Učiteľka Jana Mrenová: Nebojme sa konať, Boh nám pomôže a opraví chyby

Jana Mrenová učila angličtinu a žila v Turecku, Maroku, Tadžikistane, Ománe, Arménsku a nakoniec v Rumunsku. Z akých nebezpečných situácií vyviazla bez najmenšieho zranenia, či ako prekonala strach z výšok alebo kde pomáhala kamarátke utekajúcej pred násilníckym manželom nám povedala v rozhovore.

Začnime od poslednej navštívenej krajiny. Prečo ste zostali dva a pol roka práve v Rumunsku?

Rada si vyberám krajiny, o ktorých veľmi málo viem, alebo som počula niečo negatívne. Celé si to overím a pošlem potom informáciu ďalej. Rumunsko bolo jednou z nich. Neuvažovala som o časovom rámci. Chcela som v Rumunsku žiť a učiť a ako vo väčšine prípadov, aj tu som tomu chcela nechať voľný priebeh. Vždy cítim, kedy už treba ísť a kedy je ešte priestor ostať. Rada sa držím takého vnútorného hesla: „Treba odísť, keď ešte chcú, aby človek zostal.“ Faktom však bolo, že ma v Cluji (Cluj Napoca) zastihol kovid a teda sa to prirodzene predĺžilo.

 

Ako ovplyvnili váš život všetky karantény a kovid?

Celý priebeh kovidu a pandémie som prežila v Rumunsku a musím sa priznať, že okrem jednej karantény na začiatku fungovalo v podstate všetko, hoci v obmedzenom režime a s online vyučovaním.

 

Je niečo, čo ste sa počas tohto obdobia priučili?

Naučila som sa pracovať viac s počítačom, využívať rôzne nové aplikácie a zistila som, že mám nejaké skryté schopnosti a zručnosti, ktoré som nikdy nechcela využiť, na vytváranie učebných materiálov a testov, ak je treba. Z toho hľadiska hodnotím tento čas pozitívne. Tiež som sa naučila viac si vážiť slobodu pohybu a zdravie, ako aj prijať vážne rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť mňa alebo spoločnosť.

 

 

Čo vás doposiaľ naučili vaši žiaci?

Veľa o mojej vlastnej krajine, keďže sa často pýtali a ja som si musela doštudovať rôzne veci. Veľmi im za to ďakujem! Ďalej trpezlivosti a schopnosti prijať kritiku a že humor a zvedavosť je univerzálna vlastnosť všetkých ľudí.

 

Prekonali ste počas cestovania aj nejaké predsudky o určitej krajine?

Predsudky veľmi nie, pretože som do každej krajiny šla bez nejakého očakávania. Väčšinou som si nič o krajine nevyhľadala, okrem víz a povolení, lebo som si chcela ten čistý papier svojej mysle zapísať sama, svojimi vlastnými, nezaujatými skúsenosťami či prekvapeniami. Potom som prekonávala svoju vlastnú nevedomosť a ignoráciu. Zistila som napríklad, že Yerevan je skutočné mesto – dokonca hlavné – v Arménsku, a nielen rádio! Po príchode domov som potom predsudky vyvracala skôr iným. Ako napríklad, že všetci moslimovia majú štyri ženy a podobne.

 

Čo vám cestovanie dáva?

Pocit neskutočnej slobody a nezávislosti vo vlastných rozhodnutiach a zároveň zodpovednosti za svoje konanie a jeho dôsledky.

Rozhodne som si zlepšila aj svoje vedomosti z geografie, kedže sa mi bežne stalo, že som sa vybrala do krajiny, ktorú som predtým ani nenašla na mape. Ostala som raz úplne šokovaná, keď hlásili v lietadle, že letíme cez africký kontinent, veď ja som chcela predsa ísť len do Tuniska, nie do Afriky!

 

 

ČÍM VIAC CESTUJEM, TÝM VIAC MÁM RADA SLOVENSKO

Podnietilo vás aj viac vedieť o Slovensku?

Cestovanie ma tiež naučilo viac si vážiť a spoznať vlastnú krajinu. Všetci naokolo ma zasypávali vedomosťami o svojej krajine a len to tak sypali z rukáva. Začala som sa teda viac zaujímať o našu históriu a našich velikánov a byť na nás hrdá. Čím viac cestujem, tým mám viac rada aj naše malé Slovensko.

Cestovanie mi ukázalo to, že sme rôzni, a to je na tom to krásne. Môžeme sa jeden od druhého učiť a kultúrne a jazykovo sa obohatiť.

A čo je najdôležitejšie: naučilo ma, že keď cestujem, nejde len o nejakú Janu, čo si budú ľudia pamätať, ale čokoľvek spravím, či už dobré, alebo zlé, budú si (hlavne) pamätať aj moju národnosť a teda sa vždy cítim aj ako taký malý veľvyslanec svojej vlastnej krajiny a snažím sa reprezentovať poctivo. (hrdý úsmev)

 

Platí z vašej skúsenosti, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom?

