Tvoje slová majú byť vodou, aby tvoj manžel rástol
Zobudila som sa. Slnko mi svietilo do očí cez špáru spustenej rolety, v hlave ešte podvedomá únava po ťažkom večere na úrazovke so synom plus vedomie, že dnes ma čaká náročný pracovný záťah. A predsa som sa cítila milovaná.
Podvedome som vnímala blízkosť svojho manžela, jeho objatie a nežné dotyky. A ešte niečo viac: jeho slová, ktoré mi dovoľovali byť sebou. Hoci zo začiatku moje pragmatické nastavenie zodpovednosti nepripúšťalo nijaké „selanky“. Ale on vytrval, napriek môjmu presnému pomenovaniu, na čo sa teraz necítim. Všimol si to, no neostal urazený. Začali sme si vzájomne vysvetľovať, čo kto cíti a potrebuje.
Trpezlivé kladenie slov jedno po druhom, láskavé upresňovanie, pohľady do očí a smiech. „Vieš, ja sa teraz necítim na žiadne nežnosti…“ „Ty sa teraz tak necítiš, rozumiem. Neubližujem ti takto?“ Slovo po slove, návrat porozumenia a prijatie. Kŕmenie duše nehou cez slová. Strava, ktorá mi (nám) tak často cez bežný deň chýba, a deficit tohto vitamínu cítime v zadretej výmene informácií.
Tieto sobotné rozhovory ešte v zázemí bezpečia našej manželskej postele mi a nám dobíjajú baterky a neustále ma uisťujú, aká vzácna som pre svojho muža. Taká vzácna, že mu stálo za to voliť slová a pozorne počúvať, taká vzácna, že prijal moje opačné rozpoloženie oproti jeho túžbam.
Môj manžel je skutočný rytier. Niežeby sa mu občas nepotkol kôň (teda niežeby ho nezaskočili okolnosti a situácie), niežeby pritom občas nestratil nad ním a sebou vládu (a neurobil chyby), ale vždy v pravde, láske, poctivosti, úprimnosti a nazeraní na Boha, ktorému sa za mňa zodpovedá, sa postaví a znovu kráča. A… dobýja pevnosť, ktorá vyzerá niekedy beznádejne odmietavá. Čiže mňa.
Už je dopoludnie a ja si znovu uvedomujem mnohé veci, možno ešte silnejšie ako ráno v objatí slov a dotykov. Akú moc má slovo! Čo všetko v nás môže urobiť, ak sa kladie do našej manželskej komunikácie ako dar, ako prijatie, ako pohladenie, ako voda na rast, ako slnko na rozkvitnutie – pre toho druhého, ktorému som povedal svoje „áno“.
Je deň a už frčíme v plnej prevádzke, môj rytier práve zalepil najmladšiemu rozbité koleno. Všetko je také pokojné, napriek neporiadku neskorého vstávania, napriek vedomiu náročnosti dňa. Viem, že je to práve preto, lebo obaja nosíme na sebe požehnanie, ktoré sme si darovali a vyprosili na záver toho rána… žehnanie toho, aby sme boli sami sebou a mali slová lásky. O to isté prosíme aj pre teba a vás, ktorí čítate tieto riadky. Pustite Boha do vašich slov!