Učiť sa poraziť zlo láskou

Parkujem pred starým kaštieľom v Ivanke pri Dunaji. Kým vchádzam do areálu, majestátne stromy v parku aj okná na bielej budove kolégia vyzerajú byť rovnako ospalé a (ešte predjarne) bez života. Čakám pri dverách a nosím v sebe otázku za všetkých, ktorým záleží na budúcnosti: „Potrebujeme osobnosti. Kde sú?“ Kolégium A. Neuwirtha (KAN) nie je na očiach a ani denne na titulkoch novín. Deje sa za týmito múrmi niečo, na čo môžeme upínať svoju nádej?

Ťažké dvere mi otvára usmievavá študentka. Áno, zavedie ma do kancelárie, ale nevie, či je tu môj sprievodca. V kancelárii ho nenachádzame, nech teda počkám v salóniku. Prechádzame cez knižnicu, police sú plné, na stolíku rozložený notebook ktoréhosi študenta hrajúceho teraz na klavíri. Vníma ma „na pol očka“, jeho ruky neprestávajú behať po klávesnici. Nad klavírom „počúva“ A. Neuwirth z obrazu. Sedím teda v mäkkej pohovke, cez veľké okno príjemne svieti slnko. Spoza poodchýlených dverí do knižnice mi ešte stále znie (zadarmo) klavírny koncert vo vynikajúcom podaní. A predo mnou svieti na flipcharte vypísané čiernou fixkou jediné slovo: CARITAPOLIS. Plánuje sa tu pokračovanie vízie, ktorú mal Anton Neuwirth?

Kolégium žije z jeho odkazu a sna: formovať novú generáciu nielen ako odborníkov vo svojom odbore, ale aj ako osobnosti silné vo filozofii, v politike, spoločenskej angažovanosti, morálke a vo viere. Jeho život a jasné postoje ho urobili osobnosťou dejín, na ktorú sa nemá zabúdať a z ktorej života sa stále má čerpať. Možno stačí nechať sa motivovať len tým, čo hovoril svojim deťom: Liečiť zlo láskou.

V chaose a špine dní, ktorých sme svedkami nielen teraz pred prezidentskými voľbami, odkaz vyznieva nielen pre veriacich ako jediná možná, aj keď náročná a dlhotrvajúca voľba. A tak som zvedavá: sú v týchto priestoroch formovaní mladí ľudia, ktorí dokážu takto žiť a postaviť sa voči zlu, byť presvedčiví a silní, charizmatickí a verní Cirkvi, no pritom milosrdní a láskaví? Vnímajú, aký zápas žijú ich rodičia, ak žijú v pravde? Sú pripravení prevziať štafetu zodpovednosti a vybudovať tam, kde sú, skutočné CARITAPOLIS, m(i)esto lásky? Zmenia títo ľudia, formovaní v nádhernom prostredí starobylej stavby u jezuitov, tvár Slovenska?

Klavír stále hrá, aj keď jemnejšie, ako by chcel upokojiť moje myšlienky. Do dverí vchádza môj očakávaný sprievodca.

 

 

Málo či veľa?

Kým prejdeme popri širokom schodisku späť do kancelárie Jakuba Pajana, súčasného projektového manažéra Kolégia A. Neuwirtha, míňame mapu na nástenke, husto posiatu značkami miest života absolventov KAN.

„To sú všetci?“ pýtam sa.

„Nie,“ hovorí Jakub, „nástenka sa bude prerábať, je ich viac.“

Som zvedavá, koľko ich teda je. Dostávam môjho hostiteľa trošku do úzkych, ale poctivo sa pustí do prepočtu, spolu so súčasnými študentmi ich je podľa neho 162.

Kolégium v sobotu 16. februára oslávilo desať rokov svojej existencie. Nie je to veľa, ale ani málo. Rovnako to platí o počte absolventov, ktorí už sú mimo formácie kolégia. Kde sú a čo robia sú podľa myšlienky svojho zakladateľa prínosom tam, kde žijú?