Určite to pomôže, ale musím sa priznať, že som vyznávač aj tzv. „náročnejšej“ cesty, keď miestny jazyk neovládate a skúšate to rukami-nohami. Vtedy sa naozaj ukáže, ako vedia byť domáci (ne)nápomocní a ako sa viete obracať v náročných situáciách, keď napr. potrebujete pomoc. Zároveň sa dobrovoľne priznávam, že stale snívam o ovládaní aspoň jedného ďalšieho jazyka, aby som si v prípade núdze mohla vybrať. (smiech)

 

Naučili ste sa počas cestovania aj nejaký nový jazyk alebo aspoň základy?

Snaha určite všade bola. Vždy to však záviselo od toho, akú dobrú angličtinu mali domáci. Napríklad v Turecku som sa celkom dobre naučila po turecky, lebo angličtina bola u domácich slabšia. Naopak v Rumunsku som sa naučila rumunsky len ako-tak, lebo tam, kde som žila, angličtina nebola problém. Som študent, čo sa najviac naučí, keď žije v krajine, takže sa vždy na mňa niečo nalepilo a potom sa to v tej nesprávnej chvíli všetko zmixuje a ja vytvorím vetu z rôznych jazykov, ktorej, bohužiaľ, rozumiem len ja! (smiech) A samozrejme, platí staré známe, že ak niečo nepoužívame, tak to doslova „zapadne prachom“.

 

Aká kuchyňa vám najviac chutí?

Turecká, libanonská a ománska.

 

Čo napríklad?

Fantastické šaláty z Ománu, skvelé dezerty z Libanonu, šošovicová polievka z Turecka, sarmale z Rumunska a najlepšia horúca čokoláda pod slnkom je z Arménska.

 

 

Čo si prinášate zo svojich ciest domov?

Ak sa mi ich podarí nájsť, tak bábiky v národných krojoch pre maminu. Pre seba si rada prinesiem šatky, šaty či autentické miestne predmety, ak sa zmestia do kufra. Raz som si priniesla z tureckého bazáru dve malé slamené stoličky. Nepýtajte sa ako! Alebo nádhernú misu na ovocie z Maroka, ktorá bola neuveriteľne ťažká. Rozhodne však neľutujem. Zvykla som si priniesť aj povestné magnetky či šálky, ale keďže ich už niet kde dať, tak postačia aj pohľadnice. Tie veľmi rada posielam blízkym a známym zo všetkých kútov, do ktorých sa dostanem. A ešte aby som nezabudla: národné vlajky, tie mám tiež rada.

 

ZRIEDKA NÁJDETE DOMOV DÔCHODCOV

Aké zvyky a tradície zo zahraničia by ste radi „preniesli“ aj na Slovensko?

Mám pocit, že na Slovensku nás treba tak troška lámať, kým sa staneme priateľskejšími a tak naozaj pohostinnými. V tom arabskom svete však napríklad aj v Tadžikistane takáto fáza neexistuje. V momente, ako vstúpite do ich krajiny, ľudia sú otvorení, pohostinní, zvedaví a priateľskí (niekedy až príliš). To známe „hosť do domu, Boh do domu“, tu platí naozaj doslova.

Tiež by som možno spomenula nesmiernu úctu k starším ľuďom – nielen rodinným príslušníkom. Samozrejme, niečo ako domov dôchodcov tam nájdete zriedka, lebo je hanbou tam nechať svojich rodičov.

 

Čo vám najviac chýba zo Slovenska na vašich cestách?

Segedínsky guláš a punčový rez.

 

 

Vo svojej diplomovej práci ste porovnávali kresťanstvo a islam. Čo ste sa dozvedeli?

Tu musím troška objasniť, že hoci ten názov znie honosne, ak by som sa naozaj zaoberala celým kresťanstvom a islamom, šesťdesiat strán v diplomovke by určite nestačilo ani ako chabé vedomosti, s ktorými som disponovala. Dnes to nie je o nič lepšie. V skutočnosti som sa teda len pokúsila porovnať katolícku vieru s islamom. V tom najširšom slova zmysle, keďže vieme, že aj v islame sú rôzne „smery“.

 

Aký bol záver vašej diplomovky?

Zjednodušene by sa dalo povedať, že som prišla k osobnému záveru, že vychádzame z jednej podstaty, a či už voláme Boha Allah, alebo len Boh, stále je to jeden Boh. Uznávam však, že naša Svätá trojica nie je vždy moslimom ľahko vysvetliteľná, ak vôbec. Sme formovaní krajinou, kde sme sa narodili, rodinou, dokonca aj podnebím a tak sa mi zdá prirodzené, že každý jeden človek si to náboženstvo tak trošku prispôsobí na svoj obraz či prostredie a je to takto v poriadku.

