Verbista Michal Vrták: Takmer denne máme na Kube výpadky elektriny. Stále viac sme odkázaní na potravinovú pomoc

Slovenskí biskupi vyhlásili po návšteve pápeža Františka zbierku pre Kubu. S misionárom Michalom Vrtákom, SVD, sme sa rozprávali o živote a ľuďoch tejto krajiny.

Ako sa zo žurnalistu stane verbista a misionár na Kube?

Síce som vyštudoval žurnalistiku, ale keďže ma neživí, nenazval by som sa tak. A ako sa zo mňa stal verbista na Kube? Na Veľký piatok v Nitre na Kalvárii ma Pán pozval žiť pre neho. V tom čase som netušil, čo to obnáša, ani kto sú to verbisti, ale keď Bohu prikývnete na jeho plán, zrazu všetko do seba začne zapadať a on vás dovedie presne tam, kde vás potrebuje a chce. A tak som dnes medzi Kubáncami, aby som im svedčil, že aj keď majú milión trápení, je tu vždy Boh, ktorému na každom z nich neskutočne záleží a chce pre nich to najlepšie.

 

Čo je vašou úlohou na Kube?

Ide najmä o bežnú pastoráciu, prípravu na sviatosti, prácu s mladými a tiež ľuďmi na okraji spoločnosti. V júli som prevzal vedenie Diecézneho biblického centra sv. Jozefa Freinademetza v Holguíne. Je to najmä projekt do budúcnosti. Nateraz máme veľmi obmedzené kapacity. Potrebujeme dobudovať priestory a zariadiť triedy, kde sa potom budú môcť Kubánci vzdelávať a prehlbovať v poznaní Božieho slova. Zámerom tohto centra je pripraviť katechétov pre malé komunity, ktoré nemajú vo svojom okolí kňazov alebo rehoľné sestry, a ponúknuť nové spôsoby, ako sa priblížiť mladým ľuďom a poodhaliť im poklady Tradície a Písma.

 

 

VĎAČNOSŤ ZA ROLKY Z TOALETNÉHO PAPIERA

Zažili ste kultúrny šok?

Neviem, či som zažil kultúrny šok, ale asi áno. Skôr to vnímam, keď prichádzam na dovolenku na Slovensko. Občas ma zaskočí, ako niektorí ľudia prestávajú byť vďační za to, čo majú, a sústreďujú sa iba na to, čo im podľa nich chýba. Asi aj to je cena za blahobyt. Neviem si predstaviť, že by sa nejaká dievčina potešila, že jej niekto zhromaždil prázdne rolky z toaletného papiera a ona si bude môcť natočiť vlasy. To by na Slovensku pôsobilo až absurdne. Alebo žeby vám ľudia ďakovali za krásny zážitok z púte do mariánskej národnej svätyne, kde putovali na korbe nákladného auta, sediac na kovových laviciach. Tým nechcem povedať, že majú teraz Slováci naskákať do nákladiakov. Občas, keď frfleme na nepohodlie a na to, že káva, čo ponúkajú v autobuse, je ako zafarbená voda, mohli by sme namiesto toho raz poďakovať Bohu za to, čo máme, a to, čo nám chýba alebo prekáža, ak to naozaj zo seba potrebujeme dostať, napísať ako spätnú väzbu organizátorovi cesty.

 

 

Na čo bude venovaná tohtoročná zbierka Slovákov pre Kubu?

Ide o materiálno-potravinovú pomoc pre núdznych. Za vyzbierané prostriedky by sa mali nakúpiť potraviny a iný dôležitý materiál (ako napríklad hygienické potreby a lieky), a to sa potom v kontajneroch dopraví na Kubu. Zbierka potrvá až do konca roka.

 

Aké prekážky musíte denno-denne prekonávať?

Len tie základné: kde zohnať jedlo, ako ho uvariť, ak nejde elektrina… Ako rozdeliť desať balíčkov potravinovej pomoci medzi tridsať rodín a pripraviť sa na to, že čokoľvek treba vybaviť, znamená to hodiny a hodiny v radoch.

 

 

VIDEOHOVOR POČAS POHREBU

V novembrovom čísle sa venujeme téme smrti. Ako sa Kubánci vyrovnávajú so stratou blízkych?

V Havane, kde som pôsobil, sme mali každý týždeň spomienku na tých, ktorí podľahli chorobe alebo zosnuli v starobe. Bolo to o to náročnejšie, že poslednej rozlúčky sa mohla zúčastniť len najbližšia rodina a do pohrebnej sály nemal počas korony prístup ani kňaz. Pre veriacich je napríklad veľmi dôležité nechať odslúžiť za zosnulého svätú omšu na deviaty deň po smrti.

Na Kube niekoľko dní po pohrebe pozostalým neprestajne volajú ich príbuzní a priatelia, aby ich ubezpečili o ich účasti na prežívanej bolesti a aby sa uistili, že pozostalí majú všetku pomoc, ktorú v danej chvíli potrebujú. Počas bežného mimopandemického života sa mi viackrát stalo, že v pohrebnej sále alebo na zádušnej

svätej omši držali ľudia v rukách telefóny, cez ktoré boli spojení s príbuznými v zahraničí, ktorí fyzicky nemohli byť prítomní, ale bolo to pre nich natoľko dôležité, aby vyjadrili svoju účasť, že uskutočnili hodinový telefonát alebo (v prípade tých majetnejších) videohovor.