Umelec Ján Jendrichovský: Ježiš prichádza, aby nás vyrušil a ukázal nám iný pohľad na život

Od mala je spätý s divadlom, hudbou a folklórom. Svoj herecký talent využil vo stvárnení Ježiša Krista v Živej krížovej ceste, ktorá sa každý rok koná v Prešove na Veľký piatok. S umelcom a hercom Jánom Jendrichovským sme sa rozprávali, aké bolo hrať Ježiša, o silných momentoch krížovej cesty, ale aj o jeho prežívaní Veľkej noci.

Ste folklórny spevák, umelec a akordeonista. Hercom ste len príležitostne alebo sa herectvu venujete už dlhšie?

Herectvu sa venujem od mala, ale príležitostne. Prvýkrát som na javisku stvárňoval postavu ako malý chlapec s našou obecnou folklórnou skupinou, kde bola aj moja babka, mamka a ďalší. Bolo to veľmi ľahké, pretože som hral samého seba. Hral som dedinského chlapca počas Štedrého večera. Až teraz si uvedomujem, že už aj tam bolo nejaké cirkevné posolstvo. (úsmev)
Ďalší kontakt s divadlom bol na vysokej škole, kde som sa dostal do súboru pána profesora Horáka, ktorý ma podporoval v mnohých smeroch. Vďaka nemu vznikla monodráma o mojej babke, ktorá bola ocenená nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Teraz sa ako učiteľ základnej umeleckej školy a muzikant venujem mnohým ďalším odvetviam. Herecké umenie však vnímam komplexnejšie, keďže každý človek je určitým spôsobom herec (úsmev). Ale najintenzívnejší kontakt s herectvom som mal práve na vysokej škole.

 

Máte k folklóru blízko od malička?

Určite áno. Vo svojom živote však rozlišujem medzi folklórom a folklorizmom. Všetky zvyky, ktoré sa týkajú rodinného folklóru a tradície, ktoré sme zdedili po generáciách v rodine a viem si ich opodstatniť, sú súčasťou aj mojej rodiny. Snažím sa ich praktizovať a zachovávať pre ďalšie generácie. A tie, s ktorými nesúhlasím, tak ich nedodržiavam.
Čo sa týka folklorizmu, ten v súčasnosti rozvíjam hlavne vďaka hudobnej skupine, ktorú som nedávno založil. Hrávame na rôznych udalostiach. Venujeme sa hlavne ľudovým piesňam, tie potom prepájame s rôznymi modernejšími žánrami a vďaka nášmu kontrabasistovi Jánovi Zreľakovi aj s operným spevom, takže je to pestré.

 

S VEĽKÝM REŠPEKTOM SOM PRIJAL ROLU JEŽIŠA

Ježiša Krista v Živej krížovej ceste v Prešove ste stvárnili už trikrát. Aké to bolo, hrať Ježiša?

Bol to silný pocit, ale zároveň mi to bolo veľmi blízke. My ako kresťania príbeh Ježiša veľmi dobre poznáme. Túžil som sa napojiť na Božiu lásku, ktorá sa ku mne skláňa, odkedy si len pamätám. Popravde, miestami mi bolo aj smutno. No vo všeobecnosti to bol silný a zároveň aj blízky pocit.

 

Čo bolo na tejto role najťažšie?

Snáď len to, že som musel čeliť veľkému tlaku, keďže krížovú cestu navštevuje veľa ľudí, médiá, vyvíja sa na človeka veľký tlak, ak nebaží po pozornosti. Bolo to isté vystúpenie z komfortnej zóny. Ale ak človek vie, čo robí a je tomu oddaný, tak si v ten moment neuvedomuje, že je tam niečo ťažké. A ten tlak, ktorý som spomínal, som počas samotnej krížovej cesty absolútne nevnímal. Tam ste len vy a dvetisíc ročný príbeh Božej lásky a ľudskej odpovede na ňu.

