Umelkyňa Martina Švorcová: Boh je verný a dokáže urobiť zázrak všade tam, kde sa mu odovzdáme

Mladá umelkyňa zo západného Slovenska evanjelizuje nielen prostredníctvom svojej tvorby, ale aj vydávaním svedectiev zo svojho každodenného života. Zdôrazňuje vďačnosť, odovzdanosť a dôveru v Boha na svojej ceste v pracovnom aj osobnom živote. A hlavne Lásku, ktorá je nad všetkým.

Maťka, živíš sa umením, určite to nebýva jednoduché. Nebývaš niekedy „švorc“? (úsmev)

Je pre mňa zaujímavé, ako sa ľudia pozerajú na umelcov v dnešnej dobe. Často sa mi stáva, že sa ľudia na mňa pozrú takmer s poľutovaním, keď poviem, že sa živím umením. Keď dodám, že kresťanským, je to ešte horšie. Pritom v Starom zákone sa už v knihe Exodus píše: Hľaďte, Pán po mene povolal Beseléla, syna Uriho, syna Hurovho, z Júdovho kmeňa, a naplnil ho Božím duchom, zmyslom pre umenie, dôvtipom, vedomosťou a zručnosťou na každú prácu. (Ex 35, 30 – 31) Byť umelcom už vtedy znamenalo nechať sa naplniť Božím duchom myslím si, že to platí aj dnes.

Túžim po tom, aby umelci boli vnímaní ako tí, ktorí zjavujú tomuto svetu Krásu, ktorou Boh je. Byť umelcom je pre mňa osobne nádherné poslanie, ku ktorému Boh povoláva. A keď povoláva, dáva aj vedomosti a zručnosti, aby to človeka dokázalo uživiť, ako každá iná práca či každé dielo, do ktorých nás Boh pozýva.

Pracuješ iba na svojom projekte? Zvažovala si niekedy aj inú cestu?

Momentálne sa naplno venujem svojmu By Heart Project. Keďže mám kánonickú misiu a ako vyštudovanej logopedičke mi je blízka práca s deťmi, dvakrát do týždňa chodím učiť náboženstvo. Je to pre mňa spôsob, ako môžem dar viery, ktorý som dostala, odovzdať ďalej. Je to však len taký prídavok k môjmu umeleckému projektu – keďže zatiaľ som v ňom sama, okrem kreatívnej činnosti je na mne aj administratíva či účtovníctvo a veci s tým spojené – práce je teda viac ako dosť. Momentálne som takto veľmi spokojná a inú cestu nezvažujem – uvidíme však, čo prinesie budúcnosť.

NIEKEDY SA PRÍLIŠ ZAMERIAVAME NA TO, ČI JE POHÁR POLOPLNÝ ALEBO POLOPRÁZDNY A PRITOM ZABÚDAME ĎAKOVAŤ, ŽE POHÁR VÔBEC MÁME

Je ťažké spoliehať sa na Božiu prozreteľnosť? Máš vždy dostatok alebo si mala aj obdobie, kedy to nešlo?

Nedávno som čítala, že sa niekedy príliš zameriavame na to, či je pohár poloplný alebo poloprázdny a pritom zabúdame ďakovať, že pohár vôbec máme. A ja si naozaj myslím, že s vďačnosťou sa všetko mení na zázraky. Vďačnosť premieňa môj pohľad na to, čo už mám a pomáha mi to vnímať ako dar a hovorí: máš všetko, čo v tejto chvíli potrebuješ.

Áno, každý, kto podniká alebo tvorí, vie, že v porovnaní s klasickou prácou je táto práca spojená s oveľa väčšou neistotou a niekedy aj strachom o budúcnosť, preto je potrebné okrem vďačnosti ešte niečo rovnako dôležité, a to je odovzdanosť. Dovolím si povedať, že túto odovzdanosť a dôveru je potrebné trénovať (a často aj každé ráno, akoby to bolo stále prvýkrát). V mojom projekte boli, sú a určite ešte aj prídu rôzne obdobia, takže aj ja sa tomu postupne učím.

Maťka, berieš svoju prácu prinášať ľuďom Božie slovo cez obrazy, slová ako poslanie?

