Ticho Bielej soboty nie je bodkou, ale čiarkou príbehu

V našich životoch sa môžu objaviť obdobia, kedy sa nachádzame akoby v slepej uličke. Nič sa nezdá správne, nevidíme v ničom nádej, situácia sa zdá byť taká zlá, že z nej nevieme nájsť východisko. Ako môžeme tento stav prirovnať k stavu počas udalostí Bielej soboty spred dvetisíc rokov? Poďme sa spoločne vrátiť do Jeruzalema, keď Ježiš Kristus umiera na kríži. Poďme vstúpiť do Bielej soboty.

Čo predchádzalo Bielej sobote?

Predstavme si na chvíľu opäť udalosti včerajšieho dňa (Veľkého/Svätého piatku). Pokúsme sa predstaviť si Ježišov pohreb. Ten smútok, žiaľ a beznádej v očiach učeníkov, keď za nimi prišiel Ján s Máriou a ostatnými ženami, že je po všetkom. Ich Učiteľa umučili a zbili ako posledného zločinca, ukrižovali ho a on pomaly, v agónii umieral. A to všetko pred očami jeho matky, ktorá potom jeho nahé, zbité telo musela uložiť do hrobu. Všetky tieto udalosti sa udiali tak narýchlo. Aj samotný pohreb, keďže na ďalší deň bol veľký sviatok. Prečo sa to všetko stalo?

Predstavme si tváre zronených učeníkov. Vžime sa do Petra, ktorý si naďalej vyčítal, že zradil Ježiša, pritom mu vravel, že pre neho aj zomrie, ak bude treba. A čo myšlienky učeníkov voči Judášovi? Ako museli byť sklamaní, že ani tomuto nemohli zabrániť, aby ich Rabbiho zradil jeden z nich za tridsať strieborných.

Naozaj sa pre tieto udalosti vzdali svojich predošlých životov? Opustili rodiny, zanechali všetko tak preto, aby sa teraz schovávali a čakali na smrť? Stálo to vôbec za to? A bol Ježiš vôbec Mesiáš?

Vžiť sa do Bielej soboty

Po piatku nasledovala sobota. Takzvaná Biela sobota, o ktorej sa v Písme nepíše takmer nič. Môžeme sa teda aspoň zamyslieť, čo sa odohrávalo v mysliach ľudí, ktorí mali blízky vzťah s Ježišom. Sobota bola vtedy veľkým sviatkom. Veľká noc, Pesach – pripomienka vernosti Boha, ktorý zachránil židovský národ pred Anjelom smrti. Ako prežívali tento sviatok ľudia blízki Ježišovi? Bolo vlastne čo oslavovať? Ich myšlienky sa určite upierali ešte na kríž, krv, tŕne a všetky udalosti včerajšieho dňa. Ján mal pravdepodobne v hlave obrazy, ako Rabbi kráča ulicami Jeruzalema s ťažkým krížom na pleciach a nemohol mu nijak pomôcť. Nepomohlo by ani, ak by v tej chvíli zniesol blesky a hromy z neba na celý Jeruzalem.
Synovia hromu, tak ich volal ich Učiteľ. S láskou a so slzami v očiach spomínal na časy, ktoré spoločne prežili. Koľko dobra spoločne vykonali, ako im dal moc nad zlými duchmi, uzdravovať chorých. A tie jeho kázne. Ako nakŕmil päťtisíc ľudí. A teraz je všetko preč. Ježiš leží v hrobe. Veď predsa vravel, že ich národ bude vykúpený, proroctvá to len potvrdzovali. Tak čo sa stalo?

Aj Mária, Ježišova matka, mala tiež určite veľa otázok. Verila prisľúbeniu Boha, ktoré na začiatku tejto cesty dostala. A všetky slová verne zachovávala vo svojom srdci. Tak prečo jej Boh vzal jej jediného syna? Načo to všetko potom bolo dobré? Umrel taký mladý, taký nevinný, a takou potupnou smrťou. Spomenula si určite aj na Simeonove slová, že jej srdce prebodne meč. Toto je ten meč? Toto je tá bolesť, ktorú mala zakúsiť?

A teraz tu len sedí, v malej miestnosti, v tichu, spoločne s učeníkmi, ženami a s Máriou Magdalénou. Ona tiež zanechala svoj starý život, pretože jej Rabbi ukázal milosrdnú lásku. Prečo ich musel takto opustiť, keď sa konečne vydala na túto cestu, ktorá vyzerala tak nádejne? Zdalo sa, že život bude o čosi ľahší a menej bolestivý. No je to všetko naopak. Teraz môže len v tichu trúchliť a čakať na prvý deň v týždni, aby šla s ostatnými ženami potrieť jeho mŕtve telo balzamom. To je jediné, čo môže pre neho v tejto chvíli urobiť.

Čo predchádzalo mojej Bielej sobote?

Udalosti piatka boli určite veľmi traumatizujúce. Náš „Veľký piatok“ môže byť podobný. Mohli sme prežiť nejakú traumatizujúcu udalosť – úmrtie blížneho človeka, oznámenie ťažkej diagnózy, rozvod, zlú finančnú situáciu, nemožnosť mať deti aj po toľkých snaženiach, duchovné vyprahnutie či iné nečakané udalosti v našom živote, ktoré nás silne zasiahli. Nebojme sa na úvod pomenovať to, čo je našou „Bielou sobotou“.
Cítime sa premožení, ako učeníci. Ich Rabbi skrátka zomrel. Je koniec. Tak sa to môže na prvý pohľad javiť aj v prípade našej osobnej situácie, v ktorej sa práve nachádzame. Naša situácia sa nám zdá byť nevyriešiteľná. „Veľký piatok“ v našich životoch nás absolútne premohol a my s tým nemôžeme nič urobiť.

