Unikol z ríše smrti. Čo zostal dlžný dušiam?

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že videli Boha. Čo sa stalo potom? Ako sa pozerajú na večný život? Prečo sa neboja smrti? A aká je naša úloha voči tým, ktorí odišli? Naozaj stačia gregoriánske sväté omše? Čo tak prečítať si XXL a nájsť aké-také odpovede?

Čakáreň pred ambulanciou

Začalo sa to v deň, keď som bola u lekára. Oproti mne sa posadil pán s nie príliš estetickou jazvou na tvári. Ruku mal v dlahe a na krku bolo vidno jazvu, zrejme po operácii, aspoň tak som si to myslela.

Najskôr sme sa len tak okukávali. Ale keď sa nám po tridsiatich minútach čakania stretli pohľady, usmiali sme sa na seba. „Čakáte dlho?“ vyletelo zo mňa. Fakt nie príliš múdra otázka, prišiel vtedy keď ja, práve otvárali polikliniku.

„Ani nie. Ale ako sa tak na to pozerám, ešte budem čakať. Mám totiž poradové číslo štrnásť.“ Mrkla som na svoj lístok a prikývla. Ani moja trinástka neveštila skorý odchod z nemocnice.

A tak som sa dala s pánom do reči. Netrvalo dlho a ovalil ma otázkou: „Bojíte sa smrti?“ Zvraštila som obočie. Moje myšlienky ho chceli zaradiť do nejakej škatuľky. Žeby sektár? Alebo nejaký filozof? Či blázon? Zbadal moje rozpaky. „Lebo ja sa jej nebojím. Teším sa na ňu.“

Ešte lepšie. Zhlboka som sa nadýchla, no našťastie som nemusela povedať nič. „Viem, že to znie zvláštne,“ pokračoval Anton (meno som sa dozvedela neskôr). „Ale keby ste ma stretli pred pol rokom, určite by som sa vám neprihovoril. Až blízkosť smrti mi otvorila oči.“

 

 

Na každú opicu má Pán Boh svoju palicu, aj na podnikateľa

Anton bol podnikateľ. Manželka a jeho dve dcéry sa mali pri ňom, ako sa hovorí, ako prasiatka v žite, aspoň si to vtedy myslel. Dával im všetko. Peniaze, dovolenky, len čas nie. Vo svojej firme mal niekoľko zamestnancov a o príjmy nemal núdzu. Nuž, prečo si nekúpiť nové auto? A prečo ho nevyskúšať na diaľnici v prietrži mračien? Je dosť dobré na to, aby to zvládlo.

Nezvládlo. Anton, naplnený sebavedomím a pocitom nesmrteľnosti, dostal šmyk.

Vyletel z auta a dopadol na roľu. Zrazu ho nič nebolelo. Videl svoje telo a sám hovorí: „Nejaká sila a svetlo ma ťahalo do tunela. Prudko som zastal. Predo mnou stála postava plná lásky a smutne na mňa pozerala. Chcel som ísť za ňou, ale nemohol som. Videl som sám seba ako špinavého. V tej chvíli som spoznal všetky svoje hriechy. A na moje šťastie som počul hlas: „Tvoj čas ešte nenadišiel. Vráť sa.“ Znova sa ma zmocnila nejaká nevysvetliteľná sila a ťahala ma dole. Zacítil som krutú bolesť a začul hlas. „Máme ho.“ Odniekiaľ z diaľky som vnímal lekárov, ktorým sa podarilo oživiť moje telo.“

 

A čo bolo ďalej?

Anton ešte niekoľko dní na áre bojoval o život. Pred očami sa mu odvíjali hriechy života. „Vedel som, že na ničom nezáleží, iba na tom, aby som sa dostal k tej postave plnej lásky, a tak som sa po viac ako tridsiatich rokoch odhodlal ísť na spoveď. Nehanbil som sa. Pomenúval som všetko, čo som robil… počnúc svojou pýchou. Ak zažije človek to čo ja, každá svätá spoveď je preňho vyslobodením a úľavou.“

Antonova rodina netušila nič o jeho zážitku s Bohom. Boli presvedčení, že na spoveď išiel len preto, lebo sa zľakol. A že je na pokraji svojich síl, rovnako ako topiaci, ktorý sa chytá každej slamky. No Anton vnímal, že najviac ublížil svojej rodine, a preto sa rozhodol odčiniť všetko, čo zanedbal. Manželka ani dcéry jeho náhlej zmene neverili.