Áno, beriem to momentálne ako životnú cestu, po ktorej som sa rozhodla kráčať. Mala som v živote obdobie, keď som sa Boha pýtala, aké je moje poslanie a miesto v živote. Teraz nemyslím povolanie, či byť manželkou alebo zasvätenou, ale čo je to, čím môžem ja osobne premieňať tento svet. Na ignaciánskych duchovných cvičeniach, ktoré trvali týždeň a boli celé v tichu, som pocítila pozvanie venovať sa práve umeniu a aj týmto spôsobom prinášať ľuďom a upriamiť ich pozornosť na Lásku, ktorou Boh je. A hoci vtedy pre mňa nebolo jednoduché zanechať istoty a ísť do neznámeho, svoje áno som zatiaľ ani raz neoľutovala.

V čom nachádzaš zdroj inšpirácií?

V horách, prírode, v rozhovoroch pri dobrej káve s priateľmi, v tichu, v knihách, v modlitbe, ale aj v úplne nečakaných a obyčajných chvíľach každodennosti.

Máš nejaký obľúbený verš, ktorý ťa sprevádza dlhodobo, alebo sa to mení v závislosti od toho, čo práve žiješ?

Vo všeobecnosti mám rada tie o láske, pretože si myslím, že o nej to aj tak celé je. (úsmev) Ale čo sa týka napríklad tvorby, tak môj obľúbený je: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12,9) Je pre mňa veľmi povzbudivý a zároveň upokojujúci, pretože tým, že som neštudovala umenie, sa určite nájdu ľudia, ktorí veci možno robia lepšie alebo technicky dokonalejšie ako ja. Pri prečítaní tohto verša však získavam istotu, že je to aj tak viac o Bohu ako o mne a jemu stačí naozaj málo, ochotné srdce, mojich päť chlebov a dve ryby a on sa už postará o ostatné.

Čo sa týka osobného života, tento rok zažívam aj veľmi veľa zmien a dôležitých rozhodnutí, ktoré ovplyvnia moju budúcnosť, tak sa často utiekam najmä k tým veršom, kde sa hovorí o dôvere a tom, že Boh je viac ako naše obavy.

JE NÁDHERNÉ OBZRIEŤ SA SPÄŤ A VIDIEŤ, AKO BOH PREMENIL SLZY A SMÚTOK NA RADOSŤ

Okrem toho, že ľuďom prinášaš povzbudenia, odkrývaš aj zákutia svojej duše a delíš sa s osobnými zážitkami. Ako si určuješ hranice, čo svetu odhaliť a čo si nechať pre seba?

Zdieľam to, čo podľa mňa môže ostatným pomôcť na ich životnej ceste. Veľakrát sa mi stalo, že po úprimnom a autentickom zdieľaní môjho vnútra mi písali ľudia, že si prechádzajú niečím podobným. Niekedy ich to povzbudilo, že nie sú v tých bojoch sami, a niekedy možno našli nádej tam, kde ju už oni sami stratili.

Myslím si, že každý z nás má svoje vlastné utrpenia a bolesti, ktoré si nesie – a aj vzájomným zdieľaním si môžeme pomáhať tieto bremená niesť. Tieto zdieľania sú pripomienkou nielen pre mňa, že Boh je na našej ceste stále s nami. Je pre mňa nádherné sa teraz obzrieť späť a vidieť, ako Boh premenil slzy a smútok na radosť a mať nádej, že tak ako splnil svoje slovo raz, tak to urobí znova a nielen u mňa.

Nestretla si sa niekedy aj s tým, že tvoje zdieľania niekto zneužil?

Zatiaľ som si zažila len pozitívnu spätnú väzbu a ľudia boli vďační, že som pomenovala to, čo prežívali vo svojom vnútri, ale možno niekedy nedokázali nájsť tie správne slová. Musím priznať, že tieto osobné zdieľania a správy, ktoré dostávam, sú pre mňa častokrát najsilnejšími momentami toho, čo robím, a práve vtedy si poviem, že to má celé zmysel.

Každý človek, aj veriaci, čelí rôznorodým bojom. V akej oblasti to je alebo bolo pre teba najnáročnejšie?

Ak mám byť úplne úprimná, pre mňa bolo asi najťažším obdobím čakanie. Konkrétnejšie, čakanie na naplnenie Božieho prísľubu v oblasti vzťahu. Keď sa ma niekto spýtal, aký je môj najväčší sen, vedela som, že to nie je nič materiálne, ani kariérne, ale mojou najväčšou túžbou je byť dobrou manželkou a mamou. O to viac sa začali vkrádať do môjho života obavy a smútok, keď to neprichádzalo. Vedela som, že mám v niečom skvelý život – prácu a poslanie, ktoré ma napĺňa, úžasných priateľov, čas chodiť po horách, veľa cestovať a spoznávať svet či venovať sa rodine, ale zároveň som cítila, že tá najväčšia túžba stále nie je naplnená.

