#teologiatela_Radostná pravda o celibáte, 2. časť: Čo to má všetko spoločné s hviezdami?
„Panenstvo pre Božie kráľovstvo súvisí so vzkrieseným človekom, u ktorého sa absolútny a večný manželský význam osláveného tela zjaví v jednote s Bohom samotným.“ (Svätý Ján Pavol II.)
Autor: Christopher West
Bola nádherná jasná noc. Párik mladých, šialene zamilovaných, sa autom dopravil na vidiek, kde sa chceli schovať a dať voľný priechod svojim vášňam. Keď uvideli trávou zarastený kopček, zaparkovali auto vedľa cesty, schmatli deku a vybrali sa na druhú stranu pahorku. Netušili však, že sú na pozemku miestnej fary. Starší kňaz, monsignor, začul nejaké zvuky, pri pohľade z okna farskej budovy sa dovtípil, čo sa deje, a rozhodol sa, že sa pôjde trochu prejsť a pomodliť.
Milenci, ktorí boli pohrúžení do svojich záležitostí, si ani nevšimli, že niekto stojí na kraji ich deky. Vystrašilo ich jeho nečakané, ale zdvorilé: „Prepáčte,“ no ešte viac pohľad na jeho rímsky kolár. Čakali, že ich vyhreší, no tajomný muž v čiernom sa len pozrel smerom k nebu a pátravo sa spýtal: „Povedzte, čo má to, čo tu robíte, spoločné… s hviezdami?“ Po výraznej odmlke sa otočil na odchod a ohúrených zaľúbencov nechal premýšľať o svojej otázke. [1]
Svätý Ján Pavol II. nás svojím vlastným spôsobom pozýva uvažovať nad tou istou otázkou vo svojich úvahách nad veľkým tajomstvom toho, že sme stvorení ako muži a ženy, a povolaním, aby dvaja boli „jedným telom“.
Vráťme sa k scéne pána monsignora, ktorý vyrušil párik vo svite hviezd. Len si predstavte ten obraz: všetci traja – dvaja milenci vo víre vášní a celibátny kňaz – sa dívajú rovnakým smerom, do neba. Pozornosť mladých ľudí sa sústreďuje naspäť na pôvodný Boží plán s mužom a ženou a kňaz žijúci v celibáte sa díva s predtuchou konečného plánu, kde eros nájde svoje dokonalé naplnenie vo večnej svadbe. Navzájom sa potrebujú – dvojica svedectvo celibátu, aby im pomohlo nasmerovať svoju lásku do nebeských sfér; tí zas, čo zachovávajú celibát, potrebujú lásku muža a ženy, aby sa zakotvili v manželskej orientácii svojho tela.
Dnes sa jasne presvedčíme o „úplnej odpovedi“, akú podľa Jána Pavla II. dávajú obe povolania na otázku tela, teda zmyslu toho, že sme muži a ženy.
Význam človeka
Vieme už, aký máme pôvod, dejiny a smer, a snažili sme sa odpovedať na otázku, čo znamená byť človekom. Čo to teda znamená? V stručnosti, zistili sme, že byť človekom znamená byť povolaný k spoločenstvu, a to s Bohom aj medzi sebou, v extáze a blaženosti, ktoré sa nikdy neskončia. Sme teda, ako vraví pápež František, uprostred ľúbostného príbehu, kde „je každý ohnivkom reťaze lásky. A ak sme nepochopili toto, nepochopili sme nič z toho, čím je Cirkev.“ (22. apríla 2013)
Zistili sme tak aj to, že tento príbeh rozprávajú naše telá, že toto povolanie k spoločenstvu s Bohom a s celým ľudstvom je vtlačené priamo do našich tiel, mužských a ženských. Eros nám bol daný Bohom presne na to, aby nás viedol do večného manželstva Krista a Cirkvi. To, čo sa obyčajne vyčíta kresťanstvu v modernom svete – že je to zoznam príkazov a zákazov, ktoré majú potláčať eros –, je v skutočnosti na hony vzdialené od toho, čím kresťanstvo naozaj je. Je to pozvanie k finálnemu naplneniu erosu vo večnom spoločenstve, ktoré si ani nevieme dokonale predstaviť.
Keď si naplno uvedomíme, kým naozaj sme ako muži a ženy, tiež nám dôjde, ako máme žiť. Pochopíme, že láska je „základné a vrodené povolanie každej ľudskej bytosti“ a že existujú „dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Obe, každé svojím spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že „je na Boží obraz“.“ (Familiaris consortio, 11).
Svätý Ján Pavol II. začína opisom celibátu/panenstva[2], pretože nemôžeme vedieť, čoho sviatosť je manželstvo, ak najprv nepochopíme kresťanské panenstvo. Táto kapitola je pomocou aj tým, ktorí sú slobodní a možno by radšej neboli. Familiaris consortio, 16 hovorí, že „úvahy o panenstve môžu poslúžiť ako osvietenie a pomoc tým, ktorí z príčin nezávislých od ich vôle nemohli uzavrieť manželstvo a prijali svoj stav v duchu služby druhým“.
Mám úctu k tomuto výkriku srdca, ktoré túži po manželskom partnerovi. Poznám to jednak zo svojej vlastnej skúsenosti, a tiež z rozprávania mnohých slobodných, ktorých stony srdca som mal tú česť vypočuť. Všetci sme už zažili túto bolesť samoty a túžime, aby nám bola odňatá. Táto túžba však nemôže byť „konečne a úplne naplnená iba jednotou s inou ľudskou bytosťou“ (Láska a zodpovednosť). V skutočnosti, ak je eros naozaj výkrikom nášho srdca po nekonečne, potom to manželstvo, po ktorom skutočne túžime, je to, ktoré nám už bolo sľúbené: Baránkova svadba.
Či sme slobodní, v manželstve alebo v zasvätenom panenstve, iba zamerať svoj zrak na toto večné zjednotenie je spôsob, akým sa bezpečne dostaneme cez nevyhnutné žiale a skúšky tohto života. „Vtedy uvidíš a zažiariš, triasť a šíriť sa ti bude srdce, veď sa k tebe obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe.“ (Iz 60, 5) „Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“ (Zjv 7, 16-17) Práve svedectvo o tejto živej nádeji je samotnou podstatou kresťanského panenstva.
Eunuchovia pre Kráľovstvo
Keď Ježiš znovu nastolil nerozlučiteľnosť manželstva podľa pôvodného Božieho plánu, jeho učeníci (ako to je bežné i dnes) usúdili, že je lepšie vôbec nevstupovať do manželstva (porov. Mt 19, 10). Ježišovou odpoveďou bolo posunúť to na úplne inú úroveň: „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.“ (Mt 19, 12)
Eunuch je niekto, kto je fyzicky neschopný mať pohlavný styk. V kresťanskej tradícii je eunuch „pre Božie kráľovstvo“ niekto, kto sa dobrovoľne vzdáva sexu, lebo očakáva ten stav, kde sa už ani „neženia, ani nevydávajú“. Panenstvo pre Kráľovstvo je teda „znakom, že telo, ktoré nekončí v hrobe, smeruje k osláveniu“. Je to „svedectvo tých, ktorí očakávajú budúce vzkriesenie“ (Teológia tela 75, 1). V istom zmysle tí, čo žijú v panenstve, prekračujú rovinu dejín (aj keď v nej stále žijú) a ohlasujú svetu, že Božie kráľovstvo je tu, prišlo manželstvo konca vekov.
Kresťanské panenstvo teda nie je odmietnutím sexuality. Smeruje nás ku konečnému cieľu a zmyslu sexuality. „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.“ Aký dôvod udáva svätý Pavol? „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 31-32) – teda muž a žena sa stávajú jedným telom ako znamenie/sviatosť Kristovho večného spojenia s Cirkvou. Tí, ktorí sa pre Kráľovstvo vzdajú sviatosti manželstva, očakávajú nebeskú realitu, Baránkovu svadbu. Ak nie je „dobré byť človeku samotnému“, kresťanský celibát zjavuje, že definitívne prekonanie samoty sa dá nájsť iba v jednote s Bohom. Ten, čo zostáva v panenstve, akoby si slobodne volil trpieť v tomto živote bolesťou samoty, aby sústredil celú svoju túžbu na jediné spojenie, ktoré dokáže naplniť.
