#teologiatela_Radostná pravda o celibáte, 3. časť: Žiť slobodu daru

Pre svet, opantaný smilstvom, sa celoživotný celibát zdá absurdný. Vo všeobecnosti by sa postoj sveta ku kresťanstvu dal zhrnúť slovami: „No, pre vás kresťanov je manželstvo jedinou legitímnou šancou na ukojenie žiadostivosti. Prečo, prepánajána, by ste sa toho mali chcieť vzdať? Veď by to znamenalo odsúdiť sa na život beznádejného sebazapierania.“

Autor: Christopher West 

Rozdiel medzi manželstvom a celibátom sa nikdy nesmie chápať ako rozdiel medzi „legitímnym“ voľným priebehom žiadostivosti na jednej strane a nutnosťou potláčať ju na druhej strane. Kristus volá všetkých – bez ohľadu na ich špecifické povolanie –, aby zažili vykúpenie spod nadvlády žiadostivosti. Iba z tejto perspektívy dáva zmysel ktorékoľvek kresťanské povolanie (manželstvo alebo panenstvo). Obe, ak sa žijú podľa Kristovho plánu, by mali vyplynúť zo skúsenosti vykúpenia tela.

Podľa slov Jána Pavla II. ten, kto žije v celibáte, musí rovnako ako ktorýkoľvek iný človek podriadiť „hriešnosť svojej ľudskosti moci, ktorá prýšti z tajomstva vykúpenia tela“ (Teológia tela 77, 4). Práve preto naznačuje, že povolanie k panenstvu nie je len formačné, ale transformačné (tamže 81, 5). Nakoľko niekto žije touto transformáciou, natoľko nie je viazaný podriadiť sa libidu. Je slobodný slobodou daru. Pre takú osobu nie je obetovanie sexuálnej jednoty (obrazu) pre kráľovstvo (realitu, na ktorú daný obraz poukazuje) len jednou z možností, ono sa stáva celkom príťažlivým. Realita je predsa omnoho atraktívnejšia než jej obraz! Ak sa niekto domnieva inak, obracia svet hore nohami alebo obraz mení na modlu.

Keď hovoril zasväteným o úlohe erosu v ich povolaní, otec Raniero Cantalamessa poznamenal, že kresťanské panenstvo svedčí o pravde, že „prvým adresátom nášho erosu, nášho hľadania, našej túžby, príťažlivosti, vášne, musí byť Kristus“. Pokračoval:

„Iba toto dokáže zabrániť našim srdciam, aby zišli z cesty… Jeho láska nás neoberá (…) o príťažlivosť opačného pohlavia (lebo to je súčasť našej podstaty, ktorú Boh stvoril a nechce zničiť); avšak dáva nám silu, aby sme túto príťažlivosť prekonali oveľa mocnejšou príťažlivosťou. Ako píše svätý Ján Klimak: „Čistý je ten, kto prekonáva eros Erosom.““ (Dve tváre lásky)

Áno, Eros s veľkým E. Samotný oheň Božej lásky. To je cieľ, ku ktorému má viesť eros s malým e, teda oheň vo vnútri každého z nás. A ak by sme radšej na opis Božej lásky chceli použiť známejšie grécke slovo agapé, je dobré si pripomenúť slová pápeža Benedikta XVI., že Božiu lásku „možno celkom isto kvalifikovať ako eros“. V Kristovi „eros nadobúda maximálnu vznešenosť a súčasne je očistený až do takej miery, že splýva s agapé“ (Deus caritas est 9, 10). Naozaj, stotožnenie eros a agapé je ten oheň, ktorý prišiel Kristus vrhnúť na zem (porovnaj Lk 12, 49).

 

Učenie svätého Pavla

V tomto kontexte je dôležité správne pochopiť učenie svätého Pavla o manželstve a panenstve v siedmej kapitole Prvého listu Korinťanom. V deviatom verši píše, že ľudia, ktorí „sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.“ Je manželstvo teda určené len pre tých, ktorí „nezvládajú“ panenstvo? Odobrí zrazu manželstvo nedostatok sebaovládania danej osoby? Podľa svätého Jána Pavla II. nie.

