosil som, aby sa niečo začalo diať. Nespomínam si presne, ako to bolo, ale vnímal som niečo takéto: „Ak existuješ, tak ja ťa určite rád prijmem, chcem ťa nasledovať.“ Chcel som skúsiť iný život a ísť duchovnou cestou, aj keď som tomu nerozumel a nevedel som sa modliť. Vedel som len základné modlitby. Kľakol som si vtedy pred posteľ, plakal som a začal som sa modliť tie modlitby, ktoré som poznal.

 

Pokračovali ste ďalej v modlitbe?

Áno, modlil som sa každý deň. Čo sa týka väzenia, štrnásť mesiacov som bol vo väzbe, potom ma okresný súd odsúdil na tri roky nepodmienečne, ale v odvolacom konaní ma krajský súd následne odsúdil na sedem rokov. To bol ďalší úder. Ale zotrval som pri Bohu aj po tejto rane. Mesiace vo väzbe som Boha len prosil. Keď som prišiel do väzenia do Martina, nastala zmena. Začal som Bohu aj ďakovať, pochopil som, že sa musím inak správať k ľuďom, a začal som chodiť aj na sväté omše.

 

Aký bol váš prvý kontakt so spoločenstvom Dismas?

Jedného dňa si ma zavolal pedagóg, či mám záujem ísť na duchovnú osvetu. Keď som tam prišiel, tak som tam uvidel svojho bývalého kolegu z väzenstva, s ktorým som pracoval ako pedagóg – Michala Libanta. Spočiatku som v sebe cítil hanbu zo stretnutia, no keď ma zazrel, prišiel za mnou a povedal mi: „Vôbec ma nezaujíma, čo si urobil. Len ti chcem povedať, že Boh ťa miluje.“ Bol to pre mňa ďalší úder do srdca. Po skončení osvety mi Michal daroval ruženec, ktorý som sa následne učil modliť, ako aj samotné vyznanie viery.

 

Ako sa dnes pozeráte na svoje duchovné vzkriesenie?

Nebolo to za tri dni, ako zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, odo mňa si to vyžadovalo veľa času. Viem, aký som viedol život predtým a ako sa na život pozerám v súčasnej dobe. Z výkonu trestu v Martine-Sučany som sa dostal na otvorené oddelenie do Prešova, kde bola zriadená aj kaplnka pre odsúdených. Nikto do nej dovtedy nechodieval, len v nedeľu tam boli sväté omše. Tak som sa opýtal, či sa tam môžem chodievať modliť.

 

A dovolili vám to?

Áno, modlil som sa tam každý deň od pol ôsmej do ôsmej ruženec a o ôsmej sme sa modlievali za spoločenstvo Dismas. Po dvoch týždňoch môjho výkonu trestu v Prešove bola opäť duchovná osveta, ktorú viedol – na moje prekvapenie – opäť Michal, pričom vôbec nevedel, že ja sa nachádzam práve v tomto oddelení. Vtedy som pochopil, že Boh počas výkonu trestu konal moje vzkriesenie cez Michala. On bol voda, ktorá ma chodila duchovne polievať.

Pán presne vedel, kedy som býval počas výkonu trestu slabý a potreboval som opäť niekoho, kto by ma duchovne povzbudil. Bol som ako tá jedna ovca z evanjelia, ktorá sa stratila, ale Ježiš ma chytil do náručia, zlomil mi nohu, aby som zostal v jeho stáde aj naďalej. Pred tromi rokmi sa mi skončil výkon trestu. Aktuálne slúžim na farskom úrade a ako zadosťučinenie za svoj trestný čin robím osobného asistenta hendikepovanému človeku na vozíku.