Moja Biela sobota

Tak ako aj pre učeníkov, Máriu a ženy nastala Biela sobota, čas ticha, otázok, beznádeje, aj v našich životoch sa môže objaviť takéto obdobie. A nemusí trvať len deň. Môže sa jednať o dlhší časový úsek. Počas „Bielej soboty“ nášho života môžeme pociťovať absolútne prázdno. Pete Greig o nej vo svojej knihe Keď Boh mlčí hovorí ako o dni nejasností a ticha. Môžeme sa nachádzať vo veľkom strachu – podobne ako učeníci, nevieme, čo bude nasledovať. A je to úplne v poriadku, pretože aj veľkí svätci prežívali takéto obdobia. PeteGreig spomína napríklad svätú Matku Teréziu z Kalkaty, ktorá sama vo svojich denníkoch napísala: „Zatratení v pekle si odpykávajú večný trest, pretože experimentujú so stratou Boha. Ja túto strašnú bolesť straty prežívam vo vlastnej koži. Cítim, že Boh ma nechce, že Boh nie je Bohom a že neexistuje. “Nevešajme však hlavu. Tieto obdobia sa v živote objavujú a sú súčasťou nášho života aj viery. Na konci kapitoly Greig dodáva: Život je často chaotický. Prináša bolesť predčasných pohrebov, vnútorný zmätok, aký v skrytosti prežívala Matka Terézia (…) Boh nás v tom však nenecháva samých.
Biela sobota je teda obdobím ticha, kedy my zväčša vo svojom vnútri kričíme a Boh mlčí. Lenže jeho mlčanie nie je konečné. Ani Biela sobota nie je konečná. Veľmi pekne to vystihuje aj citát od známeho spisovateľa a básnika C. S. Lewisa: „Keď tieto otázky predkladám Bohu, nedostávam žiadnu odpoveď. Ale Božie mlčanie je tentoraz iného druhu. Nie sú to zamknuté dvere. Akoby na mňa ticho uprene hľadel, vôbec nie bez súcitu. Ako keby pokyvoval hlavou, nie však odmietavo, akoby odkladal moje otázky bokom. Akoby hovoril: ,Pokoj, dieťa; ešte tomu nerozumieš.ʻ“

Čo môžem očakávať po Bielej sobote?

Alan E. Lewis o Bielej sobote napísal: „Keďže Boh je prítomný v neprítomnosti a modlí sa i odpovedá v tichu, príbeh Bielej soboty nás robí nemými a zároveň nám dáva silu prehovoriť a modliť sa.“ Môže to byť skutočne náročné, ale Boh nás v tomto období pozýva ísť ešte hlbšie do modlitby, do poznania jeho vôle. Môžeme si predstaviť aj samotných učeníkov. Počas sobotného sviatku učeníci s najväčšou pravdepodobnosťou dodržali predpísané úkony. Mysľou boli ešte stále v Getsemanskej záhrade, kde videli na smrť vydeseného Ježiša, ako sa vrúcne modlil, pot s krvou mu stekal po tvári. A oni? Spali. Mohli nimi opäť lomcovať výčitky. Čo všetko mohli urobiť a neurobili. To isté môžeme prežívať aj my. Vyčítame si, že sme mohli tejto/tamtej situácii zabrániť, mohli sme sa viac modliť, viac sa snažiť. Musíme však prijať skutočnosť takú, aká je. Niektoré udalosti skrátka neovplyvníme. Lenže, ako aj Pete Greig hovorí – Biela sobota nie je koniec a nie sme v tom sami. Aj v tejto situácii je prítomný Boh. Spoločne s učeníkmi trúchlil nad smrťou svojho jediného Syna. Tento smútok je veľmi dobre vizuálne zobrazený vo filme Umučenie Krista. Veľká kvapka z Otcovho oka, ktorý bdie nad celým svetom, spadla na zem. Keď sa dotkla so zemou, spôsobila veľké zemetrasenie, roztrhnutie chrámovej opony a mnoho ďalšieho, ako to opisuje Písmo.

Boh nás nikdy neopustí. Ani počas Bielej soboty. Ale krátko sa pozrime na zlomovú situáciu po Bielej sobote – Veľkonočné ráno. Nedeľa, prvý deň týždňa u Židov. Mária Magdaléna sa ponáhľa k hrobu, aby potrela balzamom telo jej Učiteľa. Na tomto mieste nastáva zlom – kameň, ktorý akoby zapečatil udalosti Veľkého piatku a zdôraznil tým, že tu už nie je žiadna nádej, bol odvalený. Hrob ostáva prázdny. Ježiš Kristus vstal, ako povedal.
Spasiteľ naplnil svoje prisľúbenie do bodky. A preto majme nádej, že sa presne tak udeje aj v našich životoch. Boh svoj prísľub voči nám naplní a nič mu v tom nezabráni.

Snímka: canva