Ten tretí: načo nám je?

Zobudíme sa ráno vedľa seba dvaja. Na sobášnom liste sme taktiež napísaní dvaja. A volajú nás manžel a manželka. Predsa sa nám však od počiatku pripomína, že ktosi tu s nami v manželstve stále je.

Neviditeľný

Možno nám to aj pri svadobnej omši niekto povedal: „Nie ste na boj v manželstve sami. Ste traja, Boh je medzi vami stále prítomný!“ Lenže niekedy by sme ho veľmi potrebovali uvidieť. Reálne chytiť, vnímať zmyslami. A je jedno, či ide o okamih ťažkého zdravotného stavu môjho drahého, alebo o chvíľu, keď jej jednoducho nerozumiem a potrebujem tlmočníka. Možno práve teraz potrebujem radu, ako ďalej, čo je v našom manželstve dôležité. Ako dobre by nám padlo, ak by Boh práve v takýchto aj v tisíc iných okamihoch zjavil svoju tvár a dalo sa s ním pokecať „face to face“.

Ale on – ostáva neviditeľný. Teda, viditeľne neviditeľný a aj tak očividne prítomný. V prvom rade je Boh – Láska – vložený a „citeľný“ v našej láske. Možno je to zvláštna axióma; ale Boh, hoci je mocný, všadeprítomný, nad všetkým a vo všetkom, je taký diskrétny práve vo vzťahu muža a ženy. Hoci koná v našom vzťahu vždy (a to aj v prípade, ak sme to my sami – alebo jeden z nás – vzdali) v náš prospech, vnímať jeho prítomnosť a moc môžeme o to viac vtedy, čím viac ho voláme na pomoc, čím viac po ňom túžime, čím viac si nevieme a nechceme predstaviť svoj život (tu a hlavne spolu vo večnosti) bez neho.

A niekedy na to stačí skutočne len pevná viera a túžba jedného z nás, manželov – a aj Boh berie vážne silu jeho modlitby. Najsilnejšie vtedy, ak skutočne zabúdame na seba a hľadáme dobro toho druhého, ak sa teda naša láska začína čoraz viac podobať tej Božej, nezištnej, milosrdnej, s nekonečnou šancou a trpezlivosťou. A hoci stále ostáva skrytý našim očiam, nemožno nevnímať jeho blízkosť a jeho zásahy. Lebo, hoci je neviditeľný, určite je v našom a každom manželstve.

Nenahraditeľný

Nevieme a nemáme bez neho byť. Pretože, ruku na srdce! Sme my, každý za seba, schopní do bodky každý deň iba zo svojich ľudských síl napĺňať v každej minúte slová manželského sľubu? Že ťa budem milovať a ctiť… Ako často stačí opačný názor na jednu vec a… alebo zabudnuté ponožky vedľa postele, hoci som ti už x-krát povedala…! No, hej, miluj, prídem domov z práce a doma výbuch! Čo robila celý deň?

Ctiť v okamihu, keď mám pocit, že som „schytala“ životný podraz – hoci len slovný, a práve od neho? Keď sa necítim milovaná? (Veď hej, vysvetlíme si to… ale ako to bolí!) Že ťa nikdy neopustím… a že ani futbal, keď ty potrebuješ moju prítomnosť a blízkosť, ma neoddelí od teba, aj keď je iba v telke. Že sa neodstrihnem od teba na tých iba štyridsaťštyri minút, čo volám so svojou mamou a teba to nezaujíma, si hladný a chceš večerať so mnou.

Ukazuješ „time“ a ja sa urazím… lebo mi nedopína, že som sa od teba príliš odtrhla. A ešte to nešťastie… a choroba! Strata zamestnania, poharkanie sa so šéfom a neistá budúcnosť, lebo si nechcel ohnúť chrbát a svedomie. Ako to všetko uniesť, ako mať oči pre toho druhého otvorené dokorán s úžasom a plné lásky, ako ho prijímať, keď som iba „človek“? (Ako sa nám na to niekedy dobre vyhovára.)

Na to je tu práve ten Neviditeľný. Má to, čo my nemáme. Má stálu, nekončiacu sa zásobu lásky, trpezlivosti, odpustenia, šance, milosrdenstva, konskej výdrže, rovno takej stopercentnej, nefalšovanej z Prvého listu Korinťanom. A dá, vždy, bez mihnutia oka a doprosovania, bez čakania v manželskej poradni, bez vykecávania pri pive o tom, že tá moja… No čo s ňou? On vie, že my sami osebe… po páde v Edene… nemáme na taký vzťah, aký nám predložil už pri stvorení Adama a Evy pred oči, na vzťah, aký je medzi Trojicou Otca, Syna a Ducha.

Ale tento Nenahraditeľný je neuveriteľný „fanda“: je ochotný urobiť nemožné, aby mal náš manželský vzťah šťavu, adrenalín, iskru, vášeň, radosť, perspektívu, aby sa čoraz viac podobal tomu, čo žije on sám. A je ochotný investovať do toho neskutočné more času, dať do laty aj odpísané a ľudsky neperspektívne vzťahy, ba urobiť aj z divokých pováh a nekompatibilných ľudí v dvojiciach nádherné a sväté manželstvo. A to aj vtedy, ak ten jeden o viere možno ani nesníva… a ten druhý je pevne pripútaný k Bohu.

A stačí na to celkom málo, až neuveriteľne málo: vziať ho do partie a vážne s ním počítať. Bez obáv, že by nás oberal o našu jedinečnosť, o naše videnie života, že by nás manipulatívne ohýbal. Nie. Vždy nás nechá slobodných – a vždy chce, aby sme sa znovu slobodne rozhodli pre neho. Boh je od vekov až po koniec časov tým najlepším manželským poradcom a koučom. Treba len dobre počúvať, vnímať, nechať sa viesť a rásť s ním.

Nekonečný

Nemá začiatok ani koniec. Je nad všetkým. Čas, ľudské podmienky, sociálne, zdravotné, finančné, politické okolnosti, hoci sa otierajú o manželstvo – nič z toho sa ho nedotýka. A nemôže ho zmeniť ani zmeniť to, čo on vytvoril a čo do nás vložil – hoci súčasnosť s tlakmi na iné formy „manželstva a rodiny“ by možno hovorila iné. On to ustojí, on si svoje uchráni – a nás s tým.

Manželstvo má od Boha nekonečnú platnosť patentu, pretože ho vymyslel ako absolútne funkčný model (pri dodržaní pravidiel). Ak má nejaký stav špecifickú ochranu, manželstvo ním určite je. Rovnako ako čas nemôže ublížiť láske, nemôže nič hlúpo ľudsky vyšpekulované ublížiť skutočnej podstate manželstva, pretože Boh videl, čo urobil, a bolo a je to veľmi dobré.

Nekonečný Boh nám veľkoryso a nezištne ponúka účasť na nekonečnosti lásky: možno práve preto má aj manželská obrúčka tvar kruhu, ktorý nemá začiatok a koniec, žiadny vzorec „má dať-dal“. Láska je o nekonečnom a nekončiacom sa obdarúvaní. Pretože si. Pretože si vzácny. Pretože si vzácny mojim očiam, vyvolil som si ťa… (Aha, prečo som si ťa vybral? Prečo som sa do teba zahľadela?)

Presne toto nás chce Boh učiť každý deň. A presne do tohto chce investovať.

Nepotrebujeme ho teda?