Umelec Matúš Adam: Dávam starým veciam šancu na nový život

Vyštudoval učiteľstvo v aprobácii náboženská a výtvarná výchova, no celý život ho to tiahne viac umeleckým smerom. Má rád folklór, ľudovú tradíciu a objavovanie starožitných pokladov na povalách domov. Starým vareškám, piestom i hrabliam dáva šancu na nový život tým, že ich premieňa na koníky. Rozprávali sme sa s učiteľom na umeleckej škole a zároveň umelcom Matúšom Adamom (43), ktorý s manželkou a troma deťmi žije v Ružomberku.

Keď človek vstúpi do vašej obývačky, nachvíľu sa ocitne obklopený históriou. Nájdeme tu desiatky rokov staré džbány, poháriky, ľudové náradie… Akú najstaršiu vec vlastníš?

Pravdepodobne to budú poháriky na alkohol, tzv. pijačky, pochádzajúce z čias Rakúsko-Uhorska, teda z 19. storočia. Rovnako staré som mal aj drevo, z ktorého som vyrobil koníky.

 

Kone sú najčastejšie výrobky, ktoré vychádzajú z tvojej dielne. Prečo práve ony?

Od malička ma fascinoval folklór. S bratom sme hrali na fujare vo folklórnom súbore, dokonca sme aj sami vyrábali fujary. Postupne som začal zbierať všetko, čo sa týkalo ľudovej tradície. Koník ako taký sa v nej vyskytuje veľmi často, napríklad ako pomocník pri prácach, ale spomína sa aj v piesňach, či vyrába sa ako detská hračka. To posledné menované sa mi páči najviac, keďže sa pokladám za večné dieťa. (úsmev) Kôň býva tiež zobrazovaný ako symbol slobody a divokosti, čo mi veľmi imponuje.

 

Na tvojich výrobkoch je výnimočné, že pochádzajú z veľmi starého materiálu. Tvoríš niečo nové zo starého. Aj tvoja stránka na sociálnej sieti má podnázov „NEW FROM OLD“. Ako si prišiel práve na tento spôsob tvorby?

Kedysi dávno mi bolo pri modlitbe prorokované, že Pán Boh do mňa vložil mnoho darov a talentov, a že raz budem sám žasnúť nad tým, akým spôsobom ich budem využívať. Keď mi potom, po nejakom čase, napadla myšlienka, ako sa dá ďalej používať starý materiál, ktorý som nachádzal na povalách, vnímal som, že mi ju dáva Duch Svätý.

 

Aká to bola myšlienka?

Svet starých vecí na mňa vplýval… Ten pocit, že v rukách držím storočné drevo, z ktorého šikovný majster vystružlikal varešku alebo madlo na pranie, ma nielen fascinoval, ale aj nútil rozmýšľať, čo s tým mám ďalej robiť. Zrazu mi nestačilo si tie veci len vystaviť, ale chcel som ich posúvať ďalej. Potom mi teda Duch Svätý vnukol myšlienku, že ani Boh neláme trstinu nad hriešnikom, nad tým starým človekom, ale dáva mu šancu na nový život. To staré neničí, ale pozýva ho do nového života. Preto aj ja chcem dať veciam ďalšiu šancu, upravím ich do tvaru koníka a tak ju znovu posúvam do života.

 

 

PROSÍM DUCHA SVÄTÉHO, ABY MI DAL NÁPAD, AKO MATERIÁL VYUŽIŤ

Ako prebieha samotný proces výroby takého koníka?

Materiál si zväčša nachádzam na starých povalách. Potom nasleduje práca s myšlienkou. Vtedy prosím Ducha Svätého, aby mi dal nejaký nápad, ako ten materiál využiť, kam ho posunúť. Niekedy ho odložím a vrátim sa k nemu až neskôr. Niekedy zámerne hľadám, ako by som vedel do neho zhmotniť tú myšlienku, ktorú mám. Potom si urobím šablónu podľa tvaru, ktorý chcem tomu koníkovi dať. Vystrihnem ju, prekreslím na drevo a režem. Nasleduje jemná povrchová úprava šmirgľom. Nakoniec koníka natieram ľanovým olejom zmiešaným s včelím voskom.

 

Pri spomienke na niečo staré a drevené sa nám možno vynorí aj slovko „červotoč“. Nehrozí zákazníkovi, že si s koníkom donesie domov aj nechceného hosťa?

Je pravda, že väčšinou je staré drevo napadnuté červotočmi. Vidieť to na mnohých dierkach, ktoré má. Ja ho však predtým ošetrujem – namáčam ho v paline pravej, veľmi horkej byline, a v octe. Ak by tam náhodou červotoč bol, už mu drevo chutiť nebude a vyjde von. Pravdou však je, že v takom starom dreve zvyčajne ani nie je, hoci dierky po ňom ostali.

 

S akým materiálom pracuješ najradšej?

