Tatiana Ďuračková: Boh mi dal úžasného manžela, ktorý mi často hovorí, že som pre neho krásna

Dlhé roky trpela pocitom menejcennosti kvôli tmavšej farbe svojej pleti. Boh ju však uzdravil a ukázal jej, že je krásna nielen vo vnútri, ale aj navonok. O svojom príbehu uzdravenia nám porozprávala krásna Tatiana (26) z Popradu.

Pochádzate z kresťanskej rodiny, svoj osobný vzťah s Bohom ste začali budovať už naozaj veľmi skoro, keď ste mali deväť rokov. Stalo sa to na jednom kresťanskom tábore. Poviete nám o tom viac?

Áno, vyrastala som v kresťanskej rodine. Spolu s rodičmi sme navštevovali aj kresťanské spoločenstvo, kde sme mali každý rok tábor. Počas kázne nás kňaz viedol k odovzdaniu sa Bohu. Moje detské srdce túžilo byť spasené a obrátené. Počas toho, ako sme sa modlili modlitbu spasenia, som pocítila veľkú radosť. Keď bol už večer, mamke som hovorila: „Mami, mami! Ja mám chuť stále spievať pesničku Biele rúcho dal mi Pán.“

 

Ako konkrétne ste doma v rodine žili svoju vieru?

Keď sme boli deti, veľa sme si spievali, modlili sa, mamka nám čítala a niekedy nám s ockom hrali divadlo. Tu by som chcela podotknúť, že moji rodičia nevyrastali v kresťanských rodinách, svoje obrátenie prežili až neskôr. Ľudia často predpokladajú, že takíto ľudia nebudú vedieť viesť deti k Bohu, keďže nemali tú skúsenosť; avšak tým, že žili a túžili po Bohu, Boh im dal múdrosť a viedol ich. Veľmi oceňujem aj to, že rodičia nás vôbec nenútili do kresťanstva a ani nám netrieskali Bibliu o hlavu. Všetko bolo také prirodzené a určite veľa spravili aj ich modlitby. Celá rodina sme túžili a chceli žiť pre Boha a aj keď sme mali ťažké obdobie, či už moji rodičia, alebo my deti, Boh nám pomohol to prekonať.

 

 

Ako ste žili svoju vieru mimo domu? Nebolo to pre vás ťažké svedčiť o Bohu vo svojom okolí kamarátov a spolužiakov v škole?

Čo sa týka základnej školy, tak to pre mňa nebolo jednoduché, keďže som prechádzala cez ťažšie obdobie. Moja túžba sa zmenila jedným momentom, keď som bola na tábore pre mládežníkov a tam som zatúžila ísť za Bohom viac. Keď som mala nastúpiť na gymnázium, povedala som si, že chcem byť naozajstný kresťan a hovoriť spolužiakom o Bohu, a tak sa aj stalo. Rozprávala som im o Bohu a snažila som sa aj tak žiť. Pamätám si, ako sme išli spolu na Rysy a počas toho sme sa celú cestu rozprávali o Bohu, bolo to také prirodzené. Často som im hovorila veci zo života, nič extra teologické.

 

Vo vašom osobnom živote vás dlho trápil jeden problém – trpeli ste menejcennosťou kvôli vašej tmavšej farbe pleti. Prečo a kedy sa vo vás vlastne zrodil tento pocit?

Už od malička som sa cítila byť iná. V mojom okolí, či už v škôlke a neskôr v škole, boli vždy biele deti, aj moji súrodenci. V škôlke sa mi občas vysmievali preto, že som tmavá. Napriek tomu, že mi môj tatko hovoril, že som krásna, mala som tento pocit stále. Myslela som si, že ma nikto nemá rád a plakala som, aj keď mi moji rodičia preukazovali lásku. Ani neviem odkiaľ to prišlo, ale takéto klamstvá sa v nás zrodia malými vecami a niekedy trvá roky, kým im prestaneme veriť. Je pravda, že raz na vysokej škole ma profesor zosmiešnil tiež kvôli mojej pleti. Každopádne, tieto narážky neboli časté, ľudia ma mali naozaj radi a bola som medzi nimi obľúbená. Moje kamarátky mi vždy hovorili: „Keby som bola aj ja taká tmavá, nemusela by som sa opaľovať.“ Ja som zas veľmi chcela byť blondínka s modrými očami.

 

 

BOLO MI ĽÚTO, ŽE SOM SVOJEJ INAKOSTI VENOVALA TOĽKO ZBYTOČNÉHO ČASU

Ako vo vás Boh nakoniec uzdravil tento pocit sebaneprijatia?

Začalo to na mládežníckom tábore, kde prebiehal seminár o sebaprijatí. Mňa sa to veľmi dotklo a po stretnutí sme sa mali modliť. Vedľa mňa sedela moja najlepšia kamarátka – blondínka s modrými očami, a tak sme sa na seba pozreli a vyznali si navzájom, že by sme chceli byť ako tá druhá. Tam niekde to začalo. Druhý dôležitý moment v mojom živote sa udial o čosi neskôr, keď som si pozerala svoje fotky z detstva. Pri jednej fotke som sa pri pohľade na seba zastavila a povedala mame: „Mami, veď ja som ako malá bola naozaj veľmi pekná, ako som si mohla myslieť, že som škaredá?“ A to bol ďalší moment, kedy som si uvedomila, že to všetko bolo v mojom živote iba klamstvo a bolo mi veľmi ľúto, že som svojej inakosti venovala toľko zbytočného času. Keď mi však znovu napadne taká zlá myšlienka o sebe, je tu môj milovaný manžel, ktorý mi vždy pripomenie, že som krásna.

 

Čo by ste poradili tým, ktorí sa trápia s podobným problémom, ako ste mali vy?

To je ťažké povedať, lebo Boh presne vie, čo každý človek potrebuje. Mne Boh dal muža, ktorý mi často hovorí, že som pekná, no človek nám nemôže zaručiť, že budeme uzdravení z našich zranení. Myslím si, že dôležité je byť pred Bohom úprimný a povedať mu, čo nás trápi a poprosiť ho, nech nám pomôže. On je tu pre nás vždy. Je tu však aj ďalšia možnosť, pretože niektorí ľudia to potrebujú vyznať iným, a preto tu máme aj kresťanských kvalifikovaných psychológov, ktