Veľká noc počká, poďme najprv ku krížu
Ak hľadáme Krista bez kríža, dostaneme kríž bez Krista.
Autor: Robert McTeigue, SJ
Už ste pripravení na Veľkú noc? Dúfam, že nie.
Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil. Totiž niekedy, ak hovoríme „som pripravený na Veľkú noc“, myslíme tým:
- mám dosť pôstu, nemôžem sa dočkať, až sa nebudem musieť ničoho zriekať;
- pôst ma deprimuje, túžobne očakávam, keď v kostole zaznie aleluja (hoci cez rok si to nezvyknem pospevovať);
- som unavený z „povinných neradostných“ pocitov, aký som hriešny (mimochodom, zvyčajne som celkom milý), a teším sa, až sa s príchodom Veľkej noci opäť budem môcť cítiť ako dobrý človek.
Ak týmito bodmi chceme povedať, že sme pripravení na Veľkú noc, dúfam, dobrotivý Bože, že ešte nikto z nás nie je pripravený!
V našej padnutej ľudskej prirodzenosti sa ukrýva túžba dostať niečo za nič (alebo aspoň lacno). Keď sa na to pozrieme cez optiku (pred)veľkonočného obdobia, túžime po veľkonočnej radosti bez pôstu, pomocou ktorého znášame utrpenie spolu s Kristom. Pred týmto pokušením nás varuje aj svätý Cyril Jeruzalemský. Katechumenom radí takto: „Drak sedí pri ceste a pozoruje každého, kto po nej prechádza. Číha. Dávajte si na to pozor! Ideme síce za Otcom duší, no musíme prejsť aj popri ňom.“
Najbezpečnejšie sa dá okolo neho prejsť cestou kríža, no tou sa nám zvyčajne nechce. V slabosti si vravíme, že túžime po tajomstve a skutočnosti Pôstu a sláve a radosti Veľkej noci, avšak v skutočnosti chceme (vedzte, že keď to píšem, pozerám sa do zrkadla!), aby pôstny pocit smútku vystriedali radostné pocity z Veľkej noci. Predstierame smútok hriešnikov a potom predstierame radosť zo vzkriesenia. To však nie je skutočný pocit, je to len sentimentálnosť.
Spisovateľ Flannery O’Connor nás vystríha: „Ak padneme, strácame svoju nevinnosť. Vrátiť sa k nej môžeme len cez vykúpenie Kristovou smrťou a svojou účasťou. Sentimentalita znamená preskočiť tento proces, jeho podstatu a vysmievať sa z nevinnosti. Takou populárnou ľútosťou získavame precitlivenosť a strácame víziu.
V iných vekoch možno cítili menej, no videli viac, hoci boli slepci, proroci a mali vieru, čiže pocitmi nezaťažené oko. Teraz, keď nám chýba viera, vládne nám citlivosť. A keďže je odstrihnutá od Krista, je len zaobalenou teóriou. Ak totiž nie je napojená na samotný zdroj jemnosti, jej logickým výsledkom bude teror, ktorý sa, žiaľ, skončí nútenými pracovnými tábormi a dymom plynových komôr.“
Inak povedané, ak sa uspokojíme s Kristom bez kríža, dostaneme kríž bez Krista. Nestačí vypiť pomyselný pohár smútku a potom sentimentálnu radosť. Tak sa neponoríme do podstaty Pôstu a Veľkej noci. Kristovo utrpenie, smrť, uloženie do hrobu a zmŕtvychvstanie nestačí pozorovať z diaľky. Povoláva nás k jednote s ním v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.
Čo teda môžeme robiť až do Veľkonočnej nedele? Riadiť sa príkladom svätého Ignáca z Loyoly a modliť sa, aby sme boli pri Ježišovi – na kríži, v hrobe, v rukách a srdci nášho nebeského Otca. Prineste mu hriech (neresť či modlu), ktorého sa treba vzdať, a darujte chválu (cez adoráciu, chvály alebo poslušnosť). Nebeský Otec nenechá vyjsť nazmar nič, čo mu ponúkneme v zjednotení sa s Kristom.
Zdroj: aleteia.org
Foto: thebibleimages.com