 

A čo fyzické hľadisko, ak si predstavíme ťažký kríž, ktorý ste niesli…

Predstavme si Ježiša, ktorý bol takmer na smrť zbitý a unavený. Ani si snáď nedokážeme predstaviť, čo to muselo byť pre neho. Ale ak hovoríme o zdravom hercovi, ktorý iba stvárňuje tento príbeh, tak to nie je fyzicky ťažké. Akurát, keď sme to natáčali na jednu klapku v roku 2021, museli sme si to párkrát prejsť. Po viacerých skúškach som už začínal cítiť únavu, ale inak sa to dá zvládnuť.
Určite som mal nejaké modriny z kríža, ale vedel som, prečo som sa na to dal, a tak som si ich vlastne ani neuvedomoval. Možno aj vďaka tejto časovo obmedzenej bolesti, ktorú som mohol čiastočne prežívať, som si počas toho spomenul na ľudí, ktorých bolesť, na rozdiel od tej mojej, nemá vyhradenú dobu trvania. Na ľudí, ktorí trpia, no nevedia, ako dlho bude ich bolesť trvať, kedy sa pominie.

 

Ako ste sa dostali k tejto role?

Vnímam to ako paralelu s Ježišovým prvým zázrakom na svadbe v Káne Galilejskej. Mária prišla za Ježišom s prosbou, aby pomohol svadobčanom s nedostatkom vína. A podobne to bolo s touto hrou; nemali obsadeného Ježiša Krista. Dievča, ktoré hralo Máriu povedalo, že majú ísť za mnou. (úsmev)

 

Ako ste zareagovali, keď ste sa dozvedeli, že budete hrať Ježiša v Živej krížovej ceste?

S obrovským rešpektom, pokojom a vďakou voči Pánu Bohu, že niečo také môžem hrať, som to prijal.
Človek ako herec stvárňuje mnoho postáv a zrazu príde ponuka zahrať tú najväčšiu postavu dejín. Podľa mňa neexistuje väčšia rola, ako táto, čo sa týka obsahu. Ak človek nemá nejaké vnútorné prekážky, nemal by také niečo odmietnuť. Som rád, že som do toho šiel.
Chcel som upozorniť na to, čo urobil pre nás Boh pred dvoma tisícročiami – najväčšia obeta, záchrana ľudstva. No aj na to, aká bola odpoveď ľudstva ako takého – najväčší zločin, vražda Božieho Syna. A pritom, keby nás Ježiš Kristus neprišiel zachrániť, ľudstvo by sa už dávno pominulo, minimálne duchovne.

 

 

ĽUDIA SI ZARIADILI ŽIVOT BEZ BOHA

Ktoré zo zastavení vo vás vyvolalo najviac emócií?

Jednoznačne stretnutie s Veronikou, hlavne počas krížovej cesty z roku 2021. V nej to bolo jediné stretnutie človeka s Ježišom, teda hercom, ktorý ho hral, pretože vtedy to bolo dosť obmedzené.
Ale ak sa vrátim k Veronike ako takej, išla za týmto stretnutím navzdory okolnostiam. Od matky to človek akoby čaká, že sa chce dostať k svojmu dieťaťu. Ale táto žena prichádza z davu. Pre mňa je to veľmi silný moment.

 

Čo okrem umeleckého zážitku ponúka Živá krížová cesta divákom, ktorí na tejto ceste sprevádzajú Ježiša?

Celá cesta našej viery je cestou za osobnými zážitkami. Kým nie je nimi pretkaná, tak to funguje ako niečo, čo žije s nami dennodenne okolo nás, ale nie v nás.
Preto je aj Živá krížová cesta pre všetkých, aj pre neveriacich alebo takých, ktorí nechodia do kostola, možnosťou zažiť na vlastnej koži niečo z príbehu Ježiša. Máme možnosť sa akoby osobne vrátiť o 2000 rokov a zažiť to, že prišiel na zem Boží Syn, ktorý nám chce dať šancu vrátiť sa Domov – a je za to ochotný aj prežívať muky fyzickej smrti. No s väčšinou to ani nepohne. Väčšina ľudí o to nestojí, vystačia si sami, zariadili si život aj bez Boha alebo s predstavou o Bohu, ktorý tu je na to, aby plnil ich prosby. Ježiš prichádza, aby nás vyrušil a ukázal nám iný pohľad na život. Naznačí nám, že to malo byť úplne inak. Boh to chcel inak.

 

Ako to myslíte?

