Terézia Judová: Iba čisté srdce a vysporiadané vzťahy nám svietia na cestu k spáse

Ako prežívajú svoju starobu kňazi na dôchodku? Tí, prevažne rímskokatolícki, ktorí žili celý život len pre svoju farnosť a nemali ako gréckokatolícki kňazi manželku a deti, trávia jeseň života buď pri svojej blízkej rodine, alebo v špeciálnych domoch. Jedným takýmto miestom pre kňazov je aj Dom pokojnej staroby – Diecézny kňazský domov Františka Majocha vo Veľkom Šariši. Rozprávali sme sa s vedúcou tohto zariadenia, pani Teréziou Judovou.

Pani Terézia, predstavte nám váš Diecézny kňazský dom. Kedy vznikol, aké služby v ňom ponúkate a pre koho sú určené?

Predstavitelia Cirkvi sa zamýšľali nad tým, čo s bývaním a starostlivosťou o kňazov, ktorí dovŕšili dôchodkový vek. Nie každý kňaz zvažuje vrátiť sa k svojej rodine a mnohí z nich už nikoho nemajú. Preto sa postavilo toto zariadenie. Základný kameň vo Veľkom Šariši položil a požehnal vtedajší arcibiskup Alojz Tkáč ešte v roku 1996.

Uvažovalo sa, že svoju starobu tam búdu tráviť kňazi na dôchodku, ale kapacita nebola spočiatku celkom naplnená a ani časom neprichádzalo k jej naplneniu, pričom zariadenie je priestorovo naozaj veľké. Bolo teda na mieste zvažovať, ako utiahnuť takéto zariadenie s vlastnou kuchyňou, práčovňou a samozrejme, so zdravotnou starostlivosťou.

Čo sa teda vymyslelo?

Preto to v roku 2003 zobrala pod svoje krídla Arcidiecézna charita Košice a vytvorila kombinované Zariadenie pre seniorov, Špecializované zaradenie a aj Domov sociálnych služieb. V súčasnosti sa poskytujú všetky tri druhy služieb s celkovou kapacitou osemdesiat miest.

Čo všetko u vás kňazi na dôchodku nájdu?

Nový domov, súkromie, vlastné bývanie so zabezpečením ostatných základných životných potrieb ako aj zdravotnej starostlivosti prostredníctvom kvalifikovaného personálu. Krásnu záhradu s množstvom ovocných stromov a kaplnku priamo v zariadení. Ďalej stretnutia pri raňajkách, obedoch a večeri s priateľmi. Kňazi tu majú každodennú spoločnosť, nie sú sami, nie sú opustení, vedia, že ak niečo príde na sklonku ich života, nemusia sa báť, pretože personál sa o všetko postará. Nielen o zdravie, ale aj o narodeninovú oslavu či úpravu ich zovňajška.

Ako konkrétne u vás trávia jeseň života?

Okrem základných potrieb domáceho poriadku si organizujú čas podľa seba. Tí kňazi, ktorých veľmi netrápia zdravotné problémy, chodia vypomáhať slúžiť sväté omše, poprípade spovedať na prvé piatky, pred Vianocami či Veľkou nocou.  

Tí, ktorí už majú podlomené zdravie, sa snažia byť nápomocní aspoň v zariadení. Chceme využiť ich vedomosti a celoživotné poslanie, aby našim prijímateľom mohli naďalej šíriť Božie slovo, pripraviť ich na stretnutie s Bohom a usporiadať si svoje vnútro a svedomie.

Akým aktivitám sa ešte kňazi venujú?

V zariadení robíme rôzne pracovné činnosti, kde sú pozývaní kňazi, ale aj ostatní prijímatelia. Tešíme sa na pondelkové biblické stretnutia a zážitky z ich života. V blízkosti nášho zariadenia je Cirkevná materská škola a aj s ňou sme nadviazali spoluprácu pri realizácii detských svätých omší.   

STAROBA SO SEBOU PRINÁŠA NIELEN CHOROBY, ALE AJ ŽIVOTNÉ SKÚSENOSTI 

Necítia sa kňazi po odchode na dôchodok osamelo, ba až nepotrebne?

Ako som spomenula, v našom zariadení organizujeme detské sväté omše, ktoré vždy slúži aj jeden z kňazov zariadenia. Naším zámerom bolo spojiť príjemné s užitočným a vytvoriť tzv. dvojgeneračnú spoluprácu. Mnohí naši prijímatelia nemajú možnosť stretnúť sa s vnúčatami a na druhej strane, takto dávame kňazom vedieť, že ich ešte potrebujeme. Všetky zainteresované strany sa na tieto sväté omše vždy veľmi tešia a majú veľký úspech.

Súčasťou vášho zariadenia je aj kaplnka sv. Jozefa. Sú jej priestory často využívané?

Áno, povedala by som, že naozaj veľmi často. Deň nám začína svätou omšou ráno o pol ôsmej. Vzhľadom na vek našich prijímateľov a samotných kňazov nemusia ráno skoro vstávať, pretože svätá omša je aj poobede o tretej hodine. V nedeľu je iba ráno. Vo štvrtok je pravidelne adorácia a vyloženie Sviatosti oltárnej. Kaplnka sv. Jozefa je prístupná aj pre verejnosť, takže je naozaj plná.

Sú vaši klienti radi za prítomnosť kňazov?

