Vaše áno nech je áno… nie – nie!

Žijeme si. Kedysi v dobách, ktoré si nepamätáme, nás pokrstili a možno sa aj snažili vychovávať vo viere. A niekto dnes viac, niekto menej so žitím viery zápasí. Je naša viera tým, čím má byť? Malý test – možno pre každého z nás.

Ešte z čias katechizmu či náboženstva si pamätáme, že z Mojžišovej doby nám tu ostalo ako základ žitia desať Božích zákonov, ku ktorému Ježiš pridal zákon lásky. Oprášiť si ich a pozrieť sa cez ne na seba samého nemôže byť na škodu.

 

1. Ja som Pán, Boh tvoj…

Prvé Božie prikázanie berieme tak štatisticky: OK, Boh tu je. Však sa ním netreba zaoberať. A podľa toho často náš život vyzerá. Lebo „nemať iných bohov, okrem toho jedného, ktorým by sme sa klaňali“, to je už na začiatok priveľký kus na strávenie. Mať Pána, svojho Boha, znamená uznať zvrchovanosť tejto osoby nado mnou, nad všetkým, čo mám, čím som, o čom snívam. Je to tak? Robíme mnohé veci v takom presvedčení, že sa to MNE musí podariť, až si často nevšímame, ako unikáme zo svojich presvedčení a výchovy, zo svojich zásad a ideme za svojím cieľom krivými cestami – bez pýtania sa, čo si o tom myslí On, či je to jeho cesta pre mňa.

 

2. Nevezmeš meno Božie nadarmo

Meno, ktoré má byť nad každé iné meno… na ktorého zaznenie sa má zohnúť každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí (porov. Fil 2, 10). Meno, ktoré má byť pre nás top, ak vôbec v tomto čase straty úcty a rešpektu to vôbec dokážeme. Koľkým z nás aj denne uniká z úst množstvo variácií, ktorými to Božie meno posúvame do nedôstojných polôh: preboha, bohatstvo, bohovské, bohatvojho, plus rôzne zbytočné privolávanie Boha za svedka v situáciách, ktoré sú samy osebe mimo pravdy a lásky. Znie z našich úst meno Pána, nášho Boha, vo chválach, vďake, zvelebovaní častejšie, ako v hlúpych frázach?

 

3. Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni

To je gól, ktorý si často strieľame do vlastnej brány – a kde si z nás neveriaci pekne robia vrtuľu, často právom. Deň, ktorý má byť zasvätený len jemu, ako deň duše a jej tvorcu, deň, keď si máme väčšmi uvedomiť, že je dôležitejšie „byť“ ako „mať“. Deň, v ktorom ho máme viac počúvať. Deň, keď nemáme žiť z tela, ale z ducha… Lenže: koľkí z nás „nevyhnutne“ vstúpia rovno po omši do obchodu alebo aj do krčmy? Lenže: je také životne nevyhnutné práve v tento deň urobiť plot? Vieš, Bože, sused cez týždeň nemôže, a sám to nespravím. Hm, sused či plot viac ako Boh, ktorý ti chce žehnať? Rovnako to platí pre „zrazuzúrivosaučiacich“ školákov a študentov, matky, ktoré „musia“ dorobiť prácu donesenú v kabelke… Ozaj to musíme?

 

 

4. Cti otca svojho i matku svoju

Možno by sme mali mať častejšie napísaný k tomuto prikázaniu aj dôvetok, ktorý zaznel z Mojžišových úst: „Aby si dlho žil na zemi a dostal požehnanie Pána, svojho Boha!“ Pretože sa veľmi o úctu, o sklonenie sa svojím „ja“ pred tými, ktorí nám dali život, o vďačnosť, o pozornosť ucha a srdca pre nich netrháme. Spočítajme len odvážlivcov, ktorí sa rozhodnú ako tretí groš ostať doma z práce a postarať sa o svojho otca či mamu v čase, keď už ani telo, ani myseľ neslúži. „Drina… plienky, a vieš, on už hovorí z cesty, nepoznáva ma, tak je to jedno, kde je.“ Nie, nie je. Ani ty si nevedel dať najavo, ako si vďačný – tak? Vedz: každý akt navrátenej lásky a pomoci je pre Boha impulzom ťa požehnať.

 

5. Nezabiješ

Ako – veď som nikoho nezabil! Ohradzujeme sa mnohí, a nielen pred spoveďou, keď túto otázku skôr preskočíme. Hm, a keď si vytočený na kolegu alebo svojho pubertiaka? Keď sa ti zdá, že by niektoré rasy, u nás sa tiež vyskytujúce, patrili do plynu? Keď sa ti nezdá ako problém antikoncepcia ani potrat, ba ani zahrávanie sa s oplodnením in vitro, kde je väčšina oplodnených vajíčok podľa selekcie „odpad“? Ak s tým súhlasíš či z obáv mlčíš, dovoľuješ, aby sa to robilo. A zabíjaš.

 

6. a tiež 9.: Nezosmilníš, nebudeš žiadostivo túžiť…

Šteklivostí je všade dosť. Napríklad aj v tom denníku, ktorý si kupuješ a kde je vždy nejaká tá „baba“ na zlepšenie nálady. Možno sedíš poctivo doma pri tej svojej, ale – mysľou si niekde inde. A dovoľuješ, aby sa necitlivosť voči tajomstvu sexuality prenášala a množila. Potom sa mnohým „sexi“ narážky v chlapskej partii budú vidieť normálne, no a vernosť už nemá dôvod existovať.

 

7. Nepokradneš

Je to celkom jednoduché: nevziať nič, čo nie je moje. Od klinčeka, kancelárskeho papiera až po napálenie DVD. Nepatrí mi to, nemám na tom stečený pot. Nedal som za to nič. Nepoprosil som o to. Ale aj tak sme naučení (ešte zo „socíka“, a aj teraz za liberalizmu): Veď to nik nevidí… veď je to len trocha… veď len tentoraz. Nabudúce – už nie. Nabudúce však už moje vytrénované svedomie môže byť ticho.

 

8. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu

Tu vieme byť neuveriteľne šťavnatí v používaní jazyka! A nie preto, aby sme sa popasovali v chvále, povzbudení, rade a dobrom slove pre iných! To škaredé nám akosi ide plynulejšie: počnúc mojím manželom, keď pred inými netaktne poviem, ako nič nevie tak opraviť ako sused a končiac preklínaním „bodaj ho!“ – možno len na svokra… Do akej miery sú pravdou naše hlášky o druhých, vieme dobre aj my sami.

 

9. Už bolo. Pozri vyššie.

 

10. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho

Veď nič nechcem! Iba: ako často si závidíme aj nos medzi očami? Aj tomu, s ktorým si podávam ruku na znak pokoja. No jasné – podnikateľ, veľké auto, peňazí ako pliev… a nevie sa podeliť! Fuj, hanba! A do kostola si sadne! Ale – počuj! Vidíš do jeho života? Prečo po tom, čo on má, tak neskutočne túžiš? Poďakoval si niekedy Bohu za to, čo máš ty?

Niekedy si myslíme, že nás nik nevidí. Ale okrem Boha je dosť očí a uší, ktorým vydávame svedectvo, že naša viera nie je „áno-áno“ „nie-nie“. A ktoré nás potom neberú vážne, nie sme pre nich berná minca pravdy. Je rad na nás, urobiť si hĺbkovú inventúru, kedy a kde. A žiť pravdivejšie.