Tunel

V tme sa totiž tak ľahko stráca nádej. Akoby sa jej sila rozpúšťala v černi situácie. Uveriť, že tam kdesi vpredu, kam sa uberám, je cieľ, svetlo, to „čosi lepšie“, ako bolo pred tunelom, je ťažké.

Bez konca.

Vlak stále šiel a šiel v tme.

Nie som nenatrénovaná – tunely som ako dieťa milovala a trasy cez Turiec či do Žiliny sa jednoducho bez tunela nedali prejsť.

Bolo to také fajn: trošku stisnuté srdce, či vyjdeme, štuchanie a pokúšanie sa potme… no vlak o malú chvíľku „vyjuchal“ na svetlo Božie, a tak bolo všetko O. K.

Ale tu nie.

Alpský osobáčik sa motal v tuneli viac ako tých pár minút. Len občas sa zablysklo svetlo zabudované na spodných krajoch tunela, aby sa mi príliš nezdalo, že už nie som na tomto svete.

Taká malá nádej. Taká dôležitá nádej. Práve a zvlášť preto, že tunelová tma už nebola vtipná a rýchlo pominuteľná ako tie z detských čias.

Lebo aj tie dospelácke tunely sú dlhé a tiahle.

Tunel pokazených vzťahov, akýchkoľvek.

Tunel osamotenosti.

Tunel choroby.

Tunel starostí s deťmi.

Tunel straty zamestnania.

Tunel chýbajúcich financií.

Tunel neporozumenia.

Och, je ich oveľa viac, než je možné vymenovať. Ale vždy prinesú nekonečne dlhú, únavnú, frustrujúcu jazdu potme.

V tme sa totiž tak ľahko stráca nádej. Akoby sa jej sila rozpúšťala v černi situácie. Uveriť, že tam kdesi vpredu, kam sa uberám, je cieľ, svetlo, to „čosi lepšie“, ako bolo pred tunelom, je ťažké. Možno preto, lebo nevidíme na Rušňovodiča, ktorý bez obáv vedie vlak ďalej. A možno mu netreba ani tie občasné záblesky svetiel okolo koľajníc.

Ale mne ich treba.

Aj keď je to len krátka veta: „Čo potrebuješ?“

Aj keď je to len objatie.

Aj keď je to len telefonát či esemeska.

Aj keď… je to len dotyk lásky, ktorá trafí pohladiť či pomôcť aj v ťaživej tme.

Svetlá na kraji mojich koľajníc svietia dobrom tých, ktorí už zažili, čo je dlhá tma.

Ako dobre, že ich mám, môj Pane!

Dávajú mi nádej, že svetlo tam kdesi na konci tunela ešte existuje.