A mal čo robiť, aby mu dali šancu. „Dnes je to už lepšie,“ usmieval sa, „ale aj tak mám čo robiť. Viete, človek nebude súdený za to, koľko peňazí komu dal, ale koľko lásky mu zabudol dať.“ Súhlasila som a spytovala som si spolu s ním svedomie. No tým sme neskončili. „Ani neviete, ako často myslím na tých, ktorí sa nemohli vrátiť späť. Na tých, ktorí uvideli Boha a ich duša nebola čistá. Na duše v očistci. Tak veľmi by som im chcel pomôcť. Ešte stále mám v tom zmätok. Poviete mi ako?“

 

 

Život po živote

Nielen z Antonovho príbehu, ale aj z náuky cirkvi sa dozvedáme, že existuje „život po živote“. Nič sa nekončí na cintoríne ani v tmavom hrobe. Vo chvíli smrti aj ateisti uznávajú, že ich duša sa chystá na stretnutie s Niekým, koho nepoznajú.

Vo chvíli smrti sa duša stretáva zoči-voči s Bohom na osobnom súde. Samu seba vníma takú, aká je. Ak však vníma ešte svoje nedokonalosti, vie, že nemôže žiť v blízkosti Boha, potrebuje očistenie.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o stave, keď sa duša očisťuje: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom.“

Môžeme teda povedať, že blahoslavení sú tí, ktorí túto šancu dostali. Očistec nie je pre dušu trest, ale dôkaz Božej lásky a istota, že Pán chce mať všetkých ľudí pri sebe.

Problémom je, že keď človek zomrie, už nemôže nič zmeniť. Nemôže prosiť o odpustenie ani napraviť chyby života. A tak sa jeho duša stáva závislou na pomoci zo zeme.

 

 

Svätci svedčia o očistci

Svätá Františka Rímska

Táto svätica píše o tom, že videla očistec rozdelený na tri samostatné časti. V hornej úrovni sú duše, ktoré trpia tým, že nevidia Boha. Je to mierny trest a duše vedia, že nebude trvať dlho. V strednej úrovni trpia duše, ktoré spáchali všedné hriechy, ale aj tie, ktoré sa musia oslobodiť od trestov za smrteľné hriechy, ktoré predtým vyznali vo svätej spovedi. Na dne priepasti, ako spomína svätá Františka, v blízkosti pekla je tretia úroveň, ktorú nazýva nižší očistec. Z jej pohľadu je naplnený prenikavým ohňom. Tu duše trpia rôznymi spôsobmi, v závislosti od toho, aký stupeň slávy majú dosiahnuť.

 

Svätý páter Pio

Páter Pio nebol teoretik, žil v Božej blízkosti a vnímal vnútorné veci duší, ktoré boli často skryté pred svetom. Dialo sa to najmä pri svätých omšiach, pretože duše zosnulých z nich môžu čerpať veľkú silu.

V kláštore v San Giovanni Rotondo sa zachoval v súvislosti s pátrom Piom nasledujúci príbeh.

V jednu noc Pio sedel sám a modlil sa. Vtom sa pozrel na stoličku vedľa seba. Sedel na nej starý muž. Keď svätec píše o tejto udalosti, priznáva: „Vôbec som nevedel, o koho ide. A bolo mi jasné, že v tú nočnú hodinu ho ani nik nemohol pustiť do kláštora.“ Mních sa ho teda spýtal: „Kto ste a čo chcete?“ Muž mu na to odpovedal: „Som Pietro di Mauro, prezývaný Precoco. Zomrel som v tomto kláštore 18. septembra 1908, v cele číslo štyri. Som v očistci a potrebujem svätú omšu za moju dušu. Boh mi dovolil, aby som vás požiadal o modlitby.“

Pio prikývol a hneď na druhý deň poprosil predstaveného, otca Paolina da Cesacelda, aby mohol slúžiť za neho omšu. Neskôr si však predstavený šiel overiť informácie o mŕtvom mužovi. Bola to pravda. V deň, keď tento muž zomrel, sa v kláštore strhol veľký oheň a on zahynul v jeho plameňoch.