V Ježišovej dobe šlo v tomto dave množstvo ľudí, väčšina sa ho nezastala. Akoby každý chcel ostať vo svojom predošlom živote. Dnes je rozhodnutie tiež na nás. Uvidíme opäť krížovú cestu, povieme si fajn – ale mení to niečo v nás? Budeme ako tí ľudia v Ježišovej dobe po tejto Veľkej noci iní? Budeme ochotní v každodennej situácii vystúpiť zo zóny komfortu napríklad tým, že sa zastanem kolegu, ak sa bude diať niečo nespravodlivé?
Na druhej strane uvidíme Ježišovu veľkú bolesť, ale pod strýznenou schránkou tela je Boh, ktorý toto všetko podstupuje skrze lásku voči nám.

 

Aké sú ohlasy ľudí?

Osobne som zažil a počul len tie vrelé a pozitívne. Na internete sú aj iné, všelijaké, ku ktorým sa netreba vyjadrovať. Ja som rád, že som bol toho súčasťou. Som vďačný aj za tím ľudí, dobrovoľníkov z Nižnej Šebastovej a otcovi Gombitovi, že to každý rok pripravujú aj vďaka ich viere.

 

PRI TVORBE NÁS SPREVÁDZALA BOŽIA MILOSŤ

Keď sa začala pandémia, v roku 2020 Živá krížová cesta vôbec nebola. Ako ste to vtedy prežívali?

Pre mňa to nebolo zastavenie plánov. Mňa skôr pandémia ku krížovej ceste vrátila. Ak by sa nič neudialo, hral by som ju asi až ako tridsaťtriročný. No dostala sa mi možnosť urobiť ju na nasledujúci rok trochu inak.

 

Nasledujúceho roku 2021 bola Živá krížová cesta tzv. tichá, keďže bola bez účasti ľudí. Opäť ste sa k tomuto hraniu vrátili. Ako to prebiehalo?

Zaujala ma myšlienka, ako bude táto krížová cesta robená. Ježiš bude kráčať sám ulicami a jednotlivé zastavenia budú sprevádzané zamysleniami. Videl som v tom priestor odprezentovať myšlienky, ktoré lomcovali aj mnou a urobiť ju trochu inou. Mohol som v nej vykričať aj to, čo je vo mne, aj ďalšie myšlienky, ktoré ešte nezazneli.

 

V čom bola pre vás iná?

Bol to obrovský zázrak. Tomu, aby mohla táto krížová cesta vzniknúť, predchádzali mnohé prekážky, či už to boli opatrenia alebo ďalšie problémy. A zrazu akoby sa všetky prekážky krížovej ceste uhli. Za každým prekonaním prekážky nebola len Božia milosť, ale aj rozhodnutie konkrétneho človeka. Vždy je to aj o nás ľuďoch, aby sme Božiu lásku uchopili a realizovali ju. Cítil som, že vzniklo niečo, čo tu ešte nebolo, čo ma mnohonásobne presahuje.

 

Aké to bolo kráčať skoro prázdnymi ulicami s krížom?

Ako som už spomínal, keď som v tej role, tak to okolie v podstate nevnímam. V tomto prípade som si to uvedomil až vtedy, keď som si to spätne pozrel. Uvedomil som si, čo všetko sa mohlo počas natáčania stať, čo by neumožnilo vydanie alebo dokončenie krížovej cesty. Bolo to natáčané na jednu kameru, jeden strih. Božia milosť nás sprevádzala až do konca.

 

Počas tichej krížovej cesty ste kráčali Hlavnou ulicou Prešova. Zopár ľudí, ktorí boli na ulici, vás pozorovali, niektorí vybrali mobily a natáčali si vás. Ježišom ľudia v jeho dobe počas jeho krížovej cesty opovrhovali, nevšímali si ho alebo na neho len kričali, či ho mali len za atrakciu. Myslíte, že si v dnešnej dobe zatvárame oči pred utrpením druhých?

Myslím si, že áno, ale zároveň to nie je ani menej, ani viac, ako v minulosti. V tomto si držíme stabilne zlé vysvedčenie.

 

Prečo je to podľa vás tak?

