Trapistka Marie Michaela: V noci je ľahšie modliť sa ako riešiť matematiku

Ako sa modlia mníšky v českom kláštore? A čím môže byť ich modlitba inšpiráciou pre tú našu? O živote neprestajnej modlitby sme sa rozprávali so sestrou Mariou Michaelou z trapistického Kláštera Naší Paní nad Vltavou.

Váš deň je popretkávaný modlitbou od nočných hodín cez skoré ráno až do večera. Dalo by sa povedať, že žijete to evanjeliové – keď nás Ježiš vyzýva, aby sme sa modlili bez prestania?

Náš život skutočne vychádza z evanjelia a žije ním. Pán Ježiš hovorí: „Preto bdejte celý čas a modlite sa…“ (Lk 21, 36). A svätý Pavol v Liste Solúnčanom (5, 17) zas: „Bez prestania sa modlite.“ To všetko mal určte na mysli náš otec svätý Benedikt, ktorého rehoľou sa riadime a ktorý v nej uvádza úryvok zo Žalmu 119: „Cez deň ťa chválim sedemkrát,“ a povzbudzuje svojich mníchov, a teda aj nás, aby sme v tomto čase „vzdávali svojmu Stvoriteľovi chválu a k modlitbám vstávali i v noci“.

Dá sa naučiť takejto modlitbe aj v živote mimo kláštora, vo svete?

Výzva „bez prestania sa modlite“ neplatí len pre mníchov, ale pre každého kresťana. Forma modlitby bude iná. Človek vo svete sa nemôže modliť ako mních v kláštore, ale to neznamená, že nemôže žiť ustavičnú modlitbu, ktorá spočíva v láskyplnom vzťahu s Pánom v tom, že čokoľvek koná, koná s ním, v ňom a pre neho.

V súvislosti s tým si môžeme spomenúť na ďalšie slovo svätého Pavla: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31). Žiadna činnosť kresťana nie je samoúčelná, a ak je vykonávaná v spojení s Pánom, už tým sa človek modlí. Ale aby to nebolo pochopené zle – čas a priestor pre vlastnú modlitbu na kolenách si človek musí nájsť. Bez toho by sa jeho život stal smutným a nebol by kresťanským. V kresťanskej tradícii je uvádzaná modlitba ruského pútnika ako príklad ustavičnej modlitby – teda stále v duchu opakovať vetu: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“

Ak si to zhrnieme, ustavične sa modliť môžeme a máme aj vo svete. Ide o to, aby naše myšlienky, slová a činy boli zjednotené s Bohom a jeho vôľou.

Modlitba je ako ísť na schôdzku s milovanou osobou

Hlboko v noci, keď my ostatní ešte spíme, vy začínate svoje prvé modlitby. Dá sa vôbec v takejto nočnej hodine každý deň sústrediť na modlitbu?

O 3.40 hod. vstávame, nočná vigília sa začína o 4.00 hod. a trvá vo všedné dni asi trištvrte hodiny, v nedeľu, na sviatky a liturgické slávnosti o niečo dlhšie. Sú to tie najpriaznivejšie hodiny na modlitbu, keď je pozornosť najväčšia, pretože človek nie je „zaťažený“ dennými povinnosťami, ale vstáva do nového dňa a ide na prvú modlitbu s láskou ku Kristovi a túžbou sa s ním stretnúť v speve hymnov, žalmov a čítaniach.

Keby nás o štvrtej ráno čakalo riešene matematických úloh, únava by sa dala pocítiť a pozornosť by klesla. Ale ísť na schôdzku s milovanou osobou nie je namáhavé a jednotvárne, ale radostné a plné života. To neznamená, že je vždy ľahké vstať, ale motivácia stretnutia s Kristom nám pomáha preniesť sa cez to.

Cez liturgickú modlitbu a lectio divina slávite pri východe slnka každodennú svätú omšu so spievanými rannými chválami.  Čím je pre vás Eucharistia, tento prameň a vrchol nášho kresťanského života?

Celé Opus Dei – alebo božské ofícium, teda liturgia slávená spoločne v chóre – je spievané. Ranné chvály sú spojené so svätou omšou, ktorá je, samozrejme, vrcholom mníšskeho dňa a celého života, pretože je to stretnutie s Kristom par excellence v bohoslužbe slova a bohoslužbe obety. Kristus, vtelený Boh, je skutočnou prítomnosťou, ktorá nás živí a sprevádza v každej chvíli.

