Unikátny rozhovor s Jánom Pavlom II.

Čo je pre Cirkev najdôležitejšie? Prečo je podľa Jána Pavla II. slovenský národ dôležitý? Je umelý potrat za každých okolností morálne zlo? Odpovede sme hľadali v jeho dokumentoch a príhovoroch.

Svätý Otče, žijeme teraz istú odlúčenosť od Eucharistie. Väčšina z nás môže prijímať len duchovne, pri sledovaní svätej omše prostredníctvom médií. Poučte nás, aký význam má Eucharistia pre nás?

„Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi. V rozmanitých podobách s radosťou zakúša, ako sa neustále potvrdzuje prísľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), no vo svätej Eucharistii, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv, sa mimoriadne teší z tejto prítomnosti. Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je „prameň a vrchol celého kresťanského života“.

„Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život.“ Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie sa jeho nesmiernej lásky.“ (Ecclesia de Eucharistia, 1)

 

Čo je podľa vás pre človeka najdôležitejšie pochopiť?

„Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť. Práve preto Kristus Vykupiteľ, ako sme už povedali, v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému. A to je – ak možno tak povedať – ľudský rozmer tajomstva vykúpenia. V ňom človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti.

(…)

Akú veľkú cenu musí mať človek v očiach Stvoriteľa, keď si zaslúžil „takého vznešeného Vykupiteľa“, keď Boh „dal svojho jednorodeného Syna“, aby človek „nezahynul… ale aby mal život večný“? Tento hlboký úžas nad hodnotou a dôstojnosťou človeka sa volá evanjelium, čiže Radostná zvesť. A nazýva sa aj kresťanstvom. Tento úžas oprávňuje poslanie Cirkvi vo svete – a to aj, ba azda ešte viac – v „súčasnom svete“.“ (Redemptor hominis, 10)

 

 

Volajú vás pápežom rodiny. Čo by ste rád odkázali rodinám?

„Rodinné spoločenstvo v súčasnosti zasiahli – azda viac ako iné inštitúcie – rozsiahle, hlboké a rýchle zmeny v spoločnosti a kultúre. Mnohé rodiny prežívajú túto situáciu vo vernosti tým hodnotám, ktoré tvoria základ rodinného zriadenia. V iných rodinách zavládla neistota a rozpaky, pokiaľ ide o vlastné úlohy, alebo dokonca pochybnosti a takmer nevedomosť o hlavnom cieli a podstate manželského a rodinného života.

(…)

Cirkev si uvedomuje, že manželstvo a rodina tvoria jedno z najcennejších bohatstiev ľudstva. Preto ponúka svoju pomoc a chce, aby jej hlas počuli tí, ktorí už poznajú hodnotu manželstva a rodiny a usilujú sa verne žiť v tomto duchu, ale aj tí, čo sú neistí a túžobne hľadajú pravdu, a napokon tí, ktorým sa nespravodlivo bráni, aby slobodne uskutočňovali svoje rodinné plány.

Prvých z nich chce Cirkev podporovať, druhých osvecovať, tretím pomáhať, a pritom ponúka svoje služby každému človeku, ktorý sa zamýšľa a uvažuje o údele manželstva a rodiny. Cirkev sa obracia predovšetkým na mladých ľudí, ktorí chcú vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu, aby im otvorila nové obzory a aby im pomohla odkryť krásu a veľkosť ich povolania k láske a službe životu.“ (Familiaris consortio, 1)

Bol by som rád, keby si prečítali aj môj list rodinám – Gratissimam sane.

 

Mnohí dnes tvrdia, že manželstvo nie je až také dôležité, a žijú v takzvaných voľných vzťahoch. Platí aj dnes, že sexuálny styk je viazaný výlučne na manželstvo?

„Boh je láska a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz a stále ju udržuje v bytí, Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve. Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka. Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Obe, každé svojím spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že „je na Boží obraz“.

Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. (…) Jediným „miestom“, kde sa môže udiať toto darovanie sa v celej svojej pravde, je manželstvo, čiže zmluva manželskej lásky alebo vedomá a slobodná voľba, ktorou muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré sám Boh ustanovil a ktoré iba v tomto svetle ukazuje svoj pravý význam. (…) Spoločenstvo lásky medzi Bohom a ľuďmi, ktoré je obsahom Zjavenia a skúsenosti viery Izraela, nadobúda významné vyjadrenie v manželskom zväzku, uzavretom medzi mužom a ženou.“ (Familiaris consortio, 11-12)

 

 

Volajú vás aj pápežom života. Čo hovoríte o dnešnom postoji k nenarodenému životu?

„Tu stojíme pred oveľa širšou skutočnosťou, ktorú možno považovať za pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia antisolidaristickej kultúry, ktorá v mnohých prípadoch naberá formu autentickej „kultúry smrti“. (…) Možno v istom zmysle hovoriť o vojne silných proti bezmocným: život, ktorý si vyžaduje väčšiu dobroprajnosť, lásku a starostlivosť, považuje sa za neužitočný alebo za neznesiteľné bremeno, preto sa rôznymi spôsobmi odmieta.

Človek, ktorý svojou chorobou, narušenou schopnosťou či, jednoduchšie povedané, samou svojou prítomnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknutý spôsob života tých, čo sú zvýhodnení, vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh „sprisahania proti životu“. (…) Aby sa ľahšie šírilo uplatňovanie potratu, investovali sa a naďalej sa investujú obrovské sumy do výroby farmaceutických prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je nutná lekárska pomoc.“ (Evangelium vitae, 12-13)

„Brániť život a posilňovať ho, ctiť si ho a milovať – to je úloha, ktorú Boh zveruje každému človeku, keď ho ako svoj živý obraz povoláva k účasti na jeho vláde nad svetom.“ (Evangelium vitae, 42)

 

Je teda umelý potrat za každých okolností morálnym zlom? Neexistuje výnimka?

„Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. (…) Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä, keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktoré ho definujú.

Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač.“ (Evangelium vitae, 57-58)

 

Niektorí považujú za účinnú prevenciu proti potratom antikoncepciu…

„Často sa tvrdí, že antikoncepcia, ak je bezpečná a všetkým dostupná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu. Katolíckej cirkvi sa pritom vyčíta, že v skutočnosti napomáha šíreniu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Možno, že veľa ľudí naozaj používa antikoncepčné prostriedky, aby sa neskôr vyhli pokušeniu potratu.

Avšak antihodnoty, vlastné „antikoncepčnej mentalite“ – ktorá je niečím úplne iným ako zodpovedné otcovstvo a materstvo, prežívané v rešpektovaní úplnej pravdy o manželskom akte –, spôsobujú, že práve toto pokušenie stáva sa ešte silnejším, keď príde k počatiu „nechceného“ života. V skutočnosti proabortívna kultúra je najviac rozšírená v prostrediach, ktoré odmietajú učenie Cirkvi o antikoncepcii.“ (Evangelium vitae, 13)

 

 

Možno sa v prípade neplodnosti partnerov uchýliť k umelému oplodneniu?

„Aj rôzne techniky umelého oplodňovania, ktoré zdanlivo slúžia životu a často sa uskutočňujú s týmto úmyslom, v praxi vytvárajú možnosť nových útokov na život. Z morálneho hľadiska sú neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu, a okrem toho tí, čo tieto techniky uplatňujú, zaznamenávajú dnes vysoké percento nezdarov: týka sa to nie natoľko samotného momentu oplodnenia, ako nasledujúcej fázy vývoja embrya, vystaveného riziku rýchlej smrti.

Okrem toho v mnohých prípadoch vyprodukuje sa väčší počet embryí, než je nutné na prenesenie do matkinho lona, a tieto takzvané nadbytočné embryá sa zabíjajú alebo využívajú vo vedeckých výskumoch, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, ale v skutočnosti redukujú ľudský život len na „biologický materiál“, ktorým možno slobodne disponovať.“ (Evangelium vitae, 14)

 

Aký význam má práca pre človeka?

„Prácou si má človek zaobstarávať svoj každodenný chlieb a podporovať stály rozvoj vedy a techniky, najmä však neprestajné zvyšovanie kultúrnej a mravnej úrovne spoločnosti, v ktorej žije ako člen bratského spoločenstva. Človek už tým, že bol stvorený uprostred viditeľného vesmíru na obraz a podobu samého Boha a poverený podmaniť si zem, je od svojho počiatku povolaný na prácu.