Najradšej robím z ľudového náradia. Hľadám tvar koníka na pracích alebo mangľovacích piestoch, pracích lopároch, vareškách, hrabliach alebo vo zvetranom dreve, ktoré má vrúbky, špirály, zárezy… Moje koníky sú typické tým, že predstavujú plnosť – majú mohutné krky a oválne tvary.

 

Staré veci majú asi aj veľa nedokonalostí – možno diery, hrče, klince…  Ako si poradíš s takýmito nedostatkami?

Práve tieto nedostatky sa snažím zapracovať do koníka. Či je to nejaká hrča alebo zhorené miesto… chcem, aby to dotvorilo jeho tvar. Ak materiál obsahuje klince, snažím sa ich vybrať a opätovne ich tam vkladám. Často slúžia ako podpora, aby koník mohol samostatne stáť. Záleží mi na tom, aby ten materiál nestratil svoju identitu, aby bolo jasné, čo kedysi predstavoval.

 

Poznáš pôvod všetkého materiálu?

Väčšinou áno. Na niektorých veciach je aj vročenie (dátum, kedy bol vyrobený, pozn. redaktorky). Ten sa vždy snažím zachovať a zakomponovať do tvaru. Keď si predstavím, že tie iniciály niekto vryl napríklad pred sto rokmi, napĺňa ma bázeň. Niektoré kúsky je mi práve preto ľúto rozrezať a radšej si ich nechám.

 

Ktorú časť výroby máš najradšej?

Asi to dobrodružstvo, keď vkročím na povalu a ešte sám neviem, či tam niečo nájdem alebo nie. Mám rád aj prácu s myšlienkou, inšpiráciou, ako na ten materiál dostať koňa, samotné kreovanie tvaru a rezanie.

 

Je nejaká časť práce, ktorú až tak nemusíš?

Niekedy ma nebaví povrchová úprava a šmirgľovanie. A nie som úplne doma vo vyrábaní si reklamy na sociálnych sieťach. (úsmev)

 

Sú aj také veci, ktoré zrazu nevyjdú, nepodarí sa z nich niečo urobiť?

Áno, občas sa stane, že sa drevo rozlomí… ale neprežívam to tragicky.

 

 

INŠPIRÁCIA POCHÁDZA Z MIESTA MÔJHO SRDCA, KDE SÍDLI BOH

Kde nachádzaš inšpiráciu?

Myslím, si, že inšpirácia pochádza z hĺbky môjho srdca. Priamo tam, kde sídli Boh. On je ten, ktorý ma inšpiruje. Tomu verím a aj sa to tak snažím prezentovať.

 

Nad čím premýšľaš počas práce?

Keď pracujem, je to pre mňa čas, keď vypnem myseľ a snažím sa naladiť na Božiu vlnu, byť v jeho prítomnosti. Vždy mu odovzdávam nielen moju prácu, ale aj zákazníkov a iných predajcov. Počítam s tým, že on ide robiť so mnou a je tam pri mne. Zároveň je to pre mňa aj čas relaxu.

 

Práca v dielni pravdepodobne zaberá dosť veľa času. Ako sa s tým vyrovnáva tvoja rodina?

Mám tolerantnú manželku, ktorá má v tom povzbudzuje a snaží sa ma podporovať, lebo vidí, že to potrebujem. Nie som totiž človek, ktorý by rád sedel doma. Manželka je zase typ, že potrebuje vypočuť, takže to sa zase učím ja – sedím pri nej a trávim s ňou čas. Deti v tom vyrastajú a je to pre nich normálne.

 

Ešte ti nič nezničili?

Zatiaľ nie. (smiech) Vedia, že je to staré, rešpektujú to a možno sa na nich niečo nalepí.

 

Ako to vnímajú?

Vidia, že ocko si doniesol nejaký džbán, vystavil si ho, takže je to pre neho dôležité. Zatiaľ ich nezaujíma, odkiaľ pochádza alebo ako je starý. Dcéra si však napríklad, keď bola mladšia, nakreslila na papier koníka a poprosila ma, aby som ho vyrezal z dreva. Máme ho vystaveného v obývačke a jej sa to veľmi ráta, „lebo ocko to spravil“.

 

Pôsobíš ako veľmi tvorivý človek. Čo máš ešte v pláne robiť?

Prácu na koníkoch považujem len za prostriedok na rozmnožovanie mojich darov – aby som mal Bohu čo odovzdať. Vo svojom živote vidím, že sú to dvere, ktoré Boh otvoril, aby som mohol rásť. Koníky vnímam len ako jednu z možností. Ak raz Boh otvorí dvere, aby som sa tým mohol živiť na plný úväzok, prípadne mohol zorganizovať seminár pre kresťanských umelcov, rád do nich vstúpim. Dovtedy chcem ostať verný v menšom a ponúknuť cez koníky svoje videnie sveta.