Ak sa vraví, že sa treba modliť za kňazov a rehoľníkov, nie je to iba prázdna fráza. Svedčí o tom aj nasledujúci príbeh, ktorý rozpovedal páter Pio Anastasiovi di Roiovi.

V jednu noc bol sám na chóre a videl, ako niekto v neskorých hodinách čistí oltár. „Prosím ťa, choď spať,“ požiadal ho, no on mu odpovedal:

„Som kňazom rovnako ako vy. Tu v tomto kláštore som prežíval noviciát a mal som sa starať o oltár. No keď som prechádzal popri svätostánku, neuctil som si ho správne. Teraz som v očistci. Boh ma poslal k vám. A od vás závisí, ako dlho budem musieť trpieť v týchto plameňoch.“

Páter Pio mu povedal: „Počkaj do rannej omše.“

Nato mu duša z očistca odvetila: „Ste krutý,“ a zmizla.

Vtedy si uvedomil, ako veľmi duše túžia po pomoci, a odprosoval Boha, že dušu tohto kňaza poslal do raja až pri rannej svätej omši.

 

Blahoslavený Henrich Suso

Tohto rehoľníka († 1366) Boh obdaroval mystickými zážitkami. Patril medzi dominikánov a pochádzal z Nemecka. Vďaka blízkemu vzťahu s Ježišom, ktorý ho ponoril do tajomstva svojho utrpenia, viedol prísny asketický život a konal skutky kajúcnosti.

Ako mladík uzavrel so svojím spolubratom takúto zmluvu: „Kto z nás bude žiť dlhšie, pomôže tomu druhému, aby sa dostal do neba. Bude za neho slúžiť každý týždeň svätú omšu.“ O niekoľko rokov Henrichov spolubrat odišiel na misie a tam aj zomrel.

Blahoslavený Henrich Suso na dohodu spred niekoľkých rokov zabudol. Každý deň slúžil sväté omše na intencie, ktoré mu dávali ľudia. Za zosnulých sa „len“ modlil a konal kajúce skutky. V jednu noc sa v jeho izbe zjavil zomrelý spolubrat: „Prečo neplníš našu zmluvu?“

„A či ti nestačia moje modlitby a pokánie? Vidíš, koľko toho mám…“

Duša zosnulého sa naňho smutne pozrela: „Nestačia. Potrebujem Ježišovu Krv, pretože naše dlhy a viny sú ňou odčinené najrýchlejšie.“

 

Svätá Faustína Kowalská

Považujeme ju za jednu z najväčších mystičiek 20. storočia.

Ježiš jej dovolil, aby nahliadla aj do očistca. Vo svojom Denníčku nám o tom podáva nasledovnú správu: „Môj anjel strážca mi prikázal, aby som ho nasledovala… Čoskoro som došla na hmlisté miesto, ktoré bolo naplnené ohňom, kde trpeli mnohé duše. Tieto duše sa vrúcne modlili, ale pomôcť si už nemohli. Pomôcť im môžeme iba my.“

A o niekoľko riadkov nižšie píše: „Opýtala som sa ich, aké je ich najväčšie utrpenie. Odpovedali mi jednoznačne, že ich najväčším súžením je túžba po Bohu.“

V očistci videla aj Božiu Matku, ako prichádza k dušiam a utešuje ich (Denníček: Milosrdenstvo v mojej duši, s. 22 – 23).

 

 

Odhoďme smútok, objímme nádej

Nech je pre nás aj tento blížiaci sa dušičkový čas iný. Rozhodnime sa pomáhať dušiam v očistci a konať skutky lásky.

Návštevy cintorínov premeňme na chvíle nádeje. Nebuďme len ľuďmi, ktorí zapália na hroboch príbuzných sviece a položia na chladný kameň niekoľko kvetov.

Odhoďme smútok a uvedomme si, že naši zosnulí nie sú ďaleko. Práve naopak, sú blízko, sú pri nás a túžia, aby sme naplnili testament ich života. Ako znie: „Modlite sa za mňa. Prosím, dajte za moju dušu odslúžiť svätú omšu. Nezabúdajte na mňa. Odpustite mi.“

Alebo poznáte niekoho, kto by si prial, aby sme ho oplakávali niekoľko rokov? Alebo aby sme naňho zabudli? Ja nie.

