Tu som, Pane, tvoj sluha počúva
Nájsť si čas na počúvanie Boha? A na čo je to dobré? Veď viem, čo mám robiť, kam mám ísť. Pomôžem si aj bez neho. A vôbec, môže byť rád, že sa k nemu modlím a chodím do kostola. Tak prečo mám robiť ešte viac?
Obavy
„Najväčším nebezpečenstvom pre dnešných kresťanov,“ píše v jednej zo svojich kníh Thomas Merton, „je vedomie, že vlastnia a poznajú pravdu.“ Práve toto presvedčenie je brzdou na ceste hľadania Boha. My, žijúci „všetko-vedkovia“ a „všade-boli“, sme stratili zmysel pre načúvanie a získali „odbornosť“ v komentovaní akýchkoľvek udalostí života. A v konečnom dôsledku to robíme len preto, lebo sa obávame Božích požiadaviek.
Strach zo sklamania
Prorok Izaiáš, ktorý predpovedal príchod Mesiáša, hovorí nasledovné: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil do neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas.“ (Iz 42, 1-2) Kto je teda ten Ježiš, ktorý k nám hovorí? Sme vôbec schopní začuť jeho hlas, keď nebude kričať ani hlučne volať?
Je jednoduchšie, ak si povieme, že Biblia sa viac dotýka farárov, rehoľníkov i zasvätených. Že Božia požiadavka vstúpiť do vzťahu s Ježišom sa viaže len na vyvolených, nie na nás obyčajných. No žiadna výhovorka nás neospravedlňuje od pozvania načúvať Božiemu hlasu a vstúpiť do ticha.
Boh prichádza ku každému z nás. A chce s nami hovoriť. Vo Svätom písme nám dáva návod, ako ho spoznať. Predstavuje sa ako tichý Boh, ktorého hlas nezačuješ v hluku ulice.
Môže sa nám zdať, že modlitby niektorých ľudí sú vypočuté rýchlejšie a iné zasa ostávajú nepovšimnuté, ale nie je to tak. Naše sťažnosti typu: „Toľko som sa modlil. Celé mesiace som prosil Boha o milosť, a nič sa nestalo,“ neobstoja. Boh k nám totiž prehovára rôznymi spôsobmi. Využíva na to naše pocity. Niekedy smútok, znechutenie či dokonca depresiu. Vovádza nás do samoty a ticha. Vyžaduje si ho, a ak správne uchopíme situáciu, začujeme jeho hlas.
Keď sa cirkevní otcovia zamýšľajú nad modlitbou, tak nepoznajú dušu, ktorá by sa po celý život modlila tým istým spôsobom. Každý človek je povolaný, aby rástol vo vzťahu s Bohom, a teda menil spôsoby komunikácie s ním. Ako príklad uvádzajú príbeh o dvoch miskách váh. Na jednej strane sedí Božie dieťa, na druhej strane Boh. Dieťa rozpráva, sťažuje sa, chváli a ďakuje. No len čo mu dôjdu slová, zoskočí na zem a odíde. Boh však ostáva. Mlčí a čaká, kým bude niekto zo zeme ochotný počúvať jeho slová.
Sklamanie z modlitby nie je problémom Božieho majestátu. Je to len nesprávne postavenie sa človeka. Pred Bohom sa nedá utiecť. Môžeš pred ním ostať stáť a načúvať mu. Prehovorí ku každému v tichu. To, že jeho hlas môžu začuť len vyvolení, je nesprávna predstava.
