Učiteľka Jana Compeľová: Obrátený človek má chuť sa rozdávať
Pochádza zo Starej Ľubovne a miluje chémiu. Preto ju aj učí na cirkevnom gymnáziu v Starej Ľubovni, ktoré sama navštevovala. Vyrastala na salaši pri tvrdej práci, ktorá ju mnohému naučila. Zažila obrátenie a oheň z neho si nechcela nechať len pre seba. O svojom živote a obrátení nám porozprávala Jana Compeľová (28).
Jana Compeľová má o päť minút mladšiu sestru, dvojičku Zuzku. Sama vníma a hovorí o nej, že je to nezaslúžený dar. „Moja Zuzka je pre mňa banka múdrosti, túžby stále sa vzdelávať, ale aj osoba pomoci a opory.“ Janka vyštudovala odbor biológiu a chémiu v Košiciach. „Myslím si, že som si tento smer vybrala aj podľa toho, akým spôsobom života naša rodina žila. Je to ovocie bačovania a spojenia s prírodou.“ Po roku učenia na základnej škole v Starej Ľubovni išla učiť na Luník 9 do Košíc. Po ňom odišla učiť na cirkevné gymnázium do Starej Ľubovne, ktoré aj sama navštevovala.
Okrem dvojičky má ešte dve staršie sestry. Všetky spoločne pracovali a vyrastali na salaši, kde s rodičmi chovali ovce a vyrábali mliečne výrobky. Od deviatich rokov sa aktívne zapájala do všetkých prác na salaši. Vďaka tomuto životu si všimla paralelu s evanjeliom o ovciach. „To evanjelium je trefné. Vždy, keď sa ozval ockov hlas, ovce sa stíšili. Mali sme 140-kusové stádo a stačilo, že otec išiel pred nimi a ony ho nasledovali. A tak je to aj s Bohom. Ak ideme za ním slobodne, nie je tam násilie. On išiel vpred a ony skutočne vedeli, že idú za tou správnou osobou – za svojím pastierom.“
Uvedomuje si aj paralelu v evanjeliu, v príbehu o pastierovi, ktorý zanechá deväťdesiatdeväť a ide po jednu stratenú ovečku. „Ovce vedia, kedy sa majú vrátiť do stáda, ale tá jedna zranená nevie. A vtedy bača prichádza a hľadá ju.“
ZA KAŽDÝM KÚSKOM SYRA JE PRÍBEH
Práca na salaši nebola vždy ľahká ani rozprávková, no ako Janka sama spomína, aj to ťažké bolo na niečo dobré. „Myslím si, že ma to viedlo k vďačnosti. Za každým kúskom syra je príbeh rodiny, firmy, príbeh ťažký a náročný.“ Starostlivosť o ovce trvala intenzívne od mája do októbra, preto boli na salaši celé leto. Ako dospievajúcemu dievčaťu jej chýbal kontakt s ľuďmi, tábory či dovolenka. „Bolo jedno či bol piatok alebo sviatok, búrka alebo slnečno, ovce potrebovali starostlivosť,“ dodáva.
Rodičia sa snažili vštepovať svojim deťom vieru, no osobný vzťah s Bohom chýbal. Vyrastali v kresťanskej rodine, kde vedenie k viere končilo pri prvom svätom prijímaní, to bolo všetko. „Tým, že sme cez leto boli celý čas pri ovciach, do chrámu sa veľmi nechodilo; cez zimu sa do chrámu chodilo aspoň v nedeľu.“ Keďže chýbal bližší vzťah s Bohom, neuvedomovala si naplno Božiu prítomnosť. „Po obrátení som si uvedomila, že Boh bol a aj je všade. Bol aj v prírodných úkazoch, aj vo všetkej kráse naokolo.“
MLADÝ ČLOVEK POTREBUJE ZÁUJEM
Zlom vo viere nastal, keď do dediny prišiel nový gréckokatolícky kňaz, kaplán Milan so svojou manželkou. Tretí deň po príchode do novej farnosti prišiel na salaš aj so svojou manželkou, aby sa s nimi, ako so svojimi novými farníkmi, zoznámil. Toto prostredie mu bolo známe, takže si vážil prácu, ktorú robili. Začal sa vytvárať priateľský vzťah, ktorý vyústil do stretnutí na fare s mladými ľuďmi, kde sa nerozoberali ani tak teologické otázky, ale obyčajné, ktorými dal kaplán najavo, že má o nich záujem, ktorý im stačil. „Mladý človek je hladný. Stačí záujem a ide to.“
Po určitom čase sa odhodlala ísť po viacerých rokoch na spoveď, ktorá bola prelomová. Po nej bola odhodlaná žiť sviatostne, navštevovať často chrám, pravidelne chodiť na spoveď a prijímať Eucharistiu. Vďaka záujmu a dôvere zo strany kňaza sa postupne obracala k Bohu. „Doteraz mu vďačím za záujem, ktorý mal o nás a že v nás veril. Týmto som okúsila vieru. Vtedy som si povedala, že ak ten kňaz má o mňa záujem, o čo väčší záujem má o mňa Boh?“ Tieto okamihy sa pre ňu stávali dôležitými míľnikmi vo viere.
