V deň pohrebu otca Jozefa Žvandu: S vrcholom eucharistickej obety prišiel aj vrchol obety jeho života

Po správach o zhoršujúcom sa zdravotnom stave otca Jozefa a po jeho osobnom odkaze, aby som prišiel skôr ako už objednaným letom na 5. júla, sa mi podarilo za 24 hodín presunúť sa z vyše 7-tisíc kilometrov vzdialeného Toronta do ružomberskej nemocnice. 

Z Toronta, kde sme v roku 2002 prežili jedni z našich spoločných Svetových dní mládeže – posledných so svätým Jánom Pavlom II. 

Ešte sme sa stihli na JIS-ke porozprávať a zaspomínať na úsmevné príhody. Podaroval som mu nejaké maličkosti a na nočný stolík som mu položil drevorezbu hlavy ukrižovaného Krista z Južnej Ameriky, aby ju videl pri modlitbe. 

Ešte sme stihli poďakovať jeden za druhého, poprosiť o modlitbu, prepáčiť si, navzájom si dať požehnanie na čelo – to som urobil prvý ja, a pobozkať si ruku – to zase urobil prvý on. Tá jeho už bola o poznanie chladnejšia…

POKORNE A TICHO

Odchádzajúc od neho som sa pristavil pri zdravotníckom personáli. Nedalo mi nespýtať sa na jeho rozpoloženie v posledných týždňoch. Zdôraznili, že pokiaľ len trošku vládal, pomáhal priateľskými rozhovormi aj vysluhovaním sviatosti zmierenia duchovne liečiť spolupacientov, navštevoval ich aj s pohyblivým stojanom na infúziu, prijímal veľa návštev, nahrával apoštolsky zamerané videá a v samotnom závere bol pokorným a tichým trpiteľom.

Keď som od neho odchádzal, ukázal sa mi krásny západ slnka nad jeho milovanou univerzitou, nad hrebeňom Malej Fatry a mestom Ružomberok. Vtedy ma prenikol pocit, že sme sa videli tu na zemi naposledy. 

V prítomnosti jeho brata s manželkou a jednej univerzitnej pedagogičky som zaňho odslúžil svätú omšu v ním tak obľúbenej univerzitnej kaplnke. Často v nej adoroval Eucharistiu tak dlho, že niekedy tam aj zadriemal…

Vzápätí sa po telefonáte z nemocnice ukázalo, že posledné minúty svätej omše sa kryli s poslednými minútami života kňaza Jozefa. Odišiel do večnosti. S vrcholom eucharistickej obety prišiel aj vrchol obety jeho života. 

Stalo sa tak presne v deň 25. výročia jeho kňazskej vysviacky. Strieborné jubileum svojho kňazstva ešte stihol pred takmer dvoma týždňami osláviť so stovkami priateľov a známych v rodnej obci Šarišské Dravce.

TAKTO SI ŤA BUDEM PAMÄTAŤ

Drahý Jožko, 

priatelíme sa už od minulého tisícročia. Pred pár rokmi sme si povedali, že koho z nás Pán ako prvého povolá z tohto sveta k sebe, ten druhý vydá svedectvo, ktoré by dalo trochu osobnejšie nahliadnuť do jeho srdca. 

A tak – hoci sa necítim byť najkompetentnejší – dovoľ mi spomenúť tri tvoje charakteristiky, ktoré vo mne budú navždy rezonovať:

1.S Božou pomocou a spoločne.
2. Čau, čau bambini, ako sa máte?
3. Radšej byť dnes aktívny, ako zajtra rádioaktívny.

S BOŽOU POMOCOU A SPOLOČNE

Často to zaznievalo z tvojich úst na poradách nášho kňazsko-laického tímu Univerzitného pastoračného centra na Katolíckej univerzite v Ružomberku, pri ktorého zrode si stál. Na našej alma mater si prežil najväčšiu časť svojej kňazskej služby – presne 22 rokov zo štvrťstoročia svojho kňazstva.

Kládol si dôraz na život v Božej milosti, ktorá nás napĺňa cez úprimnú modlitbu srdca. Pri každodennej biblickej meditácii, pri adorácii v kaplnke, na vlnách Zdravasov tvojich každodenných ružencov, ktoré už viacerí okolo teba nestíhali, si bol ako ryba vo vode. Pritom si duchovnosť nezužoval na splnenie modlitieb, ale zvýrazňoval si potrebu prehlbovať sa v presvedčení o vernej Božej láske, v dôvere v Pánovo slovo a dozrievať do každodenných postojov dobroty. 

