Učiteľ Slovenska Peter Pallo: Máme veľa učiteľov, ktorí majú v povolaní srdce

Učiteľov – mužov je na Slovensku ako šafranu, o to viac, ak sa jedná o učiteľov na prvom stupni základnej školy. Jeden z nich, Oravčan Peter Pallo (40), učiteľ na cirkevnej Základnej škole s materskou školou Rudolfa Dilonga v Trstenej, získal nedávno ocenenie Učiteľ Slovenska a slovenské školstvo pôjde reprezentovať na celosvetové finále do Dubaja.

Kedy ste pocítili, že chcete byť učiteľom?

Od štrnástich rokov som aktívne pracoval s deťmi, jednak v detskej kresťanskej organizácii eRKo, kde sme pre ne robili tábory, a jednak som už ako siedmak s kamarátmi založil tanečnú skupinu Mixer, kde sme sa s deckami stretávali dvakrát do týždňa a učili sme ich tancovať. Tam niekde bola prvá iskra, že ma baví pracovať s deťmi.

Na strednú školu som šiel k saleziánom do Žiliny za stolára. Tam sme tiež pracovali s mladými a povedal som si, že viac ako stolárčina ma napĺňa práca s deťmi. Deti sú úprimnejšie, vďačnejšie. Tak som sa rozhodol, že pôjdem za učiteľa. Ďalším motivačným prvkom bola moja manželka – vtedy ešte len priateľka. Povedala, že ide študovať do Nitry, tak ja som išiel do Bystrice, na učiteľstvo prvého stupňa.

 

Vedeli ste od začiatku, že chcete ísť učiť na prvý stupeň?

Určite áno, pretože práve deti v tomto veku ma napĺňali radosťou. Sú ešte veľmi formovateľné a ako učiteľa ma fascinovala možnosť zapojiť sa do ich emočného rozvoja. Mám tak šancu podieľať sa na tom, akí z nich časom budú ľudia.

 

 

Ktorý z predmetov na prvom stupni vás najviac baví učiť?

Mňa najviac baví učiť hudobnú výchovu a potom ma baví matematika.

 

Skúšate učiť aj nejakými alternatívnymi metódami?

Preberám nejaké prvky Hejného metódy, na matematike používame krokovadlá a kocky. Snažím sa vybrať prvky z rôznych metód, nejdem iba podľa jednej. Začal som sa však viac venovať riadenému aktívnemu učeniu, a snažím sa teda používať také metódy, pri ktorých žiaci preberajú zodpovednosť za svoju aktivitu na hodine. Viac-menej je vyučovanie nastavené tak, aby sa žiaci učili hrou, aby v podstate nevedeli, že sa učia – hlavne, aby oni boli aktívni.

Mám teraz druhákov, ale v podstate už na konci prvého ročníka ich projektové aktivity viedli k tomu, aby spolu komunikovali, aby si našli tímlídra. Na druhej strane, snažím sa zavádzať tie metódy tak, aby si každé dieťa našlo to svoje. Mám deti, ktoré sú dobré po pamäťovej stránke, mám motoricky šikovné deti, každé je iné. Metódy sú teda šité tak, aby každé dieťa dostalo šancu vyniknúť v kolektíve a aby sa nestalo, že nám začnú vznikať skupinky dobrých a zlých žiakov.

 

 

AK BY SOM NEMAL ĎALŠIE ZAMESTNANIA, RODINU BY SOM NEUŽIVIL

Každá škola sa prezentuje ako výchovno-vzdelávacia inštitúcia. Myslíte si, že škola je viac výchovná, alebo viac vzdelávacia inštitúcia?

Nedá sa povedať, či je viac výchovná, alebo vzdelávacia. Jedno s druhým musí ísť spolu. Akákoľvek téma, akýkoľvek predmet sa dá pekne prepojiť s výchovou, hlavne formovaním osobnosti. Je dôležité, aby deti pochopili, že to, čo sa im v škole dáva – hlavné dôležité obsahové pojmy, ktoré ponúkajú štandardy –, je pre ich život potrebné. A zároveň dôležité, aby deti vedeli dobre komunikovať, aby z nich boli slušní ľudia, aby vedeli prejaviť svoj názor, aby vedeli byť štedrí voči svojmu okoliu. Nejde len o to, aby sme z nich vychovali deti „nadupané“ vedomosťami, ktoré sa o tie svoje vedomosti nebudú vedieť podeliť a aplikovať ich v praxi.