Sme povolaní Božou láskou a milosrdenstvom, aby sme tento čas zmenili na nádej pre duše v očistci. Vo svojich srdciach máme prostriedky, ktoré môžu dušiam zabezpečiť pokoj a večnú radosť. Zbaviť ich utrpenia a bolesti. Tak prestaňme s tým otáľať a odhoďme smútok.

Istý kňaz spomínal, ako jeho stará mama, ktorá stratila syna, dňom i nocou plakala nad jeho smrťou. Nedokázala sa ani modliť, napriek tomu, že tušila, že jej syn je v očistci.

Jedného dňa mala sen. Videla zástup radostných mladíkov, ktorí putovali k nádhernému miestu. Hľadala medzi nimi svojho syna, no ten opustený a unavený kráčal na konci zástupu. Zdalo sa jej, že z jeho šiat kvapká voda. „Čo sa ti stalo? Prečo nekráčaš s ostatnými?“ spýtala sa.

„To tvoje slzy zdržujú moju cestu. Ak ma máš naozaj rada, tak sa za mňa modli, rozdávaj almužny a prinášaj obety.“

Prijmime Božiu vôľu a rozhodnime sa pomáhať. Nie z donútenia, nie z povinnosti, ale z lásky.

Pamätajme, že duše v očistci sú smädné a hladné po Bohu. No nemôžu pre seba získať žiadne zásluhy. Tie máme v rukách my. Ak im ich ponúkneme, s radosťou ich prijmú a budú aj nám pomáhať na ceste do neba.

 

 

Prihovorme sa za duše v očistci

Ako na to? Máme k dispozícii rôzne spôsoby, ktoré nemusíme využívať len v dušičkovom čase.

 

Dobré skutky

Každý dobrý skutok vykonaný z lásky je záslužný pre nebo. Ježiš nám to opakuje v evanjeliu: „Bol som hladný a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť.“ (porov. Mt 25, 35) Všetko, čo robíme, môžeme obetovať za duše v očistci. Stačí, ak ráno povieme úprimne Bohu: „Pane, všetko, čo dnes robím, dávam ti z lásky. Prosím, prijmi to ako zadosťučinenie za tresty, ktoré znášajú duše v očistci.“ Ak si na niekoho spomenieme, spokojne dodajme aj jeho meno. Boh miluje všetky duše a každú chce mať pri sebe.

Čo robiť, aby sa ovocie dobrého skutku dostalo k duši v očistci? Stačí splniť tri podmienky: urobiť ho z lásky, vykonať ho v stave milosti, pretože ak má človek na duši ťažký hriech, nemôže zadosťučiniť ani za seba, tobôž nie za iného, a treťou podmienkou je, že máme úmysel darovať tento skutok za duše v očistci.

 

Almužna

Význam tohto slova sa v dnešnej spoločnosti degraduje. Nie je to iba dar pre bezdomovca či finančný príspevok na cirkevnú alebo charitatívnu organizáciu. Ide tu o oveľa viac.

V Knihe Tobiáš sa dozvedáme, že almužna, teda milosrdenstvo, vyslobodzuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu (porov. Tob 12, 9). Ten, kto prijíma almužnu, je potešený, vie, že prijal dar. A práve na tento „dar“ čakajú úbohé duše z očistca. Z almužny majú dokonca úžitok aj ľudia, ktorí žijú v ťažkom hriechu. Pretože tí, ktorí ich dar prijali, im dobrorečia a modlia sa za nich. Almužna otvára srdce pre štedrosť. Pomáha vidieť Ježiša v chudobných a v biednych. Mení náš pohľad. A ak je vykonaná z lásky k dušiam v očistci, mocne prehovára aj k tým, ktorí ju vykonávajú.

 

Pokánie

Je to jeden z najúčinnejších spôsobov, ako pomôcť dušiam v očistci. Pokánie nezahŕňa len pôst, ale aj každodenné umŕtvovania či plnenie povinností. Môže ísť o to, že vstanem na prvé zvonenie budíka alebo si nepridám do jedla soľ napriek tomu, že cítim, že nie je dostatočne slané. Ďalšou možnosťou je, že nesiem kríž utrpenia z lásky voči Bohu a obetujem to za duše v očistci. Všetko toto, hoci sa nám to zdá bezvýznamné, je veľkou pomocou pre tých, ktorí čakajú na otvorenú bránu do neba.