Preto si nás v závere svätých omší s tebe vlastným humorom vyzýval: „Buďte dobrí, aby som nebol sám!“ 

Tiež si oceňoval vzácnu perlu čistoty; isto motivovaný aj svojím krstným patrónom. Čistota ducha nás privedie k Bohu a len v Božom duchu – určite na to nestačíme vlastnými silami – sa aj dnes môžeme zachovať v skutočnej láske, v čistote srdca i tela. 

V tejto oblasti, citlivej zvlášť pre mladých, si vedel prinášať múdre usmernenia, milosrdenstvo a nádej. A pridával si svoje povzbudzovanie, aby študenti v takomto duchu raz vychovávali aj svoje deti. 

Mal si zmysel pre tímovosť a spoluprácu v pastoračnej službe, ale aj pre spoločné trávenie voľného času a zrelaxovanie celého tímu nášho centra, zvlášť nás kňazov. Pozýval si nás brať rozdielnosť ako výzvu – nie k posudzovaniu, ale k vzájomnému dopĺňaniu sa.

Najviac formuje to, keď druhý človek pri stretnutí pocíti, že ho máš rád. A ty si túto skúsenosť okolo seba hojne rozdával. Naučil si sa tomu vo svojej rodine, od príbuzných a priateľov. Svoje srdce si rozšíril aj na ostatných, ktorých si v živote stretával, pričom si nezabúdal na lásku k rodine a k svojej rodnej obci, o ktorej histórii si chcel ešte vydať publikáciu. Mrzelo ťa, že už neostal čas…

ČAU, ČAU BAMBINI, AKO SA MÁTE?

Slová charakterizujúce tvoj spontánny záujem o druhých. Ako bývalý dídžej si vedel zachytiť a vychutnať emóciu, ísť do vzťahov a podujatí naplno, so srdcom na dlani. 

Kompromisy – to sú krysy; hovorieval si parafrázujúc istú pieseň z našej mladosti. Inšpirovaný Kristovým evanjeliom si zvýrazňoval, že človek sa nemusí hneď vo svojom okolí deklarovať ako nábožensky založený, ale najskôr má žiť ako ľudomil. 

Ľudskosť a jednoduchosť. Študentom i vyučujúcim si zdôrazňoval, že aj keď im univerzitné vzdelanie dá veľa, majú ostať jednoduchými, lebo v jednoduchosti je krása. Druhí pri tebe nikdy nemali pocit, že chceš byť múdrejší ako oni.

Rád som si ťa doberal počas dvojročného diaľkového štúdia pastorácie mládeže na teologickej fakulte Trnavskej univerzity na prelome tisícročí, keď si slúžil ešte ako prefekt v košickom kňazskom seminári a v niektorých situáciách si dával dôraz skôr na pravidlá. 

Po tvojom pozvaní do spolupráce v univerzitnom pastoračnom centre som zblízka pozoroval, ako si cez pastoračnú službu študentom na univerzite pretváral svoju osobnosť na blízkosťou dýchajúceho duchovného otca, ktorý dával dôraz na vzťahy, osobný prístup a dôveru, lebo práve toto mladým neraz chýbalo z vlastných rodín aj farností. 

Vedel si súčasne rozvinúť viacero projektov a tvoje vysoké nasadenie a obrátky sa darilo spomaľovať len čiastočne. Hoci aj ja si musím priznať, že som sa vedel dobre rozbehnúť – napríklad na tvojom aute na panelovej ceste pred Prahou. Dodnes akoby som ťa počul hovoriť: „Oňoooo, spomaľ…“

RADŠEJ BYŤ DNES AKTÍVNY, AKO ZAJTRA RÁDIOAKTÍVNY

Toto je tvoja posledná charakteristika. Neprepadať sebaľútosti a malomyseľnosti, ale pri prekážkach sa vzpružiť a zoceliť. Veď s Bohom je všetko možné. Preto stále treba hľadať možnosti a riešenia, pri problémoch sa nevzdávať, ale nestrácajúc nádej sa vyburcovať. Veď lepšie ako šomrať na tmu je zapáliť aspoň malé svetlo, aj keď to nemôže byť hneď vatra. 

Bol si húževnatý v zápasoch o docenenie a rozvinutie duchovnej formácie na našej univerzite ako špecifického a kľúčového bonusu podopierajúceho zmysel celej Katolíckej univerzity.