„V kolégiu máme dvanásť manželských párov a narodilo sa im zatiaľ dvadsať detí, viac ako polovica absolventov vo veku, keď si už človek zakladá rodinu, ju založenú má. Mnohí z nich, ktorí sú teraz manželia, sa spoznali práve v kolégiu. Maminky sa teda venujú fulltime rodine a prispievajú k tomu, aby ich deti dostali poriadnu výchovu. Potom mnohí pôsobia v rôznych firmách, či už je to americká komora alebo podobne, kde sa snažia presadiť hodnoty, ktoré sa tu naučili. No a, samozrejme, sú potom aj aktívnejší ľudia, ktorí pôsobia vo verejnom sektore.“

Jakub spokojne vymenúva osoby, ktoré nie sú neznáme. Sú to všetko aktívni absolventi KAN: Iniciatíva za slušné Slovensko, kde nájdeme Juraja Šeligu a Veroniku Brunckovú. Ani jeden z nich nie je žiadne „béčko“: napríklad Juraj je nielen aktivista, ale aj právnik, interný doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva na Právnickej fakulte v Trnave. Veronika je študentka architektúry a aktívne pracuje v eRku. Jozef Melicher a Veronika sú činní v iniciatíve Zastavme hazard. Ďalší ľudia z kolégia boli aktívni v projekte „#Som za“, ktorého cieľom bolo vyzbierať dostatočné množstvo podpisov na zrušenie Mečiarových amnestií, z radov absolventov je aj lektorka katechéz Dobrého pastiera, rovnako aj napríklad zástupca šéfredaktora časopisu Týždeň. Môj hostiteľ však upozorňuje, že nie všetci absolventi sú mediálne známi – mnoho z nich pracuje v skrytosti vo svojich komunitách, na menších lokálnych projektoch, v rôznych neziskových organizáciách. Málokto vie, že absolventi KAN sa podieľali aj na prezidentskej kampani Františka Mikloška, alebo mu pomáhali zbierať podpisy. V súvislosti s voľbou prezidenta používa kolégium – tak súčasní študenti, ako aj absolventi – svoju silnú zbraň: diskusiu. Debaty o tom, čo je dobré a prečo v tejto situácii, sú silné. Racionálne debaty, argumenty, ako aj následné posty na sociálnych sieťach hovoria, že ani táto téma im nie je ľahostajná.

V čom je teda rozdiel oproti iným, bežným, možno aj veriacim študentom z bežnej vysokej školy, ktorí sú možno tiež sprevádzaní v UPC či v nejakom spoločenstve, a absolventmi KAN?

„Preberajú zodpovednosť, nečakajú, že im ju niekto dá, deleguje, ale jednoducho si ju zoberú, keďže zodpovednosť nie je niečo, na čo človek čaká, ale niečo, čo človek prevezme. Títo ľudia videli niečo, čo nebolo dobre, s čím neboli spokojní, a prevzali zodpovednosť. Tam, kde sú, sa snažia o dobro podľa Antona a vzájomne sa v tom podporujú a ďalej sa vzdelávajú.“

Otázka znie, či postačuje malý počet absolventov KAN pri všetkej ich pripravenosti zmeniť atmosféru okolo seba. Jakub Pajan argumentuje, že každý z nich žije v nejakom priestore, má dosah na ľudí vo svojej rodine, okolí, v práci či v spoločenstve. Číslo ľudí ovplyvnených dobrým postojom, názorom či myšlienkou sa podľa neho neskutočne násobí podávaním ďalej. Reťazový efekt robí svoje.

„Na ľudí, s ktorými sa stýkame, vplývame, či chceme alebo nie – a oni to nasávajú a potom šíria ďalej, či chcú alebo nechcú. Z tohto pohľadu to číslo, hoci je ešte relatívne malé, má už veľký potenciál.“

 

 

Naučiť sa rozmýšľať

Vychádzame z kancelárie obzrieť priestory a možno aj študentov. Čo ťahá mladých ľudí, aby na rok či dva popri svojom vysokoškolskom štúdiu a nie malých finančných nákladoch, ktoré je potrebné napriek obrovskému sponzorskému vkladu za štúdium platiť, zažiť štúdium v kolégiu?

