Učiteľ náboženstva Peter Hric: V jednej chvíli mám pred sebou ortodoxného katolíka aj ateistu, priblížiť Boha musím obom
V čase, keď sa po pandémii vracali študenti do lavíc, preslávil svoju školu rapovou pesničkou o covidových opatreniach. Učí náboženstvo a geografiu, s manželkou vychovávajú tri deti a vo voľnom čase hráva na bicie či rapuje. Peter Hric (31) sa netají tým, že podľa neho sa učiteľské povolanie nedá robiť len do výšky platu.
Keď sa povie v našej spoločnosti slovo učiteľ, väčšina ľudí si predstaví niekoho, kto nemal inú možnosť, ako ísť učiť – a zväčša si pritom predstavia ženu. Prevláda názor, že z učiteľského platu sa dá ledva vyžiť, nieto uživiť rodinu a byť tým, kto domov nosí hlavný príjem. „Cítim sa byť bohatší ako moji dobre zarábajúci rovesníci,“ zamýšľa sa Peter. „Od svojho rozhodnutia stať sa učiteľom som bol neustále konfrontovaný s tým, že toto povolanie si takpovediac protirečí s povolaním otca. Dnes sa mi zdá, že je to len mýtus. Osobne vnímam, že hodnota času je oveľa vyššia ako hodnota peňazí,“ dodáva a pokračuje: „V zásade mám tri možnosti: buď nejakým spôsobom skvalitním svoje povolanie učiteľa, alebo sa venujem povolaniu manžela a otca, alebo zháňam ďalšie peniaze nejakým iným spôsobom. Je to potom o hľadaní balansu, ale považujem za luxus, že môžem tento balans hľadať.“
CHCEL SOM NÁBOŽENSTVO UČIŤ LEPŠIE
V slovenskom školstve bytostne chýbajú muži – a o cirkevných školách to platí rovnako. Ešte zriedkavejšie je stretnúť učiteľa náboženstva, ktorý je laik, keďže zväčša je táto kvalifikácia naplnená z radov kňazov alebo rehoľných sestier. „Prvotná motivácia k tomu, že som sa rozhodol učiť náboženstvo, boli, paradoxne, moji učitelia náboženstva, ktorí to robili zle. Vravel som si, že ja to budem robiť lepšie. Mal som pocit, že niečomu takému úžasnému, ako je vzťah s Bohom a učenie Cirkvi, sa musí robiť lepšia reklama,“ približuje Peter. Chcel to skúsiť inak, príťažlivejšie, skrátka tak, ako si to predstavoval, keď sedel v školských laviciach on. Realita však dobehla aj jeho a dnes, keď stojí za katedrou, hovorí niečo iné: „Zisťujem, že robiť to tak, ako som si predstavoval, nie je také jednoduché,“ usmieva sa. Učiteľ náboženstva by mal ísť svojim žiakom príkladom a žiť svoju vieru aktívne. Ako si Peter spomína na svoje osobné stretnutie so živým Bohom? „Skúsenosť, ktorú vnímam ako kľúčovú, je písanie modlitebníka. Pamätám si, že mi to odporučil jeden salezián a ja som si povedal, že to skúsim. Mal som zošit, do ktorého som si denne zapisoval svoje modlitby. Niekedy to bolo pár slov, inokedy pár viet a niekedy aj celá strana,“ rozpamätáva sa. „Tie modlitby som si vždy zapisoval veľmi úprimne. Pravdou je, že som sa občas s Bohom hádal,“ priznáva.
Peťovi vydržalo zapisovanie modlitieb dva roky. Potom prišiel zlomový moment. „Začal som si čítať svoje modlitby spred dvoch rokov a zistil som úžasnú vec – ani jedna modlitba nebola nevypočutá. Naozaj, ani jedna,“ rozpráva a pokračuje: „To, čo nebolo splnené doslovne, bolo nahradené niečím vzácnejším.“ Po tejto skúsenosti si prestal písať modlitebný denník, pretože pochopil, že Boh ho určite počuje. „Dokážem sa aj na ťažšie situácie vo svojom živote pozerať tak, že Boh je so mnou.“
DUCHOVNÁ OBNOVA V PRACOVNOM ČASE? VEĽKÁ VÝHODA
Peter učí na Gymnáziu sv. Edity Steinovej v Košiciach. Hoci si pri hľadaní práce dával žiadosti na rôzne školy, je rád, že nakoniec zakotvil na cirkevnej. „Školská kaplnka, školský kaplán a rôzne duchovné aktivity sú možnosťami, ako posúvať aj svoj duchovný život. Veľkou výhodou je pre mňa aj možnosť mať duchovnú obnovu v pracovnom čase,“ približuje.