Žiaľ, slovo panenstvo alebo celibát zvyčajne v sebe nenesie tento obrovský „svadobný“ význam. Je skôr negatívne a označuje niečo, čo taký človek nerobí. Ešte horšie asociácie môže mať slovo eunuch. Možno by sme radšej mali toto povolanie definovať cez jeho obsah a očakávanie (nebeskej svadby), nie cez to, čoho sa vzdáva. Ján Pavol II. napísal, že samozrejme všetci ľudia, bez ohľadu na svoje povolanie, sa majú „pripravovať a zdokonaľovať pre večné zjednotenie s Bohom“.
Panenstvo/celibát musí byť dobrovoľný
Aj keď všeobecná mienka je iná, Cirkev nikoho nenúti k celibátu; Kristove slová o tých, ktorí sa sami urobili neschopnými pre manželstvo, jasne naznačujú, že je nesmierne dôležité, aby si človek toto povolanie zvolil sám. Ak by bol niekto k tomu nútený, nebolo by to o nič legitímnejšie, než ak by niekoho nútili do manželstva.
V latinskej cirkvi máme tendenciu zabúdať, že celibát mužov je povolaním ako takým, oddeleným od kňazstva. Katolícka a pravoslávna cirkev Východu má nielen platne ženatých kňazov, ale aj živé spoločenstvá nevysvätených panicov, bratov (tieto existujú, no menej výrazné, aj na Západe). Ako naznačuje Katechizmus Katolíckej cirkvi, latinská cirkev zvyčajne svätí na kňazov veriacich mužov, ktorí si vybrali celibát ako povolanie svojho života (porov. KKC, 1579). Toto by malo predpokladať, že ako prvá by mala prísť voľba celibátu, a teda ak muž katolík rozlíši ako svoje povolanie panictvo, môže potom zvažovať aj povolanie ku kňazstvu. Tí kňazi, ktorí veria, že celibát im bol nanútený, asi nepochopili tento dôležitý rozdiel.
Následkom toho dnes mnohí volajú po zrušení celibátu pre kňazov, dokonca v celibáte vidia dôvod sexuálnych škandálov a zneužívania zo strany niektorých klerikov. Ako som napísal v knihe Radostná zvesť o sexe a manželstve: „Celibát nespôsobuje pohlavné úchylky. Spôsobuje ich hriech. Zosobášiť sa ešte neznamená vyliečiť pohlavnú poruchu. Iba Kristus to môže urobiť. Ak by (budúci) kňaz alebo akýkoľvek iný muž vstupoval do manželstva s hlboko zakorenenou sexuálnou zvrátenosťou, odsudzoval by svoju manželku na život v pozícii sexuálneho objektu. Jediná cesta, ako odstrániť pohoršenie sexuálnych hriechov, či už ich páchajú kňazi, alebo iní, je zažiť vykúpenie svojej sexuality v Kristovi.“
Práve o tomto vykúpení dramaticky svedčí autentický kresťanský celibát/panenstvo. Teda nutnosť celibátu v latinskej cirkvi sa ako prax (nie doktrína) môže zmeniť. Ale keď si uvedomíme, ako panenstvo smeruje k najväčšiemu významu sexu, zistíme, že dnešný svet viac než inokedy potrebuje svedectvo kresťanského panenstva.
[1] O tento príbeh sa so mnou podelil nebohý monsignor Lorenzo Albacete počas mojich študentských čias. Nejako podobne sa odohrala skutočná udalosť medzi jedným talianskym kňazom (monsignorom Giussanim) a istými milencami.
[2] Ján Pavol II. zahrnul svoje úvahy o „panenstve pre Kráľovstvo“ do kontextu úvah o vzkriesení tela. Ja (Ch. West; pozn. prekl.) sa ním zaoberám vo vlastnej kapitole.
Aký je konečný účel a zmysel sexuality? Ako nás k nim môže nasmerovať celibát/panenstvo? Podeľte sa s nami na našom Facebooku.
Tento text vychádza s láskavým dovolením Corproject.