Týždeň po týždni: Za oponou života
Život každého človeka, ktorý kedy kráčal po zemskom povrchu, sa začal tým istým spôsobom. V momente, keď vajíčko a spermia našich biologických rodičov splynuli do celku zvaného zygota a z dvoch vláken DNA povstala jediná dvojzávitnica, pribudla na svet nová, výnimočná bytosť.
Deväť mesiacov, teda približne štyridsať týždňov. Toľko v priemere trvá, kým z jednej jedinej bunky vzniknú dve, potom štyri, osem, šestnásť… toľko, koľko treba, aby utvorili úžasný celok. Dieťa. Človeka. Neexistuje žiadna čarovná méta, ktorú treba prekročiť, aby sme „zhluk buniek“, ktorý je samostatným organizmom, mohli nazvať ľudskou bytosťou. Žiadne fanfáry, žiadne ohňostroje. Človek je človekom. Rastie v tichu a nenápadne.
V lone matky i na smrteľnej posteli. Má tú istú dôstojnosť, tú istú nenahraditeľnú úlohu vo svete svojho nebeského Otca. Nik sa nemôže považovať za nepohodlného. Za príťaž, odpadok, ktorý možno bez problémov zahodiť. V žiadnej etape svojho života, ani v prvej, ani v poslednej.
Láska a spravodlivosť majú byť základom nášho postoja ku každému človeku. Aj k tým nenarodeným. Bohužiaľ, nie je až také ľahké uvedomiť si to. Veď mesačné dieťatko spokojne oddychujúce v matkinej maternici, ktoré odborník nazve embryom, si vieme len ťažko predstaviť. Je vôbec tam? Nevyzerá ako my, dokonca sa nepodobá ani na ružových drobčekov, ktorí po pôrode neochvejne ohlasujú svoj príchod na svet vytrvalým plačom. Je zvláštne. Také drobunké. Matka za neho musí robiť všetko, aj dýchať.
Veci sa zmenia, keď bruško narastie a dieťa si cvičí futbalistické zručnosti usilovnými kopancami. „Tu som!“ hovorí a viac nemlčí. Cítiť ho, počuť ho, vidno ho. Ale predtým? Ak zmizne, kto si to všimne? Zostanú len spomienky, slzy, možno presvedčenie, že nebolo inej cesty. A maličké telíčko, ktoré mohlo byť ženou či mužom…, ktoré raz mohlo robiť rozhodnutia samo za seba. Ak by niekto nerozhodol za neho. Môžeme tvrdiť, že ešte nestihlo byť človekom, aj keď nahliadneme za oponu dramatického príbehu, ktorým je vznik nového života?
PRVÉ ŠTYRI TÝŽDNE
Život sa začína splynutím spermie a vajíčka. Vzniká tak zygota putujúca vajíčkovodom do maternice. Tak ako iné bunky, aj zygota sa delí, avšak na rozdiel od ostatných tkanív matky obsahuje unikátnu genetickú informáciu.
Keď oplodnené vajíčko dorazí do maternice, zaryje sa do jej výstelky v procese zvanom implantácia. Pevne sa uhniezdi v tele ženy, ktorá ho bude v nasledujúcich mesiacoch udržiavať pri živote, prepožičiavať mu živiny a kyslík z vlastnej krvi. V štvrtom týždni má embryo veľkosť makového zrnka, ale jeho potenciál je nekonečný.
PIATY AŽ DESIATY TÝŽDEŇ
V piatom týždni sa formuje cievny systém a drobné srdce nenápadného človiečika rozochvejú prvé údery. O týždeň neskôr sa už tvoria uši, nos a ústa, ako aj tráviaca trubica a mozog. Dieťa dosahuje veľkosť šošovice.
V siedmom týždni má dieťa čiastočne vyvinuté ruky a nohy a už o malú chvíľu sa začne pohybovať. Mamička to však vzhľadom na jeho rozmery zatiaľ nepociťuje. V ôsmom týždni, keď embryo dosiahne veľkosť fazule, dôjde k prepojeniu hrdla s vyvíjajúcimi sa pľúcami a k tvorbe prvých nervových dráh. Od deviateho týždňa sa dieťa viac nenazýva embryom, ale fétom či plodom.
Do konca desiateho týždňa sú všetky základné súčasti tela na svojom mieste. Najkritickejšie štádium vývoja má dieťa za sebou, začínajú sa objavovať aj detaily ako napríklad nechty na prstoch rúk.
JEDENÁSTY AŽ DVADSIATY TÝŽDEŇ
Dieťa dosahuje veľkosť figy. Kope, naťahuje sa, dokonca môže začať čkať. V dvanástom týždni je veľké ako limetka, cíti, keď sa ktosi dotkne matkinho bruška. Otvára a zatvára ústočká, trénuje si sacie pohyby. Do dvanásteho týždňa je na území Slovenskej republiky povolené vykonanie umelého potratu na požiadanie. Už o týždeň neskôr, keď sa končí prvý trimester, má bábätko vyvinuté aj otlačky prstov.
Následne prechádza plod ďalšími významnými zmenami. Začína pohybovať svalmi tváre, na ultrazvuku možno zachytiť, ako si saje palec a pomaličky rastie.
Chrupavky dieťatka postupne tvrdnú do kostí, je stále silnejšie a jeho pohyby („kopance“) si žena začína uvedomovať. V devätnástom týždni reaguje na zvuky, počuje váš hlas, keď sa mu prihovárate.
DVADSIATY PRVÝ AŽ ŠTYRIDSIATY TÝŽDEŇ
V tomto období sa postupne zdokonaľuje sluch dieťaťa. Po narodení môže rozpoznať zvuky, ktorým bolo v danom čase vystavené. Pomaly naberá väčší objem tukové tkanivo a dieťa sa začína väčšmi podobať na donoseného novorodenca. V dvadsiatom siedmom týždni končí druhý trimester, matka a dieťa majú za sebou prvé dve tretiny tehotenstva a vstupujú do konečnej fázy. Dieťatko strieda spánok a bdenie v pravidelných intervaloch. Jeho mozog je veľmi aktívny a s trochou pomoci by už dokázalo samo dýchať. Postupne sa zlepšuje jeho zrak, učí sa žmurkať a získava svoju finálnu pôrodnú dĺžku a hmotnosť.
Keď sa dieťa predčasne narodí po dvadsiatom druhom týždni, je desaťpercentná šanca na prežitie. Po dvadsiatom štvrtom týždni je to už štyridsať až sedemdesiat percent. Od tridsiateho štvrtého týždňa, keď dozrieva nervový systém a pľúca, sú šance, že dieťa bude aj po predčasnom pôrode úplne zdravé, už relatívne veľmi vysoké. Posledné týždne v spojení s mamou využíva bábätko na dosiahnutie ideálnej váhy a pripravuje sa na veľkolepý príchod do vonkajšieho sveta. Ak mu to umožníme.