Nie je tajomstvom, že dnes na cirkevné školy chodia aj študenti zo sekulárneho prostredia. Školu si vyberú na základe kvality a duchovný program či výučbu náboženstva jednoducho tolerujú. O to náročnejšie to však potom majú učitelia. „Učenie náboženstva na cirkevnej škole je veľmi špecifické práve tým, že mám pred sebou v jednej chvíli ultra ortodoxného katolíka aj ultra ortodoxného ateistu a potom aj všetko medzi tým. A musím vedieť zvoliť taký jazyk, ktorý by na jednej strane veci nezjednodušoval, ale na druhej strane, aby bol zrozumiteľný,“ zamýšľa sa Peter a pokračuje: „Zdá sa mi, že mladí, bez ohľadu na vieru, potrebujú veciam rozumieť.“
Byť učiteľom je povolanie, ktoré si neraz vyžaduje obetu voľného času. Je vyčerpávajúce pracovať neustále s ľuďmi a v súvislosti s učiteľstvom sa čoraz častejšie začína skloňovať syndróm vyhorenia. Aby mu ľudia pracujúci v pomáhajúcich profesiách dokázali predchádzať, musia si vedieť dobre strážiť svoje hranice. Peťo priznáva, že spočiatku mal obavy aj on. „Bál som sa, že keď budem chodiť domov, tak už budem mať dosť kontaktu s ľuďmi a od rodiny budem utekať. Nie je to tak,“ vydýchne si a dodáva: „Vždy sa teším domov, aj keď viem, že ma tam čaká druhá šichta. Som rád, že neprichádzam domov až na večeru. Keď sa podarí prísť domov skôr, môžem byť s našimi deťmi a niečo s nimi podniknúť.“
ZÁKLAD Z RODINY, ROZVOJ U SALEZIÁNOV
Študenti v práci, doma manželka a tri malé deti. Každodenný kolobeh povinností, ale aj potešenie z dobre vykonanej práce a z času stráveného s rodinou posúvajú Petra dopredu. Ale čo na to celé vraví jeho manželka? „Danka sa stále čuduje, že ma to učiteľstvo baví. Občas prídem z roboty poriadne unavený, ale to je asi v každej práci normálne. Čuduje sa mi, keď sa rozhodnem na úkor voľného času spraviť niečo špeciálne vo svojej role učiteľa. Ale ja sám som zistil, že nemôžem učiteľstvo robiť, ako sa hovorí, ‚len do výšky svojho platu‘. To ma potom nebaví. Danka chápe, že chcem a potrebujem robiť aj niečo špeciálne, z čoho sa študenti potešia a ocenia to,“ dopĺňa Peter.
S manželkou žijú svoju vieru aktívne. Dobré základy si Peťo doniesol už zo svojej rodiny. „Sme piati bratia, ja som druhý najmladší. Viera sa u nás doma žila veľmi prirodzene, avšak mala jedno špecifikum – nazval by som ju vierou intelektuálnou. Rodičia nám často vysvetľovali, čo je obsahom viery, a vždy to bolo spojené s pravidelnou modlitbou pred jedlom, cestou do školy v aute, ale aj na svätej omši,“ spomína a pokračuje: „Taktiež som vnímal aj veľký dôraz na žitie kresťanských hodnôt. Nikdy sa mi viera nespájala s dvojtvárnosťou alebo pokrytectvom, ale bola to pre mňa úprimná snaha o cnostný život.“
Peter však vo viere dozrieval aj mimo svojej rodiny. So spoločenstvom ako takým sa stretol najskôr v Gréckokatolíckej cerkvi, nebolo to však úplne preňho. „Našiel som sa až u saleziánov, ktorí majú úžasný spôsob na to, ako vytvoriť prostredie, v ktorom sa mladý človek cíti dobre,“ usmieva sa. „Postupne mi pridávali aj zodpovednosť v podobe animátorstva alebo hrania na svätých omšiach, čo sa neskôr chtiac-nechtiac stalo spôsobom, ako rozvíjať svoj vzťah s Bohom.“
Z POZITÍVNEJ SPÄTNEJ VÄZBY ŽIJEM AJ MESIAC
Hoci práca učiteľa nepatrí k tým lukratívnym povolaniam, je bohatá na iné skúsenosti. Niekedy vedia Petra prekvapiť nielen žiaci, ale aj ich rodičia. „Na konci posledného školského roka mi jedna mamička našej už absolventky so slzami v očiach povedala: „Vy ste stáli ako pilier v ťažkých časoch v našej rodine a veľmi ste nám pomohli.“ Ja som si ledva pamätal, že som tú študentku niekedy učil, ale zjavne som jej v niečom pomohol,“ zamýšľa sa Peťo. „Akákoľvek pozitívna spätná väzba mi dobíja množstvo energie a žijem z nej aj mesiac. Ale v realite je jej naozaj málo,“ dodáva. Pravdou je, že v slovenskej náture sa skrýva skôr kritik než ten, kto dokáže veci oceniť.
Aj s chýbajúcim ocenením sa spája strata zmyslu povolania. Hrozí to najmä pri práci, kde sa výsledky často ukážu až po dlhých rokoch. „Keď sa mi to stane, tak sa zamýšľam, či som to len nezačal flákať. Často to tak je, že sa stratím v niečom osvedčenom a som lenivý to nejako obzvláštňovať a vylepšovať,“ priznáva Peťo. „No a zistil som, že zmysel mi to nedáva vtedy, keď pri tom prestanem rásť.“
Dôležitou súčasťou učiteľského povolania je teda aj neustála práca na sebe. „Najťažšie je pracovať s presvedčením, že nie som dobrý učiteľ,“ približuje Peter. „Na jednej strane je zlé si to o sebe myslieť, lebo potom človek stráca zmysel vo svojej práci. Na druhej strane je to dobrá myšlienka, lebo otvára more možností, ako sa rozvíjať. Ale ani v tomto mori sa človek nesmie utopiť, lebo keď sa človek veľmi zahĺbi do práce, tak mu uniká čas s rodinou,“ dodáva. „Ale ani ten čas s rodinou nie je to pravé, ak viete, že svoju prácu by ste mali robiť lepšie. Jednoducho, nájsť ten balans je dôležité, no príde mi to ešte stále ako veľmi náročné umenie,“ uzatvára Peťo.
Tu som, Pane, a toto ti chcem povedať: Pane, viem, že aj keď ja tomu nerozumiem, tak ty máš situáciu pod kontrolou. Nebojím sa ti veriť aj v krízach. Ty počuješ každú modlitbu.
TENTO ČLÁNOK SME PRINIESLI V TLAČENOM VYDANÍ A ŠPECIÁLNE HO ZVEREJŇUJEME ONLINE
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené Slovo+ domov a pomôžete nám zachovať tento projekt.