Strach zo zmeny
Ježiš naučil svojich učeníkov jedinú modlitbu. Povedal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“ (Mt 6, 9-10)
A práve ona nás kresťanov uvádza neraz do rozpakov. Je pravda, že sa ju môžeme modliť v „rýchlom štýle“ a v čo najkratšom časovom úseku povedať: „Buď vôľa tvoja,“ a nemyslieť na to, čo je v skutočnosti Božia vôľa pre náš život. Alebo si môžeme zvoliť „presviedčajúci štýl“. Ten by nám podľa našej mienky mal zabezpečiť istotu, že Boh chce určite to, čo si prajeme aj my, a preto s ním o tom netreba diskutovať. Existuje aj „letecký štýl“, takzvaný vzdušný. Ak ho využívame pri modlitbe, nemáme záujem premýšľať nad obsahom vysloveného. Stačí, ak vieme počet ružencov, litánií či deviatnikov.
Ježiš nepotrebuje naše „štýlové modlitby“. Potrebuje nás samých. Žiada nás, aby k nám mohol prehovoriť. Aby sme mu dali priestor.
Neraz to pre nás nie je jednoduché. Veď čo ak náhodou nebude súhlasiť s našimi plánmi? Čo ak nás bude žiadať o nemožné?
Jeho slová môžu byť ako meč. Zatínať do živého a ukazovať na hriechy. Nie však preto, aby človeka ponížili či odsúdili na smrť. Zámer Božích slov je iný: Túži upriamiť život človeka na cestu pokoja a radosti.
Niekedy sú Pánove slová povzbudením. Prichádzajú v čase smútku a náročných dní. Vyťahujú dušu zo všednosti a ubezpečujú ju, že žiadne ohováranie či osočovanie nemôže zničiť lásku, ktorou je milovaná od večnosti.
Boh presne vie, čo má kedy a komu povedať. Potrebuje od nás len jedno. Aby sme mu začali načúvať. Dôkazom toho, že to človek dokáže, je premena jeho srdca a jednoduchšie prekonávanie prekážok života.
Čo ak Boha nepochopím?
Jedného dňa Boh prehovoril k Abramovi (neskôr ho premenoval na Abraháma). Povedal mu: „Odíď zo svojej zeme, do krajiny, ktorú ti ukážem.“ To bolo všetko. Nedal mu ani mapu, ani GPS. Neoboznámil ho so súradnicami a nedal mu ani časový údaj o tom, koľko bude putovať. Malo mu stačiť jedno slovo: „Odíď!“ A za ním prísľub: „Ja ťa povediem.“
Abram netušil, kam má ísť, a nepoznal cieľ. Jeho jedinou silou bola viera.
Cirkevní otcovia nám ho dávajú za príklad poslušnosti a pripomínajú, že ticho, Božie slovo a viera idú spolu ruka v ruke. Nemusíme rozumieť tomu, čo Boh od nás žiada. Stačí, ak ho nasledujeme. Ak splníme to, čo nám kladie do srdca.
Boh nám nedáva úlohy, ktoré by sa nedali splniť, ale ani také, ktoré od nás nevyžadujú žiadnu námahu. Niekedy je to náročné a kráčame v tme. Dôležité je, aby sme ostali v Pánovej prítomnosti a trpezlivo čakali na jeho ďalšie slovo, ktoré nás posunie vpred.
Tiché miesta
Púšť existuje aj uprostred mesta. Jej prítomnosť nie je podmienená pieskom a dunami, ale nastavením ľudského srdca. Rozhodnutím človeka, ktorý si volí ticho. Nie to obyčajné, ale ticho, do ktorého vstupuje Boh.
Duchovné cvičenia
Jednoducho povedané, je to čas na stretnutie s Bohom. Ten sa môže človekovi prihovárať cez exercitátora, cez tému duchovných cvičení, cez Božie slovo, ale aj v tichu. Je to chvíľa, keď môže ľudská duša zatiahnuť na hlbinu a „vyloviť“ zo svojho života dobré i zlé veci. Pozrieť sa na svoj život v duchu a v pravde. Odovzdať Bohu všetko, za čo sa hanbí, i to, s čím si nevie dať rady. Je to čas postaviť sa pred Pánovu tvár bez pretvárky. Ostať sedieť na svojej miske váh a pozerať sa na tú druhú, kde sedí milosrdný a láskavý Boh. Neodchádzať! Ostať a vytrvať. V tichu a v načúvaní.