On nám pripomína, že Pavlove slová nemôžeme vysvetľovať oddelene od Kristových slov o žiadostivosti, ktorú označuje slovo „horieť“. „Vstúpiť do manželstva“ zas opisuje morálny poriadok – povolanie prekonať žiadostivosť, ktorý svätý Pavol vedome zavádza v konto kontexte (Teológia tela 101, 3). A teda podľa Jána Pavla II. Pavol hovorí niečo takéto: „Je lepšie prekonať žiadostivosť milosťou manželstva než sa ňou nechať pohltiť.“

Ján Pavol II. poznamenáva, že učenie svätého Pavla o manželstve a panenstve je poznačené „jeho vlastným tónom, akoby jeho osobnou interpretáciou“ (tamže 82, 1). Dokonca kladie otázku, či Pavol nevyjadruje osobnú averziu voči manželstvu (tamže 83, 3). Keď ich vytrhneme z kontextu, výroky: „Dobre je, keď sa muž nedotýka ženy,“ (1 Kor 7, 1) „chcel by som, aby boli všetci ľudia tak (v celibáte), ako som ja“ (verš 7), „nehľadaj si ženu,“ (verš 27) by nás mohli viesť k takému presvedčeniu. No Ján Pavol II. ukazuje, že ak sa budeme pri čítaní textu zamýšľať, prídeme k inému záveru.

Svätý Pavol priamo útočí na omyl, ktorý sa šíril po Korinte, že manželstvo a intímne spojenie sú zlé. Manželstvo je „vlastný dar od Boha“ (verš 7). Manželia si nemajú navzájom odopierať intimitu, „iba ak na čas so vzájomným súhlasom“ (verš 5). A tých, ktorí sa vezmú, Pavol vo verši 38 chváli, že robia dobre.

 

 

Je celibát lepší než manželstvo?

Prečo teda Pavol v tom istom verši hovorí, že kto sa nevydáva, robí lepšie než ten, kto vstupuje do manželstva? Práve na základe týchto slov Cirkev tradične učí, že panenstvo je objektívne „vznešenejšie“ povolanie. No musíme to chápať s veľkou opatrnosťou, aby sme neupadli do vážneho omylu, teda že ak je panenstvo také dobré, manželstvo musí byť zlé. „Ak vzdať sa sexu niekoho očisťuje a posväcuje, sex, dokonca aj v manželstve, poškvrňuje a robí nečistým.“ Takto však Cirkev nerozmýšľa! Takéto zmýšľanie pramení z manichejskej herézy, že medzi telom a dušou je dualistické rozdelenie, ktoré vedie k heretickému presvedčeniu, že duch je dobrý, ale telo zlé.

Ján Pavol II. to dokonale objasňuje: Vznešenosť panenstva oproti manželstvu v autentickej tradícii Cirkvi „nikdy neznamená pohŕdanie manželstvom alebo umenšovanie jeho základnej hodnoty. Ani implicitne to neznamená posun k manichejskému postoju, alebo uznávanie takých postojov či konania voči telu a sexualite.“ V správnom učení Cirkvi „nenachádzame základ pre pohŕdanie manželstvom“ (Teológia tela 77, 6).

Panenstvo je výnimočným povolaním, pretože prirodzeným povolaním v tomto živote je naďalej manželstvo. Je výnimočným nie pre seba samotné, ale preto, že je to vyčlenenie pre Kráľovstvo. Je lepšie v tom zmysle, v akom je nebeské manželstvo (pre ktoré sa panny a panici priamejšie zasväcujú) lepšie než pozemské manželstvo. Kresťanské panenstvo dáva tým, ktorí ho správne žijú, ešte intenzívnejšiu predtuchu spoločenstva, ktoré máme mať s Bohom a so všetkými svätými.

Znamená to, že ak by sme naozaj chceli ísť za Bohom, všetci by sme žili panenstvo? Nie. Ako píše svätý Pavol: „Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak.“ (1 Kor 7, 7) Musíme starostlivo a s modlitbou rozlišovať, ktorý dar dal Boh nám. Subjektívne povedané, lepšie povolanie je to, ku ktorému nás Boh volá ako k nášmu osobnému daru. Ak je tvojím darom manželstvo, raduj sa! To je tvoja cesta do neba. Ak je tvojím darom panenstvo, teš sa! To je cesta do neba pre teba.

 

Vysvetlite, prečo by sa kresťanské panenstvo nikdy nemalo chápať ako potláčanie ľudskej sexuality. Podeľte sa o názory na našom Facebooku.

 

Tento text vychádza s láskavým dovolením Corproject, zdroj