 

Ako to myslíte?

Za všetko možno povie jedno krátke stretnutie a rozhovor s mojom dobrou tureckou kamarátkou, ktorá sa ma raz spýtala, či som nábožensky založená. Odpovedala som, že áno a ona sa ma následne spýtala, o čo vlastne ide v tom kresťanstve a čo je v ňom to najdôležitejšie. Odpovedala som stručne, že „Miluj blížneho svojho ako seba samého a nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe“. To by mohlo pekne vystihnúť podstatu veci. Na to mi ona odpovedala: „Jana, veď ty si moslimka!“

 

Čo pre vás znamená viera vo vašom živote?

Verím v Boha. Viera mi odpovedá na otázku: prečo sme tu, pomáha mi v nebezpečných či ťažkých situáciách a vysvetľuje tie neskutočné chvíle, keď sa niečo „zázračne“ podarí. Nezabúdam sa však držať zlatého príslovia: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.“ Netreba sa báť v živote konať, aby mal Pán Boh s čím pomáhať a čo opravovať.

 

Zmenili sa vaše priority v živote po návrate domov? Je niečo, čo už neberiete ako samozrejmosť?

Mier. Zažila som pár konfliktov v krajine, kde som práve bola a pripomenulo mi to, akí vďační máme byť za mier a nikdy ho nebrať ako samozrejmosť.

Sloboda pohybu. Niečo, bez čoho si ani nevieme predstaviť život. Pre mnohých je to len sen, ktorý denno-denne snívajú.

Slobodná vôľa. To, že máte právo sa ako ľudská bytosť – či už muž alebo žena – bez tlaku či násilia rozhodnúť, ako chcete žiť svoj život. Pre mnohých to vôbec nie je samozrejmosť. Netreba zabúdať, že pre nás áno.

Tečúca, pitná voda. Šetrím ju, ako sa len dá!

Toto všetko a ešte mnohé ďalšie výhody „nášho sveta“ si vždy rada pripomeniem a som za ne vďačná.

 

 

PORAZIŤ STRACH Z VÝŠOK PARAGLAJDINGOM

Aký zážitok z cestovania alebo života v inej krajine vám už asi navždy ostane v pamäti?

Bolo to v Dushanbe (Tadžikistan) v kozmetickom salóne. Zrazu sa odvedľa ozval krik, buchot a žiarlivý priateľ sa vyhrážal svojej polovičke. Nelenila som, zaklopala na dvere a keď sa otvorili, rázne som vysvetlila, že zavolám políciu a nenechám takého násilie na ženách len tak! Nič vtipné by na tom, samozrejme, nebolo, keby som nemala na tvári už stvrdnutú masku, čo pri reči nespolupracovala a začala praskať!

 

Prekonali ste niekedy samu seba?

Vždy som sa bála výšok, tak som sa rozhodla poraziť svoj starch, a to hneď dramatickým spôsobom: rozhodla som sa pre paraglajding vo Švajčiarsku. Pracovala som vtedy v malom mestečku zvanom Wengen a keďže bolo leto, bolo rozhodnuté.

Na briežku som sa stretla s inštruktorom a ďalším záujemcom o adrenalín. Keď sa všetci začali obliekať do kombinéz s rukavicami, vedela som, že niečo nesedí. Mala som na sebe kraťasy pod kolená a mikinu. Následné dva týždne v posteli ako aj nezabudnuteľné fotky mojej fialovej tváre od zimy však stáli za to. Výšok sa už bojím oveľa menej!

 

Na čo nezabudnete z Ománu?

Predstavte si nekonečné diaľnice, dámy v čiernych abájach s vyšitými kryštálikmi od Swarowskeho a päťdesiat stupňov v lete. Žila som v jednej rodine a bola pozvaná na ománsku svadbu. Ak je niečo, čo ma ako vyznávačku módy naozaj zaujalo či prekvapilo, tak je to záplava farieb, výstrihov, obrovských účesov a kopec mejkapu, ktoré sa tam ukážu v plnej kráse. Samozrejme, páni prítomní nie sú. Ománska svadba bola skutočná tisíc a jedna noc. Nič, čo ani vzdialene pripomína tie naše. Vynásobte si našu svadbu aspoň piatimi a stále by ste sa prekvapili z hojnosti, krásy, hudby a smiechu!

 

Cestovali ste sama. Ako sa na ženu – single cestovateľku pozerajú v iných krajinách?

Vo všeobecnosti sú hlavne ženy nesmierne zvedavé. Zdá sa im neskutočné, že môže žena cestovať sama a ešte k tomu slobodná! Iste musí byť niekde nejaká chyba!