 

Na prvom stupni učia väčšinou pani učiteľky. Aké boli prvé reakcie rodičov, keď ste sa im predstavili ako triedny učiteľ ich dieťaťa?

Prvé reakcie prichádzajú už na zápise, keď si aj deti uvedomia, že už o pár mesiacov ich bude učiť nejaký chlap. Je tam rešpekt, pretože deti prežívajú to útle detstvo najmä s maminou, a preto je prirodzené, že spočiatku majú predo mnou ako pred chlapom ostych. Ja im už cez prázdniny píšem list, čo je také prvé osobné zoznámenie, prvý krok. Snažím sa už počas prvého školského týždňa s nimi spriateliť, možno aj cez humor, vtip či dramatizáciu. Deti majú radi šaškov. Keď sa znížite na ich úroveň a získate si detské srdce hoci aj cez ten humor, tak sa ostych či opatrnosť sama odbúra.

 

 

Spomínali ste, že vaše rozhodnutie stať sa učiteľom ovplyvnila aj vaša manželka. Nebáli ste sa ísť do toho, hľadiac na socioekonomický rozmer učiteľského povolania? Predsa len, nie je to tak dobre zaplatené, aby ste z toho mohli uživiť rodinu…

Ak mám pravdu povedať, nikdy sme sa nad tým nezamýšľali. Nás tá práca napĺňala (aj manželka je učiteľka; pozn. red.), nás tá práca bavila a nešiel som do toho s tým, že chcem zarábať, ale chcel som robiť niečo, čo ma baví – a tak to je už sedemnásť rokov. Vôbec neľutujeme, že učíme. Jediné, čo som musel a k čomu ma život dotlačil, je, že som si musel nájsť ďalšie zamestnania – a v súčasnosti mám teda tri.

 

V konečnom dôsledku teda uznávate, že s tým jedným platom sa to nedá utiahnuť…

Určite nie. Som otec troch detí, čím sú staršie, tým sú náklady väčšie. Bez ďalšieho príjmu by som to neutiahol, to v žiadnom prípade.

 

 

UČITEĽ SLOVENSKA NIE JE AKO MISS

Ako ste sa dostali k súťaži Učiteľ Slovenska?

Už predtým som bol vo viacerých súťažiach, ale k tomuto ma doslova dokopali moji ex žiaci. Stretli sme sa na tanečnej, tam sme sa o tom rozprávali. Deti o tom vedeli z médií a v podstate sme došli k tomu, že mám na to, aby som vypracoval dobré portfólio. V tom portfóliu totiž nejde len o učenie; hodnotí sa, či ste zapojený do medzinárodných súťaží, či sú vaši žiaci medzinárodne úspešní, či vytvárate nejaké metodiky. A moje deti (žiaci; pozn. red.) ma už veľmi dobre poznajú, pochodili so mnou celý svet – boli sme v Hollywoode, Tokiu, v Hamburgu, mali sme víťazné projekty a deti toho veľa zažili. Tak mi povedali, že to mám určite skúsiť. Samotnú prácu na portfóliu som robil, samozrejme, ja, ale motiváciou boli moji žiaci.

 

V čom teda spočívala samotná súťaž? Viem, že ste museli odučiť otvorenú hodinu…

V prvom rade som asi týždeň vypracovával portfólio. Mal som šancu prejsť si všetko, čo sa za tých sedemnásť rokov udialo v mojom pedagogickom živote. To som teda odovzdal a potom prišli nakrúcať hodinu, ktorá išla pred porotu a nasledoval jej rozbor. Potom sme sa, už všetci finalisti, stretli na dva dni na Zaježovej. Bolo to veľmi obohacujúce, vidieť prácu ďalších deviatich zanietených učiteľov, skutočne inšpirujúce. Každý jeden učiteľ bol pre svoju prácu zapálený, odborník vo svojom odbore, a ani jeden tam nebol nejako demotivovaný.