Určite áno. Naši kňazi sa po duchovnej stránke s láskou starajú o všetky potreby našich prijímateľov sociálnych služieb. Staroba so sebou prináša nielen choroby, ale aj životné skúsenosti či sklamania. Ľudia na sklonku života prehodnocujú svoje priority. Na konci cesty si poviete, že všetko je márnosť nad márnosť. Ani domy, ani majetky a iné materiálne hodnoty nie sú také dôležité ako vzťahy s najbližšími, pokoj v srdci a láska vášho blížneho. Toto sú balzamy na ľudskú dušu.

Pri vašej práci sa stretávate aj so smrťou. Aké to je, keď zomiera kňaz?

Slovo smrť znie ťažko a pochmúrne. Smrť sa spája so stratou blízkej a milovanej osoby, rovnako to platí aj u kňaza. Všetci naši klienti a kňazi sú nám veľmi blízki. Ak k nám niekto príde, stáva sa súčasťou našej veľkej rodiny, preto nás každá strata veľmi bolí. Ak príde smrť, je dobré byť pripravený. Upratať si vzťahy, vnútro, dušu a urobiť to, po čom naše srdce túži. Iba čisté srdce a vysporiadané vzťahy nám svietia na cestu k spáse.

Z môjho pohľadu to kňazi majú omnoho ťažšie. Ak dostanete do vienka veľa, tak sa od vás bude aj veľa očakávať. Ja osobne som sa stretla s tým, ako jedna obyčajná žena odchádzala z tohto sveta s vnútorným pokojom a láskou. Tak, ako žijete svoj život, taký bude aj váš odchod z tohto sveta.

Podľa autorky Elizabeth Kubler-Rossovej sú určité fázy umierania. Otázka znie, ako sa cez jednotlivé fázy dostaneme a či naozaj dôjdeme do fázy akceptovania, zmierenia a prijatia svojho stavu.

ĎAKUJTE BOHU ZA VŠETKO, LEBO ON NAJLEPŠIE VIE, ČO JE PRE VÁS DOBRÉ

Aj zomierajúceho kňaza musí prísť na sklonku jeho života pripraviť na stretnutie s Bohom jedine kňaz. Stretli ste sa vo vašom zariadení aj s takýmito situáciami?

Áno, pravdaže. Vtedy je cítiť, ako si každý z kňazov uvedomuje svoju zraniteľnosť a slabosť. Spomínam si na jedného kňaza, ktorý sa veľmi múdro pripravoval na smrť. Napísal, čo komu zveruje, rozdal všetko cenné a humor ho do posledných chvíľ neopúšťal. Ľudia a zamestnanci, všetci ho vždy veľmi radi navštevovali. Nikdy ste od neho neodišli naprázdno. Vždy vravel, že najlepší návod na všetky starosti a neriešiteľné situácie v živote sa nachádza v Biblii, musíte ju len čítať!

Často hovoril, že Boh od nás nežiada, aby sme s ním trávili hodiny a hodiny v kostole, je rád a teší sa, keď sa pri ňom zastavíme aj na pár minút. On túži po osobnom vzťahu. Verte mi, funguje to!

To znie ako osobná skúsenosť…

Ak sú dni, keď sa mi v práci nedarí, nechám všetko tak a idem sa do kaplnky Ježišovi vyrozprávať, poprosiť a poďakovať. Skutočne, ďakujte Bohu za všetko, nielen za to dobré, ale aj za to zlé, lebo on najlepšie vie, čo je pre vás dobré.

Pani Terézia, vy a vaši zamestnanci robíte naozaj veľmi ušľachtilú prácu. Čo vám dáva do života a čo ste sa vďaka nej už naučili? 

Naučila som sa, aké je krásne, keď niekomu pomôžete. S pribúdajúcim vekom sú priority úplne iné. Je úplne jedno, či máte jedno dieťa alebo desať, aj tak môžete skončiť v takomto a podobnom zariadení. Pre nás je veľmi dôležité, či samotný klient chce byť v našom zariadení, alebo to chcú len jeho deti. Vtedy je adaptácia úplne iná a ľahšie sa s ním pracuje. Ďalej sú tu dôležití samotní zamestnanci. Túto prácu nemôže robiť každý. Náš personál naozaj ponúka všetko, ale rodinu nenahradíme. Pri práci sa hneď ukáže, či k nej máte vzťah, alebo nie. To znamená, že ak neoplývate láskou, empatiou a radosťou pomáhať, tak sa tu natrápite.

Čo ešte vám vaša práca dáva?

Pracujem tu už dvadsaťdva rokov, no každý deň mi prinesie niečo nové. Teším ma, ak sa niekto zlepší v chôdzi, ak niekomu začne chutiť jesť, alebo ak sa niekto už dlho nesmial a zrazu sa usmeje. A ak máte v práci úžasných kolegov, čo majú radi svoju robotu, tak sa do nej tešíte – a my takýchto ľudí naozaj máme. Touto cestou by som sa na záver chcela veľmi pekne poďakovať každému zamestnancovi, ktorý u nás pracuje – nech vás Boh požehnáva pri každodenných činnostiach a obdarí radosťou a pokojom nielen v práci, ale aj doma. Ďakujem aj za našich klientov a kňazov, sme radi, že vás máme a že ste súčasťou našej veľkej rodiny!

Foto: archív respondentky