Nie je to jednoduché: pri forme jednoročného štúdia sa nedá stíhať nič iné, iba štúdium v KAN. Forma štúdia je taká intenzívna, že odstrihne všetko ostatné, aj rozbehnuté vysokoškolské štúdium, ktoré treba na tento čas prerušiť. Dvojročné štúdium je trošku pokojnejšie, ale ani tu sa nedá počítať s úplne rovnakým spôsobom života ako doteraz. Záujem o obe formy je podľa Jakuba Pajana tak 50:50, rozhoduje pár čísel hore-dolu.

Vchádzame do kuchynky kúsok od kancelárie, víta ma medová a škoricová vôňa. Na stole sa miešajú raňajky z vločiek. Jednoduché zariadenie a dvaja študenti. Tak ako je to s tým štúdiom? Čo dáva a čo berie? Majka Siváňová prišla do kolégia na odporúčanie spolužiaka zo strednej školy. Nemala istotu v tom, čo chce ešte študovať, ale vedela, že hľadá odpovede na chápanie viery v racionálnom pohľade a rozumieť jej, rovnako ako aj Cirkvi a západnej tradícii. Oceňuje kvalitných, vzdelaných ľudí, ktorí sa okolo nich točia a formujú ich, ako aj pevné a dobré vzťahy.

„Kolégium a štúdium v ňom ma naučilo ešte väčšmi spochybniť svoje názory, a tak sa hlbšie zamýšľať nad všetkým, čo mi napadá, čo počujem, keď sa rozprávam s ľuďmi. Snažím sa aj počúvať aj porozumieť, čo mi hovoria. Dalo mi pocit, že niekam patrím. Určite mi to vzalo veľa voľného času a zároveň vzťahy zvonku, možno staršie priateľstvá, vzťahy s rodinou, pretože ja som na jednoročnom fulltime programe. Domov veľmi nechodím, ale uvedomujem si, že to je dobré. Moje doterajšie priateľstvá boli teraz skúšané a uvedomujem si, že mnohé z nich neboli skutočné a stavané na základe pravdy.“

Juraj Petrovič je druhák na dvojročnom štúdiu. Do kolégia ho pritiahla práve možnosť kritického myslenia:

„V tom som sa, vďaka Bohu, posunul trochu ďalej. Tiež mi kolégium ukázalo, že pravda existuje a dá sa vidieť, a život nefunguje len tak, ako sa ľudia dohodnú a odhlasujú si. Určite mi vzalo komfortnú zónu, stále je to výzva prekonávať sa a robiť aj veci, ktoré som si mimo kolégia myslel, že nezvládnem, zvlášť v tom akademickom poňatí. Ale sú aj iné výzvy, keď treba niečo zorganizovať a podobne. V neposlednom rade, čo som ani nečakal, mi kolégium ukázalo, čo asi znamená komunitný život a čo to vyžaduje od človeka, čoho sa vzdať a zároveň mi dalo aj ten dar, akým sú ostatní členovia komunity pre mňa.

Kuchynka neslúži pritom len na stravu tých, čo sú práve v kolégiu a potrebujú sa najesť. Jedným z oficiálnych lákadiel štúdia v KAN je aj výzva naučiť sa variť pre veľkú komunitu, aká sa tu pravidelne schádza na spoločných večeriach. Často sú pri tom prítomní hostia, ktorí prídu na pozvanie prednášať zaujímavú tému – a z vlastnej skúsenosti musím povedať, že tak jedlo, ako aj stolujúci a atmosféra sú vynikajúce.