Prácou sa líši od ostatných stvorení, ktorých činnosť, zameranú na udržiavanie života, nemožno nazvať prácou. Iba človek je schopný pracovať a len človek vykonávaním práce napĺňa svoju existenciu na zemi. Takto je práca poznačená osobitnou pečaťou človeka a človečenstva, pečaťou osoby konajúcej v spoločenstve osôb. A táto pečať odhaľuje jeho vnútornú hodnotu a v istom zmysle stanovuje jeho prirodzenosť.“ (Laborem exercens, úvod) „Človek je Božím obrazom okrem iného aj preto, že dostal od svojho Stvoriteľa príkaz, aby si podmanil zem a vládol nad ňou. Plnením tohto príkazu človek, každá ľudská bytosť, odzrkadľuje činnosť samého Stvoriteľa vesmíru.“ (Laborem exercens, 4)

„Človek si má podmaňovať zem, má nad ňou vládnuť, pretože ako „Boží obraz“ je osobou, čiže subjektívnou bytosťou schopnou plánovite a rozumne konať, schopnou rozhodovať o sebe a zameranou na sebarealizovanie. Teda človek ako osoba je subjektom práce. Ako osoba pracuje, vykonáva rozličné činnosti patriace k pracovnému procesu a tie – bez ohľadu na ich objektívnu povahu – majú mu pomáhať uskutočňovať jeho človečenstvo a plniť povolanie byť osobou, ktoré mu je vlastné z dôvodu samého jeho človečenstva.“ (Laborem exercens, 6)

 

 

Vaše heslo „Totus tuus“ vyjadruje oddanosť Panne Márii. Kým je pre nás Mária?

„Mariánsky rozmer v živote Kristovho učeníka sa vyjadruje osobitne synovským zverením sa Božej Matke, ktoré sa začalo Vykupiteľovým testamentom na Golgote. Keď sa kresťan synovsky zveruje Márii, prijíma, ako apoštol Ján, „za svoju“ Kristovu matku a vovádza ju do celého priestoru svojho vnútorného života, čiže do svojho ľudského a kresťanského „ja“. „Vzal si ju k sebe.“ Tým sa usiluje dostať sa do poľa „materskej lásky“, s ktorou sa Vykupiteľova Matka „stará o bratov svojho Syna“.“ (Redemptoris Mater, 45)

„Mária je v Cirkvi prítomná ako Matka Kristova a zároveň aj ako Matka, ktorú Kristus v tajomstve vykúpenia dal ľuďom v osobe Jána apoštola. Preto Mária svojím novým materstvom v Duchu privíňa k sebe všetkých a každého v Cirkvi, a privíňa k sebe všetkých a každého aj prostredníctvom Cirkvi. V tomto zmysle Mária, Matka Cirkvi, je pre Cirkev aj vzorom.“ (Redemptoris Mater, 47)

 

A čo ruženec? Modlievali ste sa každý deň všetky štyri časti…

„Ruženec Panny Márie (…) je modlitbou, ktorú milovali nespočetní svätí a odporúča ju aj Učiteľský úrad Cirkvi. Vo svojej jednoduchosti a hĺbke zostáva aj na úsvite tohto tretieho tisícročia dôležitou modlitbou, určenou na to, aby prinášala ovocie svätosti. (…) Napriek mariánskemu charakteru je ruženec kristocentrickou modlitbou. Vážnosťou jednotlivých častí zahŕňa vo svojej celistvosti hĺbku celého evanjeliového posolstva a je akoby jeho súhrnom.

Je ozvenou Máriinej modlitby, stále sa opakujúceho Magnifikatu za dielo vykupiteľského vtelenia, ktoré sa začalo v jej panenskom lone. S ružencom vstupuje kresťanský ľud do Máriinej školy, aby sa tu dal voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšania hĺbky jeho lásky. Prostredníctvom ruženca získavajú veriaci množstvo milostí, ako keby ju prijímali priamo z rúk Vykupiteľovej matky.“ (Rosarium Virginis Mariae, 1)

 

 

Čo by ste rád odkázali kňazom?