Zaujalo ma, že po omši sa v kapitule máte možnosť poďakovať spolusestrám alebo prosiť o odpustenie. Aké miesto má vo vašom živote sesterské spoločenstvo a ako ho prežívate?

Cisterciánsky – trapistický život je typicky cenobitský, to znamená, že je prežívaný v spoločenstve. Nie sme pustovníčky, ktoré by žili každá vo svojej cele a s druhými sa stretávali len málokedy. V našich stanovách je, že „cisterciánske mníšky hľadajú Boha a nasledujú Krista pod jednou rehoľou a abatišou, v stabilnej komunite, ktorá je školou sesterskej lásky“. Celý deň prežívame všetko spoločne: svätú omšu, modlitbu chvál v kostole, prácu, lectio divina – rozjímavé čítanie v skriptóriu, jedlo v refektári.

Aké miesto má vo vašom mníšskom živote ticho a slovo?

Ticho – silentium – má v živote trapistického mnícha svoje prvoradé miesto. V kláštore sú priestory a tiež určené časy, keď sa nehovorí. Všeobecne teda platí, že nehovoríme ani počas práce – vravíme len to, čo je nutné si povedať kvôli práci, ale medzi sebou nemáme ani voľné slovo. Ak by sa niektorá sestra chcela porozprávať s druhou, poprosí o dovolenie predstavenú. Toto všetko tiež nie je samoúčelné, ale je to zamerané na to, aby sme sa v tichu naučili načúvať Bohu a potom sebe navzájom, aby sme dokázali uviesť do praxe slovo, ktoré nám Boh dáva, a aby z nás, keď príde čas na spoločné podelenie sa v komunite, vychádzalo iba slovo hlboké a zmysluplné. Skutočné slovo sa totiž rodí z ticha.

Nemám čas modliť sa je výhovorka

Zápasíte aj vy niekedy s nechuťou modliť sa? Ako ju prekonávate?

S nechuťou, to by som po toľkých rokoch života v kláštore nepovedala. Ale s únavou alebo vyprahnutosťou, nepozornosťou, to áno. To, čo mi pomáha, aby som sa tým nenechala strhnúť, je jednak vedomie toho, že v modlitbe nejde o pocity a emócie, ale o trvalý a láskyplný vzťah s Kristom – najdôležitejšou osobou môjho života –, vzťah, ktorý nemusím vždy prežívať pocitovo, ale tu jednoducho je. A potom vedomie, že je potrebné v modlitbe trochu zápasiť, je to príležitosť k rastu vzťahu s Kristom a z lásky k nemu i niečo obetovať.  

Keby ste mali zo svojej skúsenosti života modlitby niečo ponúknuť a odporučiť ostatným ľuďom, čo by to bolo?

Všetkým by som priala, aby sa pre nich modlitba stala skutočným dýchaním duše, skutočným vzťahom s Kristom, bez ktorého si neviem svoj deň ani predstaviť. A keď na nich príde chvíľa skúšky, aby to nevzdávali, ale modlili sa o to viac.

Niekedy ľudia vo svete hovoria, že sa nestíhajú modliť, nemajú čas… Čo by ste im v tom poradili?

Po prvé, aby neklamali sami sebe tým, že hovoria: „Nemám čas modliť sa.“ Je to otázka usporiadania hodnôt: O čo mám záujem, na to si čas nájdem. Každý, kto je aspoň trochu poctivý sám k sebe, si toto musí priznať. A aj keď sa nie vždy môžu zastaviť napríklad na polhodiny k osobnej modlitbe, môžu byť v každej chvíli v spojení s Kristom tak, že mu budú všetko odovzdávať, všetko konať s ním a spoliehať sa naňho.

V denníku On a ja od francúzskej mystičky Gabriely Bossis z 20. storočia sa dočítame, že jej raz Ježiš povedal: „Žiadne povinnosti ti nebránia modliť sa. Či som sa ja nemodlil žalmy, keď som bol samá rana? Keď ma vliekli uprostred hlučného davu na Kalváriu? A na kríži? A ty považuješ za ťažké modliť sa pri svojich pohodlných prácach? Zjednoť sa so mnou.“

A ruku na srdce: Ak niekto vysloví vetu: „Nemám čas na modlitbu,“ svedčí to o tom, že jeho láska k Bohu vyhasla. To je ako v manželstve. Keď manžel povie manželke (alebo naopak): „Nemám čas sa s tebou rozprávať,“ čo to odhaľuje o ich vzťahu? Že ich láska chladne.

Snímky: archív respondentky