Vaše deti potrebujú, aby ste prestali viesť uponáhľaný život
„Ak nemáte čas na veci, na ktorých záleží, prestaňte robiť veci, na ktorých nezáleží.“ (Courtney Carver)
Autor: Rachelle Crawford
V uponáhľanosti som bola naozaj skvelá. Myslím tým, že som na nič nemala čas. Bielizne bolo stále viac, musela som sa starať o choré deti; a starostlivosť o mňa samu či môj osobný rast, tie sa k slovu ani nedostali. Ale náhlili sme sa, to áno. A bola som na to hrdá.
„Počkaj chvíľu.“
V jedno typické uponáhľané popoludnie som synovi odpovedala klasickým spôsobom: „Počkaj chvíľu.“ Povedala som to v ten deň už asi piaty raz. Frustrovaná z jeho netrpezlivosti som zdvihla zrak a zazrela som v jeho očiach presne ten istý pohľad.
Možno už čakal viac než hodinu, aby som mu podala kúsok syra, rozviazala uzlík alebo mu vysvetlila, ako sa bábätká dostanú do bruška. Bola som však príliš rozptýlená svojím vlastným uponáhľaným životom.
Začala som uvažovať, či vlastne v živote robí aj niečo iné okrem čakania na mňa.
Keďže som nemala čas najmä kvôli deťom, namýšľala som si, že ak môžu pre mňa urobiť tú najmenšiu maličkosť, je to „chvíľu počkať“. Veď bezchybné materstvo zaberá veľa, tak veľa času!
Avšak moja uponáhľanosť spôsobila, že som prichádzala presne o ten život, ktorý som sa snažila žiť. V snahe darovať našim deťom kvalitné detstvo som zabudla, že to, čo vlastne potrebujú najviac, som ja sama.
V spomalenej krajine
Opustila som uponáhľaný život a vydala sa na pátranie po živote v prítomnosti.
Ak ste zvyknutí na život v rýchlom tempe, spomalenie vám môže pripadať ako cudzí jazyk. Dá sa to skutočne porovnať s kultúrnym šokom.
Každý nešikovný, váhavý krok ma prekvapil. Namiesto nudy som objavila zvedavosť. Namiesto lenivosti som objavila vášeň.
Čo je však najlepšie, spomalením som získala pocit rodinnej blízkosti.
Cítim sa viac sama sebou, než keď som viedla uponáhľaný život. Ponúkam vám päť spôsobov, ktorými vás môže pomalšie životné tempo priviesť bližšie k vašim deťom a dáva vám priestor na lásku so zámerom.
- Dlhšie objatia
Akoby to bolo včera, čo som bola na materskej dovolenke, túlila sa s našou prvorodenou na gauči a sledovala dačo v televízii. Odvtedy sa na mojich kolenách vystriedali aj naše ďalšie dve deti.
Moje bábätká už nie sú viac bábätkami. Ak mi dnes sadnú na kolená, musím vydržať úpenlivú bolesť, keď sa ich kolienka a lakte zavrtávajú do môjho hrudníka a stehien.
Prešlo mnoho dní, na sklonku ktorých som si nebola istá, či som počas nich svoje deti aspoň raz objala. Samozrejme, nechýbalo pohladenie po hlave, zaviazanie šnúrok na topánkach či rýchle objatie pred odchodom do školy, ale teraz mám na mysli tie skutočné objatia. Naozaj si s deťmi sadnúť, poškrabkať ich po chrbátiku alebo zastať uprostred toho, čo práve robím, a objať ich z vlastnej iniciatívy.
- Očný kontakt
Očný kontakt je iba bežný, všedný prejav lásky, ale pre uponáhľanosť môjho života som naň úplne zabudla.
Takmer vždy mám pri sebe aspoň jedno z našich detí. Rozprávame sa, spievame si v aute a odpovedám na približne osem miliónov otázok denne. Spomalenie ma upozornilo na to, ako zriedka pozerám svojim deťom do očí.
Dokonca i teraz, ak si nedám pozor, ak veci nerobím so zámerom, prežijeme náš deň bok po boku, no zabudneme sa pozrieť na seba z tváre do tváre.
Seth Godin mi pripomenul dôležitosť očného kontaktu v knihe Nástroje Titanov od Tima Ferrisa. Hovorí: „Prosím, nemajte stále dačo na práci. Ak strávite dve hodiny denne bez elektronického zariadenia a budete namiesto toho pozerať svojmu dieťaťu do očí a riešiť spolu zaujímavé problémy, vychováte iné dieťa než niekto, kto to takto nerobí.“
- Väčšia trpezlivosť
Keď rozohrám náš život na všetky strany, trpezlivosť je to prvé, o čo prichádzam.
Neviem vám povedať počet situácií, v ktorých som cítila frustráciu z toho, že moje deti nie sú dosť pozorné. Až keď som sa zastavila a započúvala sa do vlastného hlasu, zistila som, že ony vlastne nerobia nič zlé. To ja!
Som s nervami v koncoch. Som premožená emóciami. Mám príliš nabitý program. Som to ja, kto ich ženie životom a očakáva od nich viac, než sú schopné dať.
- Hra
Samostatná hra je pre naše deti veľmi dôležitá. Zdokonaľuje ich predstavivosť, schopnosť riešiť problémy a zvedavosť. Avšak, čo je najdôležitejšie, dáva nám, rodičom, príležitosť aspoň dačo urobiť.
S pomalším tempom našich dní som zistila nielen to, že mám viac času hrať sa so svojimi deťmi, ale mám tiež viac síl to robiť.
Vo všetkej úprimnosti – stále existujú hry, ktoré nehrám s nadšením, ale naše deti si užívam omnoho viac. Namiesto náhlenia sa sem a tam vyhľadávam veci, ktoré milujú všetci členovia našej rodiny. Chcete si upiecť domáce praclíky, vytvoriť prekážkovú dráhu alebo postaviť domček pre víly? Som tu pre vás.
- Usmernenie alebo výchova
Je ľahké, predovšetkým pri našej najmladšej, nechať ju správať sa nepekne, ak mám toho práve veľa na práci. Skrátka nemám v tej chvíli čas riešiť to.
To isté platí pre usmernenie a výchovu. Keď je môj zoznam povinností preplnený, zabúdam sa započúvať do toho, čo sa mojim deťom počas dňa podarilo či nepodarilo, a premeškám tak príležitosti prihovoriť sa ich srdcu.
Deti potrebujú, aby sme im boli k dispozícii aj kvôli výchove, usmerneniu a vedeniu. Dlhujeme im to. Priatelia, toto sú tie momenty, ktoré majú trvalý dopad na ich charakter, vnímanie seba samých a schopnosť riešiť problémy.
Spomaľte svoje tempo
Vyberte si hranice, spomaľte tempo a buďte vnímaví na veci, na ktorých vám najviac záleží.
Život sám osebe je plný neovplyvniteľných premenných či hektických období. Musíme byť zámerne prítomní v momentoch, ktoré ovplyvniť môžeme.
Prestaňte žiť uponáhľaný život a postavte spolu domček pre víly. Možno zistíte, že je to pre vás istá forma terapie.