„Drahí bratia kňazi! Pre Vás som biskup, s Vami som kňaz. (…) Vy všetci ste mojimi bratmi účinkom sviatosti kňazstva. (…) Stále myslím na Vás, modlím sa za Vás, s Vami hľadám cesty duchovného spojenia a spolupráce, pretože sviatosťou kňazstva, ktorú som prijal z rúk biskupa, ste mojimi bratmi. (…) Slová svätého Ignáca Antiochijského nám potvrdzujú, aká je dôležitá jednota kňazov s biskupom: „Usilujte sa robiť všetko v duchu svornosti, ktorý je milý Bohu, pod predsedníctvom biskupa, ktorý zastupuje Boha, s presbytermi, ktorí predstavujú zbor apoštolov, a s diakonmi, mne mimoriadne drahými, ktorým bola zverená služba Ježiša Krista.“

(…)

Kňazstvo je nám dané, aby sme nepretržite slúžili iným, ako to konal Kristus Pán, nemôžeme sa ho zriecť pre ťažkosti, s ktorými sa stretávame, a pre obety, ktoré sa od nás požadujú. Podobne ako apoštoli opustili sme všetko, aby sme nasledovali Krista; preto musíme vytrvať vedľa neho, prijímajúc aj kríž.

(…)

Od vás kňazov ľudia čakajú omnoho väčšiu a dôkladnejšiu starostlivosť a úsilie než od ktoréhokoľvek laika. A to preto, lebo vaša účasť na kňazstve Ježiša Krista sa líši od ich účasti podstatne, a nie iba stupňom. (…) Vy ste vždy a všade nositeľmi svojho osobitného povolania: ste nositeľmi milosti Krista, Večného kňaza, a charizmy Dobrého pastiera. Na to nesmiete nikdy zabudnúť; toho sa nikdy nemôžete zriecť. Toto musíte v každom čase, na každom mieste a všemožným spôsobom uskutočňovať. V tomto spočíva „umenie umení“, na ktoré Vás Pán Ježiš povolal. „Umením umení je viesť duše,“ napísal svätý Gregor Veľký. Usilujte sa byť „umelcami“ dušpastierskej činnosti.“ (z listu kňazom na Zelený štvrtok 1979)

 

Niekedy je kňaz učiteľom, psychológom, rodinným terapeutom a priateľom zároveň…

„Naša pastoračná činnosť vyžaduje, aby sme boli blízko k ľuďom a k všetkým ich problémom, či osobným, rodinným, alebo sociálnym, no vyžaduje tiež, aby sme pristupovali ku všetkým týmto problémom „ako kňazi“. Spolu so všetkými ľuďmi musíme veľmi prezieravo hlásať pravdu a spravodlivosť, ktorých pravý a definitívny rozmer môžeme nájsť iba v evanjeliu, ba v samom Kristovi.

Našou úlohou je slúžiť pravde a spravodlivosti v rozmeroch ľudskej „dočasnosti“, no vždy v perspektíve večnej spásy. (…) Musíme deň čo deň pokračovať v diele nášho obrátenia. Vieme, že je to základná požiadavka evanjelia, adresovaná nám. Ak máme pomáhať iným, aby sa obrátili, to isté máme konať neprestajne my sami v našom živote. Obrátiť sa znamená vrátiť sa k milosti nášho povolania, rozjímať o nekonečnej dobrote a láske Ježiša Krista, ktorý každého z nás zavolal po mene a povedal: „Nasleduj ma!““ (z listu kňazom na Zelený štvrtok 1979)

„To, čím sme, sme vďaka Eucharistii. To, čo tvrdíme o celej Cirkvi, že totiž (…) žije z Eucharistie, (…) môžeme právom povedať aj o služobnom kňazstve: aj kňazstvo má svoj pôvod, žije, pôsobí a prináša ovocie (…) z Eucharistie. Nejestvuje Eucharistia bez kňazstva, práve tak ako nejestvuje kňazstvo bez Eucharistie. Služobné kňazstvo, ktoré nikdy nemožno zúžiť na plnenie úradných povinností, pretože sa nachádza v rovine bytia, uschopňuje kňaza konať in persona Christi a vrcholí v okamihu, keď premieňa chlieb a víno, opakujúc Ježišove gestá a slová pri Poslednej večeri.“ (z listu kňazom na Zelený štvrtok 2004)

 

 

Je niečo, čo by ste chceli odkázať celému svetu?