 

 

A ako je to s tým kritickým myslením? Nároky KAN na študentov totiž nie sú „light“. Študenti sem totiž prichádzajú s nadšením naučiť sa hľadať, rozlišovať a obhájiť pravdu, je to pre nich motivácia zlepšovať sa. No často si podľa Jakuba Pajana neuvedomujú, čo to v praxi znamená. Kritické myslenie je teraz in, každý o tom hovorí – no nie každý rozumie, čo si vyžaduje a nie každý toto umenie ovláda. Po mesiaci každý z nich zistí, že je veľmi ťažké. Kolégium ponúka morálnu, politickú filozofiu, pohľad na kresťanstvo a kultúru, umenie, históriu a teológiu. Súčasťou štúdia sú aj kolokviá, kde spolu s pozvanými hosťami, silnými vo svojom odbore, sa môžu viac ponárať a diskutovať na určenú tému. Dôležitou skúškou v štúdiu sú okrem ústnych skúšok na konci semestra tutoriály. Aj kvôli nim sa treba neustále vracať k čítaniu textov, vedieť pochopiť myšlienku, súvislosť, objaviť dôležité veci, ktoré autor v texte pomenúva. Často to znamená čítať to isté aj desaťkrát za sebou, a následne napísať esej, ktorú musia pred akademikom a spolužiakmi tutoriálu obhájiť v kvalitnej odbornej diskusii. Jakub však hovorí, že mentor študentov nečaká v bielych rukavičkách a obhajoba eseje je náročná:

„Tutoriál je diskusia 2 – 3 študentov s akademikom, z ktorej často odídu aj frustrovaní, pretože si vystavajú argumenty, ktoré sú dosť slabé a oni si toho nie sú vedomí. A to je normálne. Pretože na to, aby sa človek naučil kriticky rozmýšľať, musí kriticky rozmýšľať. Zo začiatku sa s tým trochu pasujú, zisťujú, kde sa nachádzajú v kritickom zmýšľaní. Niektorým to ide prirodzene trochu lepšie, lebo v takom podobnom systéme fungovali aj predtým a viacej kriticky rozmýšľali ako iní, niektorým to ide skrátka ťažko. Zo začiatku nadšenie, potom trápenie, miera ich frustrácie je ovplyvnená ich intelektom, ale aj prostredím, z ktorého vyšli.“

Naučiť sa diskutovať na úrovni je skutočne slabou stránkou mnohých kresťanov, aj keď sú angažovaní a aktívni. Nie je to len o správnych, pravdivých argumentoch, ale aj o spôsobe komunikácie, čo si vyžaduje osobnú zrelosť a duchovnú formáciu. Vedieť reagovať na situáciu v politike či v spoločnosti, naživo či online aj na základe poznania učenia Cirkvi a jej dokumentov stále nie je silnou stránkou mnohých, nehovoriac už o úcte k oponentovi či diskutujúcemu či o slovníku, ktorý používame. Ako je to v KAN?

Jakub nie je v rozpakoch: vždy je tu príležitosť hovoriť s vynikajúcim Jezitským pátrom Solčánym, ktorý je blízko v komunite jezuitov a má vynikajúci prístup, k mnohým sa dostane práve cez partičku šachu či organizovanie koncertov. K dispozícii je stále kaplnka, v ponuke sú komunitné ranné modlitby 3-krát do týždňa, ako aj komunitné sväté omše, ktoré sú často denne. Tým, že je k dispozícii štúdium morálky a teológie, nie je možné byť imúnny voči tomu, čo od každého z nich Boh očakáva – pretože o tom vedia.