Duchovné cvičenia sú miestom, kde neexistuje javisko, diváci a herci. Je to čas poznávania Boha. Príkladom, ako sa učiť načúvať jeho hlasu, je malý Samuel. Bola noc a on spal v Pánovom chráme. Zrazu začul hlas, ktorý nikdy predtým nepočul. Myslel si, že naňho volá Héli. Ten mu však povedal: „Nevolal som ťa, spi ďalej.“ No v tú tmavú noc znova a znova počul tento malý chlapec Boží hlas. A na Héliho radu na tretíkrát povedal: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ (porov. 1 Sam 3, 1-10)
Božia výzva pre každého znie: Vstúp do ticha a započuj môj hlas.
Návšteva kostola
Svätý Ján Vianney, kňaz z Arsu, spomína na istého sedliaka, ktorý každé ráno vošiel do kostola a posadil sa do poslednej lavice. Chvíľu sa pozeral pred seba, potom vstal a znova odišiel.
Jedného dňa ho kňaz Vianney zastavil pred chrámom. „Človeče, čo tu robíte každé ráno?“ Sedliak si zložil čiapku a povedal: „Chodím sa s Ním porozprávať. Nepovieme si síce toho veľa, iba sa na seba pozeráme. No keď od Neho odídem, viem všetko, čo potrebujem počas dňa.“
A to stačí. Ticho chrámu pozýva človeka na stretnutie s jeho Stvoriteľom. Stačí sa pozerať na eucharistického Krista vo vedomí, že „Boh aj ja sme tu“, pozeráme sa na seba a rozumieme si. Rovnako ako dvaja zamilovaní.
Je vhodné, ak kráčame okolo kaplnky, zastaviť sa na chvíľu. Vymeniť trúbenie áut a hluk ulice za stretnutie s Kristom. Dať mu všetko. Zveriť mu celý deň.
Možno sa to mnohým zdá zbytočné, veď človek má toľko povinností, že nevie, kde mu hlava stojí. No ak si uvedomíme, že Kristus je nad každou našou prácou, odovzdajme mu ju, skôr ako ju vykonáme.
Čím častejšie sa človek stretáva v tichu s Kristom, tým ľahšie začuje jeho hlas.
Adorácia
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)
Toto Božie slovo je aktuálne pre každého z nás. Sme unavení a nemáme náladu na rozprávanie. Sme znepokojení a ustráchaní. Sme preťažení a nechceme nikoho vidieť.
A práve do tejto našej nálady vstupuje Boh a sľubuje nám, že nás posilní.
Nemusíme mu nič vysvetľovať. Iba ticho sa pozerať na malú Hostiu položenú na oltári. Adorovať svojho Pána. On je ten, kto vidí aj za naše unavené tváre. Pozná najhlbšie pohnútky našich sŕdc. Prichádza, aby nám vlial silu v konaní dobra. Stačí, ak sme s ním. Eucharistické adorácie sa často konajú v našich farnostiach. Skúsme v nich objaviť šancu priblížiť sa ku Kristovi, ktorý je pripravený pretvoriť naše srdce.
Čo ak nemôžem ísť do kostola ani na duchovné cvičenia?
Vytvoriť priestor pre ticho sa dá aj v obyčajnej izbe. Stačí vypnúť počítač či televíziu. Posadiť sa pred kríž či pred obraz Krista. Poprosiť ho, aby vstúpil do života človeka. Aby sa mu dal spoznať. Aby prenikol jeho samotu a prázdno duše. Boh príde. V tichu, nečakane. Prelomí tajomstvo Bielej soboty. Tichý hrob sa zmení na miesto žiariace slávou. On je už raz taký. Vchádza tam, kde je tma. Preniká každé ľudské srdce. Vstupuje do ticha, aby k nám prehovoril. Dovolíme mu to?