„Nebojte sa, nemajte strach! Otvorte dvere Kristovi, otvorte mu ich dokorán! Otvorte jeho vykupujúcej moci hranice štátov, hospodárske a politické systémy, rozsiahle oblasti kultúry, civilizácie, pokroku. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človekovi. Len on to vie!“ (príhovor pri začiatku pontifikátu 22. októbra 1978)

 

Poznáme vašu lásku k nám – Slovákom. Čo považujete za najväčší dar slovenského národa?

„Nech je pochválený Pán za dar viery, ktorú vaši predkovia prijali, keď počúvali Božie slovo, ohlasované svätým Cyrilom a Metodom. Od byzantského cisára Michala knieža Rastislav žiadal učiteľa, ktorý by vedel vysvetliť pravú kresťanskú vieru v reči ľudu. Z toho pozvania sa zrodilo poslanie svätých solúnskych bratov, ktorí vynašli abecedu, zostavili gramatiku, začali prekladať Sväté písmo a liturgické knihy a položili základy vašej kultúry.

Od tých čias kultúra a život Slovákov vo svojich mnohorakých prejavoch sú poznačené kresťanskou vierou, ktorá prechádza cez celé ich dejiny ako životodarná voda: niekedy tečie pod zemou, inokedy preniká na povrch, ale vždy je tajomnou miazgou, ktorá zaisťuje rast a rozkvet stromu, čo prináša hojné plody svätosti, pracovitosti a vernosti.

Žiarivým vzorom toho sú svätí Gorazd, Bystrík, Andrej Svorad a pustovník Benedikt. Svedčia o tom význačným spôsobom blahoslavení košickí mučeníci. Dokazujú to celé generácie, ktoré si od tých čias až dodnes zachovali prijatú vieru, žiarlivo ju chránili a cez stáročia ju odovzdávali neporušenú z otcov na synov.“ (z homílie na vajnorskom letisku 22. apríla 1990)

 

Takže môžeme povedať, že slovenský národ a kresťanstvo sú neodlučiteľne prepojené?

„Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné…“ (z homílie na vajnorskom letisku 22. apríla 1990)

 

 

Ktoré rozmery sú pre našu slovenskú vieru typické?

„Táto viera, drahí bratia a sestry, sa osobitným spôsobom prejavovala v dvoch rozmeroch, ktorými sa vyznačuje vaše kresťanské svedectvo: je to vaša úcta k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska, a vaša vernosť Petrovmu stolcu. (…) Šaštín, Levoča, Gaboltov, Staré Hory, Mariánka, Ľutina a mnohé iné pútnické miesta zasvätené Panne Márii: koľko pútnikov ich cez stáročia navštívilo, koľko ich tam znova našlo stratenú vieru, koľko ich tam dostalo posilu!

A čo povedať o láske Slovákov k rímskemu pápežovi? Milovaní bratia a sestry, drahí Slováci a Slovenky, pápež vie, ako veľmi ho máte radi. Ale aj pápež vás uisťuje, že vás má veľmi rád! Viem, že táto dvojaká láska k Panne Márii a k Petrovmu nástupcovi je vzácne dedičstvo, ktoré vaši predkovia prijali od svätých vierozvestov Cyrila a Metoda a počas stáročí ho odovzdávali z pokolenia na pokolenie, takže prišlo až k vám. Pokračujte, opakujem vám, pokračujte tak aj v budúcnosti!“ (z homílie na vajnorskom letisku 22. apríla 1990)

 

Po ťažkých časoch komunizmu sa mnohí z nás obracali s nádejou na Západ. Je správne niekedy až bez rozmyslu prijímať všetko zo Západu ako hodnotné a správne?