„Kolégium je rozdelené na tri piliere: duchovný, komunitný a akademický a navzájom sa dopĺňajú. Najprv sa učí morálna filozofia. Tá sa týka každého z nás. Núti nás zamýšľať sa nad tým, čo robiť, čo nerobiť, či to, čo robíme, je dobré, spytovať si naše motívy, či sú správne alebo nie. Tu sa však reflexia nekončí. Najviac vás k nej pozýva komunitný život. Lebo my si môžeme niečo myslieť, môže nám horieť srdce pri tom, keď študujeme nejaký Aristotelov ideál, ale potom prídeme do nejakej praktickej skúsenosti s komunitou. Či už to znamená umyť po sebe riad alebo byť k niekomu milý, trpezlivý, počúvať a – zrazu vidím, že to neviem. Zrazu som nervózny alebo ho nechcem počúvať alebo nechcem ísť umyť ten riad a alebo ho ani neumyjem a idem preč. Hneď sme schopní vidieť, že je tam nesúlad medzi tým, čo si myslia alebo tým ideálom, čo chcú, a realitou, ktorú konajú. A potom do toho zapadá aj duchovný pilier, kde sa každý na kolenách usiluje vidieť, aký je. Niekedy je nepríjemné prijať takúto pravdu o sebe. Vtedy je priestor ísť do kaplnky, stíšiť sa a povedať: „Bože, som takýto zlý, fakt?“ Alebo: „Odovzdávam ti to a pomôž mi s tým niečo spraviť, lebo ja s tým nechcem teraz nič spraviť. Tak mi daj milosť, aby som s tým aspoň niečo chcel spraviť.“ Sú to takéto malé kroky, ale podľa mňa pre každého je to niečo iné, ale viem, že každý si v tom duchovnom nájde niečo svoje.“

Formácia sa v priestoroch kaštieľa nekončí: súčasťou sú aj duchovné obnovy a spoločné stretnutia tak študentov, ako aj absolventov KAN: aj tie prispievajú k tomu, že sa stále udržujú dobré vzťahy, pevné priateľstvá, podpora, pomoc a osobný rast.

 

 

Na pulze

Otvoriť si ponuku kolégia znamená vidieť tiež to, čím sa zaoberajú študenti aj v rámci pravidelných prednášok vždy v jednu stredu v októbri, novembri, marci a apríli – a ktoré sú prístupné i širokej verejnosti, keďže sa konajú na svoradovskom internáte. To, čo sa melie v spoločnosti a čo vyvoláva otázniky sa ocitá na zozname tém: autizmus, rané detstvo, otázka reality, ignaciánska spiritualita, potrat. Ako to vyzerá potom na debate trebárs o potrate?

„Nevedeli sme, koľko ľudí príde. Mysleli sme si, že je to taká otrepaná téma, že to tu už veľakrát bolo. Ale svoradovský internát bol vtedy plný. Bola tam Eva Grey, ktorá teraz učí aj na sv. Alžbete a bolo to veľmi dobre podané. Atmosféra by bola dynamickejšia, keby tam boli ľudia, ktorí by boli vyslovene za to, aby bol potrat povolený. V diskusii nebolo až tak veľa námietok, ktoré by neveriaci alebo inak zmýšľajúci človek dal, mohlo by to byť v tomto smere dynamickejšie, ale zas to vysvetlila veľmi jasne, takže keby tam aj bol človek, ktorý nie je veriaci, tak by mu to dávalo zmysel.“

Jakub hovorí, že aj táto debata určite prehĺbila schopnosť argumentovať na tému potratov, aj na otázky s ním súvisiace. Napríklad na tú, že či nie je potrat dobré riešenie pre ženu po znásilnení. Dodal, že prednáška bola veľmi fundovaná a pravdivá aj v pohľade na postabortívny syndróm, aj so svedectvom ľudí, ktorí so ženami v nečakanom tehotenstve pracujú. Rovnako pravdivo boli podané informácie o možných rizikách po potrate pri ďalšom tehotenstve.

Apropo: 13. 3. 2019 sa sedí s Martinom Kramarom, hovorcom KBS, na Svoradove nad témou „Ako Cirkev (ne)komunikuje?“

Pýtam sa, či nerozšíria štúdium KAN pre stredoškolákov okrem troch vybraných stredných škôl (Prešov a 2-krát Košice) aj na iné stredné školy. Kritické premýšľanie a hľadanie pravdy je potrebné si predsa osvojiť čím skôr. Jakub odpovedá, že program je už pripravený a bude ponúknutý pod názvom Akadémia veľkých diel pre všetky stredné školy na celom Slovensku od budúceho školského roku formou voľnočasových seminárov. Program je zameraný na rozvoj kritického myslenia pre stredoškolákov:

