Turín po stopách don Bosca

Saleziáni don Bosca sú dnes na celom svete. Všetko sa to začalo v malom domčeku v Becchi. Tam sa malému Giovannimu prisnil sen, ktorý sa plní dodnes. Don Bosco povedal: „Nohami kráčajte po zemi, ale srdcom buďte v nebi.“ Tak sme teda s budúcimi saleziánmi spolupracovníkmi kráčali po zemi, kde sa to všetko začalo.

V Turíne a okolí som bola už štvrtýkrát. Ako animátori z košického saleziánskeho strediska sme putovali k don Boscovi, aby sme prechádzali miesta, kde sa narodil, študoval a nakoniec vybudoval svoje oratórium. Pre mňa sú to vždy vzácne a krásne miesta. Aj keby som tam bola stokrát, vždy sa rada vrátim. Tentoraz sme putovali so skupinou ašpirantov, ktorí sa chcú stať saleziánmi spolupracovníkmi.

Colle Don Bosco

V sobotu ráno mi zazvonil budík o 00:30. Čakala nás cesta na letisko v Budapešti, let do Milána, požičanie áut a konečne prvý cieľ – Colle Don Bosco. Colle znamená kopec, čo je výstižné, pretože keď k nemu prichádzate, už z diaľky vidíte kupolu Baziliky sv. Jána Bosca. Toto miesto vyžaruje veľký pokoj. Všade naokolo je zeleň, pod kopčekom dedinky a to ticho… Tu sme sa stretli s našou sprievodkyňou, ktorá s nami bola aj nasledujúci deň. Po svätej omši sme mali možnosť prezrieť si baziliku.

Prvá vec, ktorá zaujme váš pohľad, je veľká socha zmŕtvychvstalého Ježiša. Týči sa v zadnej časti za oltárom, Ježiš má na nej rozopäté ruky. Na druhej strane pri východe z baziliky je obraz znázorňujúci vyslanie učeníkov. Celé to má hlbokú myšlienku. Keď vchádzame do chrámu, prvé, čo vidíme, je otvorená náruč Krista, ktorý nás víta a objíma. Po tom, čo sme sa s ním stretli v eucharistii, sme poslaní do sveta, hlásať, čo sme počuli a zažili. V symbolike pokračujeme a celé vnútro kostola je v tvare lode, alebo niekedy prirovnávané aj k lonu.

Kostol je rozdelený na hornú a dolnú časť. V dolnej časti sa nachádzajú relikvie sv. Jána Bosca. Ide o malý kúsok jeho mozgu. Relikviár je umiestnený na mieste, kde sa don Bosco narodil. V čase, keď tu žil malý Janko Bosco, stál na mieste dnešnej baziliky dom rodiny Biglione, kde rodina Bosco slúžila. Po tom, čo Biglione gazdovstvo predal, sa mama Margita so svokrou a tromi synmi presťahovala do domčeka pár metrov nižšie. Otec Francesco zomrel rok predtým. V tomto domčeku mal deväťročný Janko svoj známy sen. V ňom sa odohralo to, čo neskôr viedlo jeho kroky ku chlapcom a z neho pochádza známa veta: „Časom všetko pochopíš.“

V súčasnosti je v domčeku múzeum s izbičkami tak, ako ich mala rodina. Okrem iného sú v múzeu obrazy všetkých nástupcov don Bosca, aj súčasný Ángel Fernández Artime, ktorý bol minulý rok vymenovaný za kardinála. Oproti domu stojí malý kostolík Panny Márie Pomocnice, ktorý bol postavený pri príležitosti storočnice ustanovenia sviatku Panny Márie Pomocnice.

Pre mňa by nebolo Taliansko bez pizze, kávy, zmrzliny a cestovín. Preto sme náš prvý deň zakončili skvelou večerou, už v Turíne. Samozrejme, nemohlo chýbať ani vínko. Reštaurácia mala veľmi rodinnú a komornú atmosféru. Nastala veľká debata, všetci boli nadšení a tešili sme sa na nadchádzajúce dni, aj keď v tej chvíli už každý sníval o tom, ako si po vyčerpávajúcom dni konečne pospí.