 

 

Modlitba

Ak je úprimná a vychádza z našej duše, pôsobí ako dážď, ktorý osviežuje duše zosnulých. Ak ju vyslovujeme z hĺbky srdca, má mimoriadnu silu príhovoru, aj napriek tomu, že je krátka. „Ježišu, zmiluj sa nad dušami v očistci.“ Nevzdávajme sa aj napriek našej roztržitosti. Neexistuje totiž modlitba, ktorá by nebola účinná aspoň trocha. Všetky naše myšlienky, smerujúce k Ježišovi, nájdu milosti, ktoré potrebujú duše v očistci.

Veľmi účinnou modlitbou na získavanie odpustkov pre duše v očistci je krížová cesta. Vždy, keď si pripomíname Pánovo umučenie, myslíme na jeho smrť i zmŕtvychvstanie, v ktorom nám zmyl dedičný hriech a otvoril bránu večnosti.

Obľúbenou modlitbou cirkvi za duše v očistci je aj modlitba posvätného ruženca. Takisto je spojená s odpustkami.

Mnoho milostí vyprosíme dušiam v očistci, ak ideme na svätú spoveď a obetujeme za ne aj sväté prijímanie. Môžeme tak z lásky urobiť to, na čo nemajú dosah duše z očistca. Prijať Pánovo Telo a vyznať hriechy.

 

Svätá omša

Je to najväčší dar pre duše v očistci. Ježiš, aj keď nekrvavým spôsobom, sa znova obetuje za duše a sprítomňuje tak vykúpenie (záchranu) sveta. Každá svätá omša má nekonečnú hodnotu a duše v očistci z nej čerpajú toľko ako ľudia, ktorí ju prežívajú tu na zemi. To znamená, že netreba len „dať“ na svätú omšu, aby sa odslúžila, ale s láskou sa na nej zúčastniť a čo najhlbšie ju prežiť. Veď či kňaz len tak sám pre seba hovorí: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Pánu Bohu všemohúcemu“? Pristupujme ku svätej omši ako k obeti, ako k niečomu, čo nás niečo stojí, a skúsme sa pri nej sústrediť na Ježiša i Božie slovo.

 

Gregoriánske sväté omše

Je to tridsať svätých omší, ktoré sa počas tridsiatich dní slávia nepretržite za zosnulého. Za zvyk sláviť gregoriánske sväté omše môže svätý Gregor Veľký. Práve on vo svojej knihe Dialógy opisuje nasledovný príbeh.

Mních Justus so súhlasom svojich predstavených liečil ľudí. Lenže raz bez vedomia predstaveného vzal za svoju službu tri zlaté mince, čím sa previnil proti sľubu chudoby. Jeho bratia mu to vyčítali a nakoniec ho aj exkomunikovali. Justovi to bolo tak ľúto, že z toho ochorel, a čoskoro zmierený s Bohom aj zomrel.

Svätý Gregor, ktorý bol v tom čase opátom v spomínanom kláštore, chcel ukázať bratom, aké je dôležité zachovať sľub chudoby. Preto sa rozhodol, že Justa nepochová na cintoríne v blízkosti ostatných mníchov, ale na mieste, kde vyhadzovali odpadky. Malo to byť na výstrahu pre ostatných bratov, aby dodržiavali rehoľné sľuby.

Do hrobu mu dokonca vložil tri mince so slovami, ktoré sú zaznamenané vo Svätom písme. Vyslovil ich svätý Peter Šimon mágovi: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou.“

O nejaký čas svätého Gregora naplnil súcit, a tak si dal zavolať ekonóma kláštora. Povedal mu, že Justus trpí v očistci a že v duchu kresťanskej lásky by mu mali pomôcť. Požiadal spolubrata, aby za zosnulého odslúžil tridsať svätých omší za sebou.

Ekonóm ho poslúchol, ale keďže mal veľa povinností, zabudol rátať, koľko dní slúži sväté omše za vyslobodenie Justovej duše.

Raz v noci sa mu Justus zjavil a oznámil mu, že je oslobodený od očistcových trestov a vystupuje do neba. A tak spočítali dni, odkedy sa zaňho začali sláviť omše, a bolo ich tridsať. Preto sa v cirkvi udomácnil zvyk takzvaných gregoriánskych svätých omší. Nikde však nie je potvrdené, že ak sa slúžia za dušu zosnulého, uvidí hneď Božiu tvár.