„Študenti budú študovať významné diela, či už umelecké alebo filozofické, a budú o nich spoločne diskutovať. Semináre budú viesť nami vyškolení učitelia, stredoškoláci sa tam budú môcť zamýšľať nad životnými otázkami napríklad prostredníctvom filmu Matrix, poviedky od Čechova, alebo rozprávky od Andersena, kde to môže byť pre nich ľahšie sa zamyslieť nad nejakou filozofickou pravdou.“ Ak by ste sa chceli o tomto projekte dozvedieť viac, môžete kontaktovať Miroslavu Durankovú, jeho riaditeľku, na emailovej adrese: [email protected].

Nepotiahnu program aj na staršie ročníky základných škôl? Čím skôr začať s hľadaním a rozlišovaním pravdy, tým lepšie – deti sú príliš zručné v nachádzaní informácií, najmä na internete, ale nie vždy doma a v škole vedené k ich selektovaniu a hodnoteniu? Podľa Jakuba to chce čas, no určite to vníma ako výzvu.

 

 

Kým zaznie gong

Prechádzame po schodoch k ubytovacej časti KAN, kde bývajú dievčatá, chlapci vo vonkajšej budove pozdĺž parku. Izby sú zavreté starodávnymi dverami, každá z nich má patronát veľkých svätíc. Terézia z Lisieux, Mária Egyptská a ďalšie. Sú inšpiráciou aj pre obyvateľky?

Nevidíme nikoho, len topánky a povešanú bielizeň. Kým stojíme v hornej „obývačke“ s oknami do nádherného parku, nedá mi: predsa len tu žijú v takom gete. Medzi ľuďmi, ktorí majú rovnaké názory alebo aspoň rovnaké smerovanie a túžbu rásť k Bohu a k ľuďom. Nie je to potom ťažké pristátie v realite po návrate zo štúdií v KAN?

„Možno to tak je, ale myslím si, že sú do reality dobre pripravení.“ Usmeje sa Jakub Pajan.

Schádzame dolu schodmi, míňame obrovský gong, ktorý zvoláva študentov k aktivitám dňa. Mám zvláštny pocit. Knižnica plná kníh nielen v slovenčine a nielen beletrie, nie je zaprášená. Klavír znie. Jedáleň nezíva prázdnotou a prázdnymi rečami. Boh v svätostánku má pravidelnú spoločnosť. Srdce, duša, telo aj rozum dostávajú svoje porcie. Možno preto sa tak Ladislav Hanus aj Anton Neuwirth stále spokojne zo svojich podobizní usmievajú.

Už len čakať na prevzatie štafety a ovocie týchto rokov štúdií a na tých, ktorí sú pripravovaní v pravde a láske meniť nielen svoj život na lepší.

P.S.: Prihlasovanie do KAN trvá ešte do 1. 5. 2019.

 

Mohol by som veľa hovoriť o tom, čo mi dalo KAN a čo som tam zažil aj ako stážista. Vystriedal som za ten čas (4 – 5 rokov) viacero zamestnaní a dodnes som nenašiel lepšie fungujúcu organizáciu ako kolégium vedené Mirkou… Doteraz z toho času profesijne čerpám a okrem duchovného rozmeru bol tento čas kľúčový pre môj osobný rozvoj. Naučilo ma to veľa: projektový manažment, tvorba prezentácií, časový manažment, ale aj skúsenosť práce v tíme, ako aj preberanie zodpovednosti za zamestnancov v práci. Ako človeka ma to posunulo oveľa ďalej, to vidím aj s odstupom päť rokov po… Nehovoriac o tom, že absolventi nejakej vzdelávacej inštitúcie sa päť rokov po v takom hojnom počte stretávajú a stretnutie takých blízkych priateľov nielen z môjho ročníka je vskutku príjemné.

Dominik Harman (23), Head of online (šéf webu) pre .týždeň