Veľká Noc – sviatok dávajúci zmysel našej viere
Ján Kuboš, diecézny administrátor Spišskej diecézy
Ctení čitatelia novín Slovo+!
Hovorí sa: Ak nejde o život, nejde o nič. Veľkonočné sviatky sú pre nás príležitosťou uvažovať o tajomstve života.
Skutočnosť, že život je veľké tajomstvo, okusujeme aj z uplynulých dvanástich mesiacov. Nikto z nás nepočítal s takým štýlom svojho života, aký nám priniesol koronavírus spôsobujúci ochorenie Covid-19. Mnohí ľudia si začali iným spôsobom uvedomovať hodnotu zdravia a života. Pavol Strauss, lekár a spisovateľ, v knihe Úsmev nad úsmevom píše: „Zmyslom choroby je zdravie. Zmyslom zdravia je tvorivá práca. Zmyslom práce je život. Zmyslom života môže byť iba niečo, čo presahuje trvanie.“
KTO TRPÍ, MÔŽE LEPŠIE POCHOPIŤ INÝCH
Aktuálne veľkonočné sviatky sú príležitosťou pozrieť sa na život z pohľadu večnosti. O mnohých ľuďoch v dnešnej dobe by sa mohlo povedať: I bez života by sa boli zaobišli, keby sa tak dalo žiť. Všeličo iné totiž považujú za prepotrebné, len život nie. Ježiš, ktorý seba nazval Cestou, Pravdou i Životom, nám prichádza v ústrety s ponukou plnosti života: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10) Radostný čas Veľkej noci prichádza po smutnom čase Pôstu. Láska a kríž sú dva medzi sebou spojené póly, medzi ktorými sú všetky ostatné hodnoty. V tomto zmysle sa aj choroba môže stať veľkým dobrodením ľudstva – elixírom dobroty.
Bolesť je jednou zo záhad ľudského bytia. Boží Syn nám ukazuje, ako sa dá bolesť zužitkovať. Kto trpí, môže lepšie pochopiť iných. Kristov kríž sa stáva zdrojom útechy pre každého trpiaceho človeka. Kristova obeta sa stala vystupňovaním života na zemi, akýmsi finále, ktorého zavŕšením bolo vzkriesenie k novému životu, lepšie: k plnosti života. Vyššie spomínaný lekár a básnik Pavol Strauss ponúka takúto životnú múdrosť: Komu smrť nezacloní radosť, je na ceste života. Tu sa nám vynára nový horizont vnímania života. A tiež ochutnanie krehkosti pozemského života.
KTO NEMILUJE, OSTÁVA V SMRTI
V jarných mesiacoch minulého roka sme sa ako krajina pýšili úspešným zvládaním šíriacej sa nákazy. Patrili sme vo svete medzi krajiny s najmenším počtom úmrtí na Covid-19. Prešiel necelý rok a my so smútkom konštatujeme, že sme kdesi medzi najviac postihnutými krajinami, čo sa týka úmrtí spôsobených koronavírusom v prepočte na 100 000 obyvateľov. V ochrane života pred touto pandémiou sme najhorší, alebo takmer najhorší. Takéto konštatovanie akosi automaticky podsúva otázku: Kto je na vine?
V uplynulých týždňoch či mesiacoch sa v médiách dosť popísalo alebo povedalo na tému „hľadá sa vinník“. Vnímajúc znamenia čias môžeme aj za týmto vidieť zdvihnutý Boží prst ako varovanie pred našou nedbanlivosťou pri ochrane života nenarodených detí. Štatistický úrad SR uvádza, že v roku 2017 bolo zaznamenaných 14,5 tisíca potratov, v tom 9083 umelých (60,6 %) a 5 438 spontánnych (37,4 %). Pritom od roku 1957, kedy vstúpil do platnosti zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, s výnimkou asi piatich rokov počet takto usmrtených nenarodených detí rástol až do roku 1988, kedy počet umelých potratov dosiahol 50 000 za rok! Kto je na vine?
Pohľad veľkonočnej viery na tajomstvo života nás stavia do novej perspektívy. Ježišov veľkonočný dar daný cez apoštolov je odpustenie: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 23) Ak vierou prijímame Ježiša, už teraz sme prešli zo smrti do života: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti.“ (1 Jn 3, 14)
Ak nejde o život, nejde o nič. Ale keďže nám ide o život, nielen pozemský, usilujme sa zmýšľať, hovoriť a konať tak, aby sme vierou mali večný život v Ježišovom mene a už teraz to potvrdzovali skutkami lásky. Aj v zápase ochrany života.