 

Odpustky

Skrývajú v sebe milosrdné odpustenie, ktoré sa dáva z veľkorysosti.

V evanjeliu môžeme čítať príbeh o pánovi, ktorý odpustil svojmu sluhovi desaťtisíc talentov, ktoré mu dlhoval. Nemusel to urobiť, ale urobil to z lásky a preto, lebo ho o to jeho sluha prosil.

Bohu nič nie je nemožné. Tak ako nám vo svätej spovedi odpúšťa ťažké i všedné hriechy, takisto môže a túži odpustiť tresty za hriechy aj dušiam v očistci.

A keďže aj my sme súčasťou spoločenstva svätých, môžeme tieto odpustky, dary milosrdenstva, vyprosovať pre duše zosnulých a pomáhať im.

Môžu byť úplné – ak sa odpúšťa celý časný trest, alebo čiastočné, ak sa odpúšťa iba jeho časť.

Na to, aby sme dušiam pomohli týmto spôsobom, je potrebné, aby sme boli v Božej milosti. Aby sme sa modlili z úprimného srdca a mali úmysel, že už nikdy viac nechceme uraziť dobrého Boha. Nezabúdajme ani na svätú spoveď, účasť na svätom prijímaní či návštevu cintorína a modlitbu na úmysel Svätého Otca.

Stojí to za to. Ak si z duší v očistci urobíme „priateľov“, ochránia nás na ceste nášho života.

 

 

Príhovor duší z očistca

Spomínam si na pátra Vojenčiaka. V tom čase, keď sme sa stretli, pracoval na ostrove Flores v Indonézii. Bol už starý, ale plný života. Nepamätám si prečo, ale rozprávali sme sa o hodinkách. „Ja žiadne nemám,“ poznamenal.

„A ako potom ráno vstávate?“

„Načo sú mi hodinky, keď mám duše v očistci?“ Vysvetlil mi, čo robí celých tridsať rokov. Večer, keď ide spať, pomodlí sa tri desiatky ruženca za duše v očistci a potom dodá: „No dobre, moje. Ráno ma zobuďte o šiestej, pomodlím sa ďalšie dva.“ A keďže duše z očistca sú jeho verní priatelia – tak to povedal, za tridsať rokov sa mu nestalo, aby zaspal. Dnes je už vo večnosti a verím, že sa teší s tými, ktorým pomohol uvidieť Boha z tváre do tváre.

Každá duša, za ktorú sa pomodlíme, je nám vďačná a snaží sa našu štedrosť odplatiť dobrodením alebo láskavosťou. Hoci sa nemôže modliť sama za seba, môže sa modliť – a buďme si istí, že sa modlí za nás. Jej modlitba je veľmi účinná, pretože duša je v podstate svätá (s istotou vie, že bude bývať v Božej blízkosti), a tak je povolaná, aby nám vyprosila mnohé milosti pre život.

 

Pomôžme dušiam k radosti

Viete si predstaviť tú radosť, keď sa duša zbaví všetkých trestov a utrpení? Tú chvíľu, keď uvidí Boha z tváre do tváre? Asi nie. Ako hovorí svätá Terézia z Lisieux: „Slová duše sa nedajú preložiť do reči zeme.“ No aj napriek tomu sa môžeme tešiť, že sú naši príbuzní, priatelia či dobrodinci v nebi.

A nielen to. Buďme si istí, že na nás nikdy nezabudnú. Orodujú a vyprosujú nám milosti, o ktoré sa neodvažujeme ani prosiť.

Preto prinesme na cintorín nielen kvety a horiace sviece, ale aj srdce naplnené láskou a nádejou. Sme povolaní pomáhať. Máme na to prostriedky. Využime ich. Nič nestratíme, iba získame.

 

…

Máme ku vám prosbu: Kliknite na banner nižšie. Aby sme mohli aj naďalej vydávať články, ktoré prinášajú nádej, potrebujeme darcov. Náš obsah už nezamykáme, no pokračovať môžeme iba vďaka vám. Staňte sa darcami. Ako našu vďačnosť vám budeme zdarma posielať raz mesačne naše noviny a dostanete na všetky nákupy kníh v našom e-shope výnimočnú zľavu.