Nasledovali rôzne stretnutia pre mladých na fare, obyčajné rozhovory, ktoré búrali mnohé múry a budovali nové vzťahy a upevňovali tie staršie, aj vzťah s rodičmi. „Keď rástol vzťah k Bohu, uzdravovali sa aj vzťahy medzi nami. Pri tvrdej manuálnej práci si ľudia častokrát nevedia povedať slová ako ďakujem, prosím, prepáč a mám ťa rád.“ Obec, z ktorej pochádza, je rusínska; ako sama vraví, je tvrdá, kde sa emócie neprejavovali. Avšak keď sa s dvojičkou postupne obracali, tak sa snažili tieto emócie vkladať do vzťahov s rodičmi. „Snažili sme sa ich objímať, bozkávať.“ Pomalými krokmi si uvedomovala vzácnosť chvíľ, keď môže objať a vybozkávať svoju mamku, ktorá po niekoľkých rokoch náhle zomrela. Bola jej vzorom v láske a v rozdávaní sa druhým ľuďom, ktorá nerobila medzi ľuďmi žiadne rozdiely. „Odišla náhle a skoro a je pre mňa zázrak, že som si ju dokázala užiť, kým sa dalo. Milovala ľudí, rozdávala lásku okolo seba, nehľadela na rozdiely. Uvedomujem si, že to, že som šla učiť na Luník spolu s mojou sestrou, bolo vďaka našej mamke, ktorá nám odkryla tú ľudskosť.“
OBRÁTENÝ ČLOVEK SI NECHCE OHEŇ NECHAŤ PRE SEBA
Obdobie obrátenia bolo plné milosti. Štafetu po kaplánovi Milanovi prebrali noví a upevňoval sa vzťah a záujem o mladých vo farnosti. Janka spomína aj revolučný rok, kedy spoločne s dvojičkou počas leta utiekli z domu na animátorskú školu. „Pomohla nám vtedy staršia sestra. Utiekli sme s dvojičkou do Ružomberka na animátorský kurz s ďalšími spolužiakmi.“ Následne začali usporadúvať vo farnosti stretnutia pre deti a mládež a tiež eRko tábory. „Pretože obrátený človek má chuť sa rozdávať, nechce si ten oheň nechať len pre seba.“
Rodičia boli z jej obrátenia prekvapení. Na začiatku to neprijímali. „Často vraveli, že máme urobiť krok dozadu.“ Boli spokojní so svojím starým ja a nechceli nič meniť. No nakoniec prevážila sila dvojičiek. So sestrou sa nevzdávali v úsilí pokračovať na tejto ceste, a to prinieslo ovocie. S úsmevom spomína na tieto chvíle. „Organizovali sme spoločne stretká pre deti a mladých a proti dvom už veľa nezmohli. To rozhodnutie bolo o nás a častokrát nám povedali aj slová, ktoré vtedy zranili, no neboli myslené v zlom. No aj tak sme išli vpred.“
NÁSTROJ V BOŽÍCH RUKÁCH
Hneď po skončení strednej školy sa Janka zúčastnila kurzu Filip, ktorý zo spoločenstva Maják organizoval Peter Lipták so svojím tímom. Ako Janka sama spomína, bolo to uistenie a posilnenie od Ducha Svätého po obrátení. Bol to požehnaný čas, ktorý priniesol nové príležitosti a zážitky. „Ak príde Boží oheň, tak je neuhasiteľný. To som prijala a chcela som to ďalej rozvíjať.“
Po nástupe na vysokú školu vstúpila do spoločenstva Maják, v ktorom je doteraz. Spolu so spoločenstvom chodila na výjazdy – modlila sa za ľudí, evanjelizovala a zažila naplnený čas, a chce v tom naďalej pokračovať. „Stále je čo dávať. Boh počas evanjelizácie a modlitby dáva ľuďom veľa. Cítim sa ako nástroj, služobník v Božích rukách, a to je pre mňa tiež povzbudením.“ Tento čas hodnotí vysoko pozitívne a nevidí v ničom prekážku. „Boje budú, ale nemôžeme na ne upierať zrak. Pohľad na Krista a na evanjelium je silnejší ako všetky boje.“