Nás, svojich spolubratov kňazov z pastoračného centra, si sa vedel zastať pri rôznych tlakoch, aj od rôznych autorít. Ľudia z tvojho blízkeho okruhu mohli vidieť, ako ťa trápili necitlivé rozhodnutia, aj v súvislosti s personálnymi zmenami, a tiež rôznorodé podceňovania – či už osobné alebo vzhľadom na činnosť centra. Univerzitná pastorácii je špecifickou v tom, že sa skladá z mnohých každodenných rozhovorov, povzbudení a vypočutí – a hoci často nevidno vonkajšie výsledky, veľkosť tých vnútorných je rozhodujucejšia… To môže viesť k ľahkovážnemu posudzovaniu významu tejto služby… Zrejme aj toto sa postupne začalo odrážať na tvojom zdraví. 

Ale stále si si zachoval postoj. „Obetujem to za Katolícku univerzitu, lebo som presvedčený, že je Božím dielom, aj keď má svoje vývojové nedokonalosti,“ hovorieval si. „Ora et labora. Vytrvajme, modlime sa, pracujme a bude lepšie. Boh sa prejaví.“ Chápal si, že v pozadí tu ide o duchovný zápas vyžadujúci si modlitbu, obetu a zmierenie.

Prekonal si aj sklamania, keď niektorí spolubratia, ktorí pôsobili na univerzite, hlavne v jej začiatkoch, odišli z kňazskej služby. Ako ti len záležalo na vernosti v kňazstve, ale aj v manželstve. Pomáhal si zažehnávať krízy viacerých manželských aj snúbeneckých vzťahov, ktoré si prirovnával k ružiam, ktoré treba stále polievať a starať sa o ne. Ako originálne si dával nadhľad svojím úsmevným postrehom o manželstve, že najťažších je prvých sto rokov a potom to už ide ľahšie. 

Spomínam si, ako si inšpiroval študentov aj nás vybiť si energiu na bicykli, turistike či plávaním a viac čítať duchovnú aj spoločenskú literatúru.

Istý absolvent Katolíckej univerzity mi nedávno s úsmevom hovoril: „Nikdy nezabudnem na jeho dôrazné napomenutie, keď som ako študent prišiel neskoro po večierke na internát: ,To bolo také otcovské, aby si pochopil…´ A pochopil som,“ zaspomínal si tento absolvent, dnes už štvornásobný otec a pedagóg na cirkevnej škole, ktorému si bol potom spovedníkom. 

A napokon mám pred očami aj tvoju húževnatosť a odhodlanie nevzdávať sa, keď sa v poslednom období zhoršovala tvoja neľútostná choroba.  

UŽ SI DOPUTOVAL

Dostal sa ku mne postreh jednej známej, že doteraz nechápala, čo to znamená milosť dobrej smrti, ale cez obraz zomierania otca Jozefa to už začína chápať.

Jožko náš, nedávno si hovoril, že sa smrti nebojíš, veď máš rád Ježiša. On ti pomáhal porozumieť a žiť s víziou, že tento kúsok času na zemi tu máme na to, aby sme sa naučili milovať, a tak sa potom mohli stretnúť s večnou Láskou.

Nech si teda s Ním večne blažený! A nezabudni pri tom orodovať za nás ešte putujúcich. Zvykol si pripomínať, že tu na zemi sme len pútnikmi k Bohu. Rád si sa zúčastňoval na púťach do Santiaga de Compostela, Lúrd, Fatimy či Medžugoria a tiež si putoval na mnohé Svetové dni mládeže, ktoré sme začali absolvovať už od roku 1991 v Czenstochowej. 

Dnes si už doputoval do skutočného a trvalého domova, pripraveného pre každého z nás naším dobrým Pánom. Stále si sa držal ruky nebeského Otca a On si ťa viedol čoraz bližšie k sebe. 

Tak už vlož svoju ruku do boku vzkrieseného Krista, ktorého si tak miloval a ktorý sa s láskou na teba pozeral ako prvý a túži, aby si ho už poznal z tváre do tváre. A vyznaj mu: Pán môj a Boh môj… mám ťa tak rád…

Vďaka za všetko, čo nám Pán cez teba daroval. Nech ti je milosrdný a nech odpočívaš v pokoji!

Tvoj spolubrat v kňazstve a nezabúdajúci priateľ Ondrej Šmidriak