Ako si teda toto obdobie čakania prežívala?

Bolo to vnútorne veľmi ťažké obdobie, kedy som častokrát bola v slzách, na kolenách, nerozumela som a niekedy som mala pocit, že už dokonca strácam vieru. Vtedy som sa vždy vrátila k čítaniu Svätého písma, kde som nanovo objavila nádej, a moja viera, sotva veľká ako horčičné zrnko, mohla znovu rásť. Pripomínala som si, že Boh je verný a každé slovo či sľub, ktoré dal, dodrží, aj keď som to v tej chvíli nevidela. Dnes už viem, že je to naozaj tak a Boh je Bohom zázrakov a jemu naozaj nijaká vec nie je nemožná.

OBDOBIE ČAKANIA MÁ VEĽKÝ ZMYSEL. POČAS NEHO SA ODHAĽUJÚ OBLASTI, KTORÉ POTREBUJÚ UZDRAVENIE

Ako dlho si čakala na vytúžený, Bohom požehnaný vzťah? Mala si vzťah aj predtým?

Na môj vytúžený vzťah som čakala takmer celý môj život, teda 28 rokov. Bol a stále je to teda môj prvý vzťah, čo bolo možno pre niektorých ľudí až nepochopiteľné. Pamätám si však, že som vždy túžila chodiť s človekom, ktorého si raz vezmem. Dokonca ako tínedžerka som si raz napísala, že keď sa ma moje deti spýtajú, kto bola moja prvá skutočná láska, nechcem vytiahnuť starý fotoalbum, ale ukázať prstom na môjho manžela a ich otca, ktorý bude sedieť s nami v rovnakej miestnosti. Viem, že v dnešnej dobe je to pre niektorých až smiešne nerealistické, zasnené či príliš naivné, ale momentálne to vyzerá tak, že by sa to naozaj mohlo stať a ja nemôžem byť vďačnejšia. Napriek tomu, že som s nikým predtým nechodila, som si tiež zažila sklamania a bolestivé zranenia vo vzťahoch. Dnes som už vďačná za to, že sú uzdravené a beriem ich ako súčasť cesty, ktorá ma priviedla k môjmu snúbencovi.

Vidíš v období čakania a prípravy teraz väčší zmysel? Ako ste sa so svojím snúbencom našli?

Spoznali sme sa vďaka dobrovoľníctvu, konkrétne vďaka projektu Katarínka. Hoci obdobie čakania nebolo vôbec jednoduché, myslím si, že malo veľký zmysel, pretože obaja sme mali v sebe oblasti, ktoré sme počas čakania na toho druhého ešte potrebovali uzdraviť a uzavrieť. Ja zároveň toto obdobie čakania vnímam ako veľmi dobré z hľadiska rozvoja mojej vlastnej osobnosti, ako čas dozrievania, ale aj načerpávania a rozdávania druhým. Tiež to bol pre mňa čas, kedy som sa mohla viac venovať By Heart Project, za čo som veľmi vďačná.

Vidíš paralelu s trpezlivosťou v osobnom a pracovnom živote, v tvojej tvorbe?

Určite áno. Vytrvalosť, trpezlivosť a vernosť svojmu rozhodnutiu každý jeden deň je podľa mňa kľúčom k úspechu takmer pri všetkom. Tak ako v osobnom, aj v pracovnom živote sú lepšie a horšie dni a hoci nás niečo môže veľmi napĺňať a cítime, že je to naše miesto, môže sa dostaviť únava, frustrácia či akákoľvek iná kríza. Samozrejme, aj ja som mala dni, kedy toho v By Heart bolo veľa alebo som mala pocit, že to nezvládam. To, že som zvládla aj náročnejšie obdobia v mojom osobnom živote, mi pomohlo ísť ďalej a utíšiť aj túto búrku.

Ako by si povzbudila tých, ktorí si prechádzajú niečím podobným ako ty?

Aj keď úprimne neviem, čím si každý čitateľ prechádza, chce sa mi priam ohlásiť zo striech, že Boh je naozaj verný a dokáže urobiť zázrak všade tam, kde sa mu odovzdáme, a možno práve tam, kde sa to nám zdá úplne nemožné. Len prichádzajme za ním, ktorý je Láskou, nebojme sa mu hovoriť o všetkom a prichádzať takí, akí naozaj sme – aj s naším smútkom či trápením. Dôverujme a verme, že nemešká s prisľúbením, ktoré dal, a hoci teraz možno sejeme v slzách, on každý smútok premení na radosť, ktorú už nik nevezme.

Autorka článku: Karolína Smolinková