Spomína si aj na konkrétne príklady, ako Boh počas výjazdov zasahoval do životov a pretváral ich. Hovorí o manželskom páre, ktorý túžil po bábätku, ale dlho sa im to nedarilo. „Po modlitbách odchádzali do svojej izby a ja som v pokore išla za nimi. Povedala som im, že Boh chce vstúpiť do tejto oblasti. Boli tým zasiahnutí, že Boh sa k nim priznal. Modlili sme sa za nich a teraz majú krásneho syna.“
SVOJÍM ŽIAKOM HOVORÍM, ŽE SÚ ÚŽASNÍ
Janka učí na cirkevnom gymnáziu, ktoré sama navštevovala. Svoju prácu má veľmi rada, podobne ako aj predmet, ktorý učí – chémiu. „Na školu prichádzajú mladí ľudia, ktorí sú plní názorov, snov, a to je nádherné. Keď človek vstúpi do ich sveta a dá im najavo, že chce počuť ich názory, spoznať ich svety, tak je to krásne. Mladý človek je nádherný v tom, že skúma. Je pre mňa česť byť súčasťou tohto sveta.“ Hoci je chémia neľahký predmet a vyžaduje si prípravu a učenie sa, stále sa snaží ich usmerňovať na svojej ceste a pripomínať im, akí sú vzácni, úžasní. „Stále im hovorím, že sú úžasní, a oni to vedia. Tak isto vedia, že mám určité pravidlá, ale tým, že sa snažím k nim pristupovať s úctou a láskou vedia, že aj oni majú rozhodujúce slovo a môžu aj oni mne niečo navrhnúť.“
Za náročné pokladá len prípravu na nasledujúci deň. Dbá aj na to, aby miesto, kde učí, bolo plné Ducha Svätého. „Častokrát sa snažím modliť v mojej chemickej učebni, dávam tú miestnosť Bohu, aby bola miestom múdrosti a radosti.“
Od žiakov vníma aj spätnú väzbu. Škola organizovala online biblické stretnutia, ktoré boli dobrovoľné, no aj tak mali dobrý ohlas a žiaci na ne radi chodili. „Videla som ich hlad, že sa chcú modliť a zdieľať. Nepokladali ma len za učiteľa, ale chceli ma vidieť, ako sa za nich modlím, ako ja vykladám Božie slovo.“
Prehlbovať vieru sa snaží aj vo všedných situáciách. „Moji žiaci vedia, že rada spievam. Keď bolo po sviatku vzkriesenia, žiaci mi povedali, aby sme si zaspievali Christos Voskrese.“ Preto koniec vyučovania končia modlitbou.
VKLADANIE CHÉMIE DO VIERY
Tým, že má veľmi rada chémiu, snaží sa ju popularizovať a aj cez ňu evanjelizovať. „Dosť často žiakom hovorím: Pozrite sa, aké je to krásne! A za tým všetkým je Boh!“ Žiaci jej sami vravia, že ešte nestretli človeka, ktorý by mal taký zápal pre chémiu, aký má ona. Sama hovorí, že sa chémiu práve takto snaží sprostredkovať žiakom.
Janka spolu so svojou sestrou učila rok na Luníku 9. Začala tam pracovať pol roka po smrti svojej mamky. Cítila sa príliš slabá na túto prácu, no napriek tomu mala túžbu tam ísť. Už predtým tam pôsobila ako animátorka, takže jej toto prostredie nebolo cudzie. „Chcela som sa tam ešte vrátiť ako učiteľka.“ Získavala si dôveru u týchto detí, ktoré sa jej neskôr zdôverovali so svojimi osobnými ťažkosťami. Vnímala, že aj tieto deti sú nadané a úžasné. „Deti sú plné entuziazmu, majú nadanie na spev. Je to vidieť v ich pohyboch, speve. Bol to zaujímavý rok a som zaňho vďačná.“ Podľa nej bolo potrebné okúsiť aj takúto skupinu ľudí. Svojím žiakom opakuje, aby si vyberali náročnú cestu, lebo tá ich posilní a ešte viac ukáže, čo všetko dokážu. „Pretože ťažkým miestom som si ja už prešla a za to terajšie som vďačná.“
Keďže sa pohybuje medzi mladými ľuďmi, pozná ich potreby, ich záujmy. Ako už veľakrát spomínala, stačí, že máme o nich záujem. Sama sa svojich žiakov často pýta, čo čítajú, aké filmy pozerajú, čo ich povzbudzuje. „Sú to malé, ale potrebné veci, vďaka ktorým vieme byť voči žiakom všímaví.“
Foto: osobný archív Jany Compeľovej