Učím sa modliť (spolu so svojimi deťmi)

Dve veci o modlitbe som sa naučila pri našich šiestich deťoch. Vlastne, spája sa to s celou mojou túžbou a záväzkom sprevádzať ich na ceste viery:

Prvá, že modlitba nepočká. Nemôžem pozvanie k modlitbe odsúvať na čas, keď bude po večeri vyčistený stôl, aby sa na ňom vynímala svieca a farebný obrus, ktorý si meníme podľa aktuálnej liturgickej farby. Čakať na čas, keď bude každé dieťa pokojné, všetci na svojom mieste – a ja, ako „tip-top mama“ rozhodnem, že nastala idylka „posvätnej chvíle“ a môžeme sa prežehnať. Ale áno, prihodí sa občas aj to – že povinnosti sú splnené, stôl je pripravený, deti nerozhádané, neunavené a pokojné… Ak by som však mala čakať na tento ideál, tak sa modlíme pár razy za sezónu. Väčšinou je naša modlitebná realita iná na rôzne pestré spôsoby. Ale pre náš vzťah s Bohom je rovnako posvätná. Najlepší čas na modlitbu s deťmi je teda tu a teraz: Keď si uvedomíme, že Boh je s nami. Keď zbadáme srandovnú húsenicu a krútime hlavami, ako také voľačo mohol Stvoriteľ vymyslieť; keď kubínske zvony prenikavo krásne zvonia na Anjel Pána; keď sa učíme voči sebe láskavosti a boľavo to nejde; keď sa rúti blikajúca sanitka s pacientom; keď nám únavou klipkajú oči a zmôžeme sa len na Vďaka, Bože! Amen… Keď prechádzame okolo plagátu s portrétom zmiznutého mladíka, zvedavosť detí prechádza do modlitby za jeho život a strachujúcich sa rodičov. V nedeľu v kostole si naše dcéry všimli viaceré mamičky v očakávaní. „Mami, toľko mamičiek s bruškami bolo na omši!“, zaštebotala mladšia. „Super, môžeme sa za ne pomodliť!“, skúsila som. „Ja už som sa, mami! Nech majú zdravé bábätká a radostne sa narodia!“

Tu a teraz, si s nami, Pane. A prítomnosť s tebou je svätá. Aj v chaose, únave, neporiadku či v rodičovských zlyhaniach.

// Čítajte celý text //