Muži boli väčšinou veľmi úctiví a nápomocní, ale mnohí majú o nás v Európe pokrivené názory, napríklad aj z filmov. Snažím sa vždy zapadnúť a rešpektovať miestnu kultúru. Napriek tomu však budete vždy vyčnievať a treba s tým rátať a užiť si to.

 

Aké pokrivené názory o nás Európanoch majú?

Otázka, ktorá ma zarazila, bola od kamarátky z Ománu: „Jana, prečo nás, Arabov, v Európe nenávidíte?“ Bolo smutné počuť, že si myslia, že ich už vopred odsudzujeme, hoci ich vôbec nepoznáme. Zarazilo ma to a tažko sa mi to vysvetľovalo. Na druhej strane sa zase môže stať, že si, odpustite mi výraz, „jednoduchší“ mužský člen spoločnosti automaticky myslí, že žena Európanka je dostupná pre všetkých mužov. Stáva sa to však bežne aj v Európe.

 

Prečo je to tak?

Ťažko povedať, kto a čo za to môže. Výchova, spoločnosť, vzdelanie, samotné európske ženy, či filmy o nás. Pár mužom sa zdalo úplne prirodzené, že to, čo sa deje v americkom či európskom filme, sa dá očakávať aj v skutočnosti. Ale aby som to preniesla aj na iné sféry, jeden (ne)známy mi povedal, že videl film o Slovensku – Hostel. Je to horor, kde sa používa píla – zvyšok si domyslite – a vážne sa ma spýtal, či takto na Slovensku žijeme. Odpovedala som mu taktiež s vážnou tvárou, že áno a že si má rozhodne dávať pozor, keď tu bude. (úsmev) Ale pokrivené názory boli aj opačným smerom. Kamarát z Tanzánie mi povedal, že bol raz veľmi sklamaný z „bieleho“ človeka. Očakával, že bude vzdelaný, slušný, bohatý, nápomocný a čistý – veď bol predsa biely.

 

 

KRÁDEŽ, ÚTEK A OTRAVA JEDLOM

Dostali ste sa niekedy aj do nebezpečnej situácie? Ak áno, čo sa stalo?

Áno, párkrát. Raz ma v Rabate zastavil muž s nožom a chcel peniaze a mobil. Odmietla som, veď ako by som absenciu mobilu vysvetlila šéfovi? Inokedy som zase skoro nestihla vlak z hraníc inej krajiny naspäť tam, kde som žila. Šofér sa zastavil u známych naložiť ovcu na strechu auta a troška sme sa zdržali – kým on pil čaj, ja som plakala v aute s vidinou, že dnes spím pod mostom.

 

Kedy ste si povedali, že ste siahli na dno vlastných síl?

V tureckej Burse som sa pokúšala pomôcť kamarátke unikajúcej pred násilníckym manželom. V Anglicku som pracovala pár mesiacov pre veľmi psychicky nevyváženého človeka, s ktorým som si otestovala vlastné schopnosti a možnosti prežitia. Čo vás nezabije, to vás posilní!

V Tadžikistane som sa tak troška priotrávila jedlom, ale pri predstave, že skončím v miestnej nemocnici, som sa rázne pozbierala.

V Arménsku som jeden večer zistila, že sa mi niekto nabúral do účtu a všetko minul. Dobre mu padol aj mínusový bonus. Ostala som bez peňazí. Zistila som, ako nádherne fungujú naše banky a promptne vám pomôžu dostať sa aj z takejto šlamastiky.

Cestovanie je veru bohaté na rôzne skúsenosti, odporúčam.

 

Ktorú krajinu ešte plánujete navštíviť?

Snívam o Bhutáne, žijú tam vraj našťastnejší ľudia na svete, a rada by som sa vrátila do Sarajeva. Ako raz spomenul v jednej svojej knihe Boris Filan: „Sarajevo, Sarajevo, mesto, čo mi srdce zlomilo.“

 

Aké máte ešte plány a sny? Čo by ste radi v živote dosiahli?

Naučiť sa poriadne ešte aspoň jeden cudzí jazyk. Arabčina by bola na zahviezdenie skvelá, ale uskromním sa aj s niečím jednoduchším. Zlepšiť sa vo varení. V jedení som už dobrá! Priložiť ruku k dielu, či už v našej rodine, krajine alebo vo svete. Vždy je čo zlepšovať! Robiť veci, ktoré môžu niekomu zlepšiť život, alebo len spríjemniť deň.

Ísť do Bukurešti na prednášku slovenskej literatúry. Kamarátka Rumunka tam učí na katedre. Vyzerať lepšie pri cvičení v baletných špičkách. Zatiaľ to vyzerá na traktoristu! (smiech) Chcem robiť malé a všetky veci s veľkou láskou, ako povedala Matka Tereza.

 

Titulná snímka: Jana a jej turecká „mama“. Zdroj: archív Jany Mrenovej