Detstvo don Bosca

Druhý deň sme opäť trošku cestovali, do malého mesta Castel nuovo. Toto miesto sa spája s niektorými dôležitými udalosťami z detstva Jána Bosca. Keď sa narodil, mama Margita ho priniesla a obetovala Panne Márii. Bola to tradícia. Ako je známe, mama Margita viedla Janka od malička k veľkej úcte k Panne Márii. Tú si zachoval po celý život a Mária ho vo všetkom sprevádzala.

V Castel nuove sa nachádza ešte jeden chrám, zasvätený sv. Andrejovi. V tomto kostole bol don Bosco pokrstený, práve tu pristúpil prvýkrát k sviatosti zmierenia a prijal eucharistiu.

Študijné roky v Chieri

Ďalšou dôležitou etapou v živote Jána Bosca boli štúdiá v meste Chieri. Hneď oproti škole, ktorú navštevoval, stál dom pani Lucie, u ktorej don Bosco nejaký čas býval. Keďže veľmi pomohol jej synovi so študijnými povinnosťami, odpustila mu aj platenie nájmu. Mladý študent Giovanni však potreboval nejako zarobiť peniaze na ostatné výdavky spojené so životom v Chieri. Je obdivuhodné, aké všetky remeslá a povolania vyskúšal. Napríklad – neďaleko školy býval istý stolár, ktorý vzal Jána do práce. Neplatil mu mzdu. Ján musel svoje výrobky predávať. Čo sa mu podarilo zarobiť z predaja, to si mohol nechať. To ho učilo pracovať poctivo a dôsledne.

Neskôr, keď si už pani Lucia nemohla dovoliť prenajímať Jankovi izbu, odporučila ho svojmu bratovi. Giovanni Pianta vlastnil kaviareň, v ktorej Ján pracoval. Naučil sa pripravovať nápoje, sladkosti, likéry. Za svoju prácu mohol bývať v kaviarni. Mal však k dispozícii maličký priestor pod schodmi v priechodnej chodbe. Keď sme do tejto izbičky vstúpili, nevošlo sa nás tam poriadne ani päť a vyšší sa takmer dotýkali hlavami stropu. Nakoniec Boscovi pomohol nájsť lepšie ubytovanie jeho priateľ don Cafasso.

V Chieri prežil don Bosco desať rokov, preto sa s týmto miestom spája veľa príbehov, o ktorých píše vo svojich Spomienkach. Našiel tu nové priateľstvá, jedno obzvlášť zaujímavé. Jednou zo zastávok v meste bolo staré židovské geto. V tých priestoroch bola aj knižnica, kde si Ján požičiaval knihy. Skamarátil sa s istým židovským chlapcom. Veľa sa rozprávali, Janko chlapcovi rozprával o Kristovi a požičal mu tiež katechizmus. Chlapca to tak oslovilo, že sa rozhodol pre katolícku vieru. Znamenalo to preňho to, že musel opustiť rodinu, ktorá ho nechala vybrať si, či sa obráti a stratí rodinu, alebo ostane. Dal sa pokrstiť a prijal meno Luigi.

Mestom Chieri sme prechádzali dlho, pretože sme navštevovali miesta tak, ako časovo zapadali do života don Bosca. Naša sprievodkyňa poznala všetky „pikošky“ z jeho života, prevádzala nás mestom a ukazovala dôležité aj zaujímavé miesta. Napríklad miesto, kde Ján Bosco uzavrel stávku s kaukliarom. Skúšali rôzne náročné aj akrobatické triky a Ján nakoniec skúseného kaukliara vo všetkom prekonal. Vo výsledku musel kaukliar odísť z mesta. Dôvodom, že sa vôbec stavili, bolo, že Jankovi vadilo, ako svoje kúsky predvádzal v nedeľu a odvádzal mladých chlapcov od účasti na svätej omši.

