Ticho ako reč Boha

Počas svojho života sa často učíme cudzie jazyky, vzdelávame sa, aby sme mohli čo najviac porozumieť i v cudzích krajinách. No predsa je tu jeden jazyk, na ktorý často zabúdame – ten Boží.

„Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho.“ Tieto slová napísal svätý Ambróz. Ticho – tajomné, uchvacujúce, nadprirodzené, inšpirujúce, upokojujúce i veľavravné. Aj Romano Guardini povedal, že „veľké veci sa uskutočňujú v tichu“. Kardinál Robert Sarah vo svojej knihe Sila ticha píše: „Najkrajšie veci v živote sa dejú v tichu. V tichu sa rodia a zjavujú najväčšie mystériá sveta. Všetko výnimočné je tiché.“

Kardinál hneď v úvode diela rozpráva stretnutie s ťažko chorým mladým bratom Vincentom, ktorý zomieral. Brat už nemohol rozprávať, tak sa na kardinála len pozeral a, ako hovorí, „v jeho očiach sa už odrážalo svetlo večnosti“. Práve tento brat kardinálovi ukázal, čo znamená hodnota ticha. „Soľou príbehu bolo ticho. Ticho dostalo posledné slovo. Ticho bolo výťahom do večného príbytku v nebi.“

Azda sa môžeme pýtať, ako môže dostať ticho posledné slovo. No práve to znamená, že posledné slovo dostal Boh, ktorý hovoril, hovorí a bude hovoriť v tichu a prostredníctvom ticha.

Kardinál ďalej pokračuje: „Z ticha sa rodí ticho. Skrze mlčiaceho Boha môžeme dosiahnuť ticho. A človek zostane v nekonečnom úžase nad svetlom, ktoré v tej chvíli zažiari. Ticho je dôležitejšie než všetky ostatné ľudské diela, lebo ono je vyjadrením Boha. Skutočná radikálna zmena prichádza v tichu.“

 

 

HLAS BOHA JE TICHO

Definíciu jazyka, používaného Bohom, možno nájsť aj na dverách jedného kláštora: Hlas Boha je ticho. A brat Roger z Taizé povedal, že „Boží hlas sa nesie v závane ticha“. Ticho je jeho rečou, jeho jazykom, jeho obľúbeným a najčastejším prostriedkom, ako k nám hovoril, hovorí a chce hovoriť. Gertrud von Le Fort vravel, že „mlčanie je rečou večnosti“, a Simone Weil dodáva: „Stvorenia sa dorozumievajú vydávaním zvukov. Božím slovom je mlčanie.“

Výkladový slovník či slovník božsko-ľudský by sme v kníhkupectve hľadali len márne, no predsa je tu niekoľko pomôcok, ktoré nám pomôžu rozumieť tejto nádhernej reči no. 1. „Ak máme robiť pokroky, musíme pred naším Bohom umlčať svoj jazyk i svoje chúťky, lebo Boh počúva jedine reč mlčiacej lásky,“ povedal svätý Ján z Kríža.

Ak chceme začať v štúdiu Božieho jazyka, treba urobiť (zdanlivo) jednoduchú vec: stíšiť sa, utiahnuť sa do ticha. A nechať sa obklopiť prítomnosťou ticha (Boha), vo chvíli, keď všetko objíma hlboké ticho (Boh), nechať sa nasiaknuť prítomnosťou ticha (Boha). Nie ticho vo význame meditácie, ako to nachádzame vo východných náboženstvách, ale ticho, ktoré nás neuzatvára do seba a do vlastného egoizmu a pôžitku, ale práve naopak, otvára pre Boha.

A keď urobíme tento prvý krok, stávame sa už my tými, ktorí môžu (na)písať svoj vlastný slovník Božej reči, pretože sa stávame tými, ku ktorým Boh hovorí – osobne, intímne, hlboko, nádherne a neopakovateľne.

 

 

TICHO ROZPRÁVA

Boh mlčí? A možno je skôr problém v tom, že nemlčíme my. „Božie ticho a neprítomnosť sú však jeden zo spôsobov jeho tajomnej prítomnosti,“ hovorí otec Jacques Dupont, prior kartuziánskeho kláštora Serra San Bruno. Aj Max Picard na túto tému povedal: „Mlčanie Boha je iné než mlčanie človeka. Jeho mlčanie nie je protikladom hovorenia. U Boha je hovoriť a mlčať to isté.“

V Prvej knihe kráľov čítame o skúsenosti proroka Eliáša. Utekal pred Jezabel, ktorá ho prenasledovala, sadol si pod borievku a žiadal si zomrieť: „Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“ (1 Kr 19, 4) V tejto chvíli plnej beznádeje a bezvýchodiskovosti, zúfalstva a smútku sa ho dotýka anjel a hovorí mu: „Vstaň a jedz!“ (1 Kr 19, 5) Eliáš, posilnený nebeským pokrmom, opäť zaspal, keď ho druhý raz zobudil anjel. „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ (1 Kr 19, 7) Keď sa najedol, išiel štyridsať dní a štyridsať nocí k Božiemu vrchu Horeb – na Božie pozvanie.

Prorok následne vidí, že prejavy Božej prítomnosti nie sú v zemetrasení, smršti ani ohni, ale až napokon vo vánku, v ktorom začuje Boží hlas. „Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne. Vtom prehovoril k nemu akýsi hlas a pýtal sa: Čo tu robíš, Eliáš?“ (1 Kr 19, 11 – 13) Eliáš počúva Boží hlas vo vánku, a je to istý návod aj pre nás. Ticho, ktoré vánok predstavuje, nie je prázdne – je plné Božej prítomnosti a jeho slov. A pozýva nás ponoriť sa do tohto Božieho ticha.

 

V TICHU SA ZJAVUJE BOH

Obľúbená svätica, svätá Matka Tereza, neraz opakovala, že „Ježiš na nás stále čaká v tichu“. Možno môžeme niekedy aj cítiť, ako sme až hnaní do ticha, ako sme smädní po tichu, ako ho potrebujeme. Nie ticho, ktoré nás zbaví povrchnej nervozity, ale smäd a hlad po Božom tichu. Kardinál Sarah v spomínanej knihe píše: „Do samoty a ticha nás ženie túžba uzrieť Boha. Lebo v tichu prebýva Boh, on sa halí do ticha.“

Túžime po zjaveniach, po slovách od Boha, chodíme na veľké konferencie a stretnutia, na ktorých čakáme veľké Božie zjavenia, a pritom si Boh používa takú zdanlivo obyčajnú a všednú vec, prostredníctvom ktorej hovorí: ticho a samotu. „Lebo Boh hovorí v tichu a zdá sa, že ticho je jediným prostriedkom na vyjadrenie Boha,“ povedal otec Marie-Eugene od Dieťaťa Ježiša.

Ticho nie je prázdne, práve naopak, je plné odpovedí. „Ticho nie je absenciou niečoho. Práve naopak, je prejavom prítomnosti, ba tej najintenzívnejšej prítomnosti, aká existuje,“ píše Sarah. Možno sa nám zdá, že po ticho si chodíme len na duchovné cvičenia a miesta na to vyhradené alebo že je možné len pre rehoľníkov či pustovníkov, no i v našom každodennom živote si môžeme (a máme) nachádzať púšte, na ktorých v tichu počúvame hlas Učiteľa.

Pretože ticho – Božia reč – je pre nás každodennou pozvánkou. Aby sme počúvali Boha. Tichom a v tichu. Už dnes.

 

Fotka – Matka Tereza: citaty-slavnych.sk