Nechápeme Božej láske, neosvojili sme si ju a ani po nej častokrát netúžime. Nehľadáme jeho spravodlivosť. Potom by sme možno pochopili, že zlo, ktorého sme svedkami, čo sa deje na niekom inom, sa v skutočnosti deje aj nám. A to nielen v prenesenom význame slova. A ak nezasiahneme, tak sa to zlo často či už fyzicky, alebo duchovne skôr či neskôr prejaví aj na nás samých. A vôbec teraz nehovorím o vojne, ktorá je za hranicami našej krajiny. Ale o tom, čo sa dennodenne deje v našom bezprostrednom okolí.
Zažívame aj to, že niekto navonok zareaguje správne, napríklad ujme sa trpiaceho, ale to ešte vôbec nie je výhra, pretože rozhodujúce je to, čo sa deje v našom vnútri. Musíme sa spýtať samých seba aj to, s akým úmyslom idem pomáhať.

 

 

JE DÔLEŽITÉ NÁJSŤ SI ČAS TICHA S BOHOM

Zmenil sa po tejto role nejako váš pohľad na Ježiša a na jeho utrpenie?

Na samotného Ježiša a jeho utrpenie nie, ale možno som si uvedomil nový aspekt. Boh prichádza na túto zem, urobí, povie niečo, príde vykonať dielo pre záchranu ľudí a to samotné dielo môže byť vykladané rôznymi spôsobmi, so slovami môže byť manipulované. Po tom, ako sa jeho dielo spásy uskutočnilo, môže byť samotné dielo vykladané rôznymi spôsobmi. Uvedomil som si, že svoju pravdu a vieru musíme prežívať v srdci, a nič iné nemôže byť dôležitejšie ako samotný Boh.

 

Prebiehajú sviatky Veľkej noci. Čo na nich máte najradšej?

V rokoch, kedy nehrám krížovú cestu, sa zvyknem počas veľkonočných dní stiahnuť do ticha kláštora. Prežívam ich v kontraste so Živou krížovou cestou, len v úzkom kruhu ľudí, a vždy sa teším na čas, ktorý nám ponúkajú. Preto mám na týchto sviatkoch najradšej čas na to, aby sme sa zamýšľali nad Božími zámermi s nami, nad našou vierou a životom v kontexte obety Ježiša Krista. Myslím si, že je dôležité nájsť si čas zamýšľať sa nad Pánom Bohom, aj keď nemám pocit, žeby som sa rok po roku po Veľkej noci stával lepším človekom. V podvedomí mi to aj tak každý rok dáva zmysel, opäť nanovo môžem vstúpiť do oázy veľkonočných sviatkov, spolu s Kristom prežívať tú veľkú biedu ľudskej zloby a na vzkriesenie túžiť po tom, aby sa hriechy, ktorých som sa aj ja sám voči Bohu dopustil, už nikdy neopakovali.

 

V čom je pre vás Veľká noc veľkou?

Gréckokatolíci spievajú počas liturgie, „Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami,“ opakujú, že veľký je jedine Boh. Takže Veľká noc je veľkou jedine v spojení s Bohom. Počas týchto dní sa môžeme s týmto veľkým Bohom spojiť a odprosiť ho za to, akí sme, a požiadať o silu do ďalších dní.
Veľká noc teda znova obracia našu pozornosť k Bohu. K Bohu, ktorý je milostivý záchranca, ale aj spravodlivý sudca. Mám pocit, že celý svet oveľa viac zdôrazňuje jeho milosrdenstvo pred spravodlivosťou. Milosrdenstvo je, že Boh posiela svojho Syna a my máme za istých podmienok možnosť odpustenia, duchovného dozretia a návratu Domov. No nezabúdajme, že ak do možnosti pre návrat nedáme všetko, a ak odpoveďou na jeho milosrdenstvo bude len ďalší hriech či spoliehanie sa na to, že on nám aj tak nakoniec musí odpustiť, tak si nezaslúžime nič iné, ako večné zatratenie. A v tomto kontexte pripomínania Božieho milosrdenstva, ale aj spravodlivosti, vnímam i význam môjho pôsobenia v rámci Živej krížovej cesty v Prešove.

 

Snímky: sita.sk, teraz.sk