Počiatok preventívneho systému

Z jedného domu, v ktorom don Bosco počas rokov štúdia býval, mal výhľad rovno na väznicu. Denne videl, ako do nej odvádzajú chlapcov. Všetky drobné udalosti a stretnutia ho viedli k záujmu o týchto chlapcov a snahe hľadať spôsob, ako zabrániť, aby sa dostali až do väzenia. Myslím, že jeho postupy by sa dali zhrnúť do niekoľkých kľúčových slov, ktoré teraz poznáme ako saleziánsky preventívny systém. Don Bosco si všímal, čo chlapci potrebujú, staral sa o to, aby mali aspoň nejaké vzdelanie, učil ich katechizmus a privádzal na svätú omšu, zabezpečoval, aby mali prácu a nemuseli o jedlo žobrať alebo ho kradnúť a vytváral pre nich priestor, kde mohli tráviť svoj voľný čas plnohodnotne.

Urobím ešte drobnú odbočku a pristavím sa pri jednej výbornej večeri, ktorú sme mali. Ak niekedy zablúdite do Turína, odporúčam, aby ste vyskúšali plnený zemiak. Najprv to na mňa pôsobilo veľmi zvláštne, no nakoniec som nerozprávala ani o cestovinách, ani o pizzi alebo káve, ale o plnenom zemiaku. Bol väčší, ako bežné zemiaky, ktoré vídavam, bol varený v šupke, pučený a plnený slaninkou, šunkou, paprikou, artičokami, a vlastne takmer čímkoľvek. Naozaj odporúčam!

Turín – kolíska saleziánskej rodiny

Poslednou destináciou nášho takmer štvordňového putovania po stopách don Bosca bol Turín. Kolíska a srdce saleziánov. Tu don Bosco vybudoval svoje dielo, ktoré trvá na celom svete dodnes.

Na Colle a v Chieri sme mali krásne počasie. No Turín nás čakal s nižšími teplotami. Bolo to prekvapivé. Taliansko je väčšinou miesto, kde sa človek ide zohriať. Doma bolo 26°C a slnečno, my sme si na turínskych 20°C zbalili dáždniky a vybrali bundy.

Celý deň sme strávili na Valdoccu, mieste, kde don Bosco založil prvé oratórium. Vtedy to bola kôlňa. Úzka a dlhá. Don Bosco si prenajal tento priestor a pozemok pred ním, aby sa chlapci mali kde hrať.

A samozrejme, dôležitým a rozhodne neprehliadnuteľným miestom je Bazilika Panny Márie Pomocnice, ktorú don Bosco postavil. S ňou sa spája ďalší z mnohých neuveriteľných príbehov a dôkazov don Boscovej nekonečnej dôvery v pomoc Panny Márie. Keď sa chystal postaviť Baziliku, mal iba pár drobných. S pomocou dobrodincov, priateľov a všetkých, ktorí videli ovocie v jeho diele, sa mu podarilo vybudovať nádhernú a obrovskú baziliku. Nemohol ju zasvätiť nikomu inému ako Pomocnici.

Jej rozsah, aký je dnes, je výsledkom viacerých dostavieb. Takisto celé oratórium na Valdoccu prešlo mnohými úpravami. Už počas života don Bosca menilo svoju podobu, no odvtedy sa opäť veľmi zmenilo. V priestoroch Valdocca sa nachádza aj múzeum. V ňom sú zachované niektoré veci, ktoré patrili don Boscovi, a aj zariadenie z jeho izby.

Tu sa skončilo naše putovanie po stopách svätca a zakladateľa saleziánov. Krásnou bodkou bolo, že sme sa mohli zúčastniť obradu zásnub našich priateľov, ktorí putovali s nami. Odchádzali sme povzbudení životom don Bosca a myslím si, že všetko, o čo by sme sa mali pri našej práci s mladými snažiť, je zhrnuté v peknom citáte tohto veľkého svätca: „To najlepšie, čo môžeme urobiť na svete, je robiť dobro, byť veselý a nechať čvirikať vrabce.“

Autor: Katarína Rendošová