„Je pochopiteľné, že dlhé roky neprípustného zasahovania politickej moci do života cirkvi zanechali po sebe negatívne následky, medzi nimi aj istý druh paralyzujúcej pasivity, ktorá brzdí nielen mnohých laikov, ale i niektorých kňazov. Pritom viacerí z týchto kňazov sú už starí alebo oslabnutí následkom ťažkých životných podmienok, ktorým sa museli podrobiť. Nový vývin udalostí vyžaduje široký rozhľad, tvorivosť a iniciatívu v pastoračnej činnosti ako odpoveď na nové okolnosti v porovnaní s minulosťou a na nové možnosti, ktoré sa otvárajú činnosti cirkvi.

Z druhej strany neslobodno podceňovať nebezpečenstvá, ktoré môže priniesť znovuzískaná sloboda stykov so Západom. Lebo, bohužiaľ, nie všetko, čo Západ ponúka ako teoretické ponímanie alebo ako praktické správanie, zodpovedá evanjeliovým hodnotám. Je preto vašou úlohou, ctihodní bratia, posúdiť tieto prípadné negatívne zjavy a pripraviť v cirkvách, ktoré sú vám zverené, primeranú obrannú „odolnosť“ proti určitým „vírusom“, ktoré sú dnes veľmi rozšírené, ako je sekularizmus, ľahostajnosť, pôžitkársky konzumizmus, praktický materializmus, ba aj výslovný ateizmus.“ (príhovor k členom biskupskej konferencie ČSFR 21. apríla 1990, Praha)

 

 

Svätý Otče, čím môže taký malý národ, ako je ten náš, obohatiť Európu?

„Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“ (odkaz Slovákom v roku 1996)

 

Čím by ste nás chceli povzbudiť do budúcna?

„Drahí moji, otvárajú sa pred vami obrovské polia v oblasti evanjelizácie a katechizácie. Toto bude vaša prvoradá úloha, ktorej sa musíte venovať so všetkými silami. Vyžaduje to vernosť vašim historickým, cyrilometodským koreňom, ukladá vám to za povinnosť perspektíva harmonického rastu, rešpektujúceho i národnú totožnosť, žiada to aj skutočné dobro vašich rodín a budúcnosť vašich detí.

Osobitným spôsobom sa obraciam na mládež: Budúcnosť vašej vlasti závisí najmä od vás. Vy ste budovateľmi budúcnosti Cirkvi a národa. Uvedomte si túto obrovskú zodpovednosť!

Rodinám hovorím: Váš rodinný kozub nech je naozaj malou cirkvou! Zachovávajte vzájomnú vernosť. Vaša manželská jednota nech je živým obrazom jednoty medzi Kristom a jeho Cirkvou. Prijímajte život ako výraz vašej lásky. Dovoľte Pánovi, aby prebýval medzi vami a vo vás!

Kňazov, bohoslovcov, rehoľníkov, rehoľné sestry a všetkých, ktorých Pán povolal k zasvätenému životu, nástojčivo prosím, aby boli verní osobitnému povolaniu, ktoré dostali od Boha ako dar. Nezastavujte sa pri spomienke na prežité skúšky, ale žite pre budúcnosť. Povolanie od Boha je povolanie dynamické, misionárske, zamerané na šírenie Božieho kráľovstva.

Všetkým laikom, ako aj duchovným a apoštolským hnutiam pripomínam: Vy ste živou časťou Kristovej Cirkvi! Prijímajte bohatstvo náuky a milosti, ktoré vám Cirkev dáva, ale stávajte sa aj jej hlasom a prítomnosťou vo všetkých prostrediach, s odvahou a láskou, s horlivosťou a úctou.

Na chorých sa moje srdce obracia s mimoriadnou láskou. (…) Milujte ukrižovaného Krista: nech je on vašou silou, nech je nezlomnou silou vašej nádeje!

Všetkým veriacim kladiem na srdce: Buďte zjednotení! Zjednoťte sa okolo svojich biskupov! V každej diecéze nech je biskup skutočným Otcom a Pastierom pre každého.“ (príhovor na záver omše na vajnorskom letisku 22. apríla 1990)

Foto: FB Papa Giovanni Paolo II ( Karol Józef Wojtyła )