Myslím, že sme to nebrali veľmi súťaživo, ako napríklad Miss Slovenska, skôr tam vznikli nové priateľstvá. Aj pred ostatnými finalistami sme mali priestor na desaťminútovú prezentáciu a na druhý deň boli rozhovory s porotou o odborných veciach. Nuž, a na záver bolo samotné finále s vyhlásením výsledkov.

 

 

Ako prijali vašu výhru kolegovia, rodina či vaši žiaci?

Ja sám som svoju účasť v súťaži veľmi nepropagoval, no súťaž samotná mala takú propagáciu, že keď som sa vrátil domov, každý už o tom vedel. Príjemným zistením bolo, že kolegovia mi dopriali, čakali ma s kyticou a s darčekovým košom, bolo to také vrúcne a úprimné. No a deti, čo vám poviem, to sú malé druháčatá – keď zistili, že ich pán učiteľ je víťaz a vezie domov nejakú trofej, okamžite, ako som vošiel do triedy, spustili ovácie.

Celé to bolo veľmi príjemné, vyhodnotenie bolo večer a celú noc mi prichádzali správy a gratulácie od rodičov či priateľov. Toto ocenenie si veľmi vážim, pretože hoci som bol zapojený naozaj v mnohých súťažiach, táto mala veľmi komplexný záber a v porote sedeli ozajstné kapacity – odborníci. Nuž, a ich verdikt, že moja práca si zaslúži ocenenie, pre mňa veľa znamená.

 

Čo vás v súvislosti so súťažou čaká v najbližšej budúcnosti?

V marci sa chystám na celosvetové finále, ktoré bude v Dubaji. Tam budem prezentovať svoje portfólio a zároveň reprezentovať slovenské školstvo, to, ako učíme. Verím, že to bude zaujímavé stretnutie s učiteľmi z celého sveta.

 

 

ZACHOVAŤ SI SRDCE

Ak by ste mohli zmeniť niečo na slovenskom školstve, čo by to bolo?

Klasicky, určite by som zvýšil úctu k učiteľom, už len tým, že budú sociálne zabezpečení, že nebudú musieť žobrať o zvyšovanie platov (alebo, ako sa tomu hovorí po novom, „znižovanie“ platov). Teda určite zmeniť postavenie učiteľa v sociálnej sfére, lebo niekedy si skutočne pripadáme ako žobráci.

Čo sa týka odbornosti, určite by som chcel, aby si každý učiteľ uvedomil, že štátny vzdelávací program je upravovateľný a jeho obsah sa dá prispôsobiť tak, aby sa to dôležité vypichlo a to menej dôležité sa bralo iba okrajovo. Nie každú tému bude ten žiak v živote potrebovať.

Ale čo by som chcel naozaj zmeniť – to je porovnávanie škôl. Napríklad Testovanie 5 a 9 – to nie sú smerodajné výsledky o tom, či je škola naozaj kvalitná.

 

A čo by si teda malo slovenské školstvo určite zachovať?

Srdce! Máme veľa učiteľov, ktorí majú v povolaní svoje srdce. Poznám množstvo učiteľov, bez ktorých by slovenské školstvo – na základe tých podmienok, ktoré nastavilo ministerstvo školstva – nevyzeralo takto, ale ešte horšie. Môžeme vďačiť našim učiteľom, že držia úroveň vzdelávania.

 

Je pre vás zamestnanie učiteľa viac prácou, alebo povolaním?

Určite povolaním. Ako som už povedal, ak by to nebolo povolanie, tak by som to nerobil, pretože tých pracovných ponúk je naozaj veľa. Učiť deti je zároveň mojím koníčkom. Každý deň je s nimi úplne iný, je to krásne a plné zážitkov. Keďže pracujem v školstve, mám pestrý život. Mám šťastie na kolegov, sme úžasný kolektív. Cítim sa v škole bezpečne, som medzi priateľmi a navzájom sa podporujeme.

Zdroje foto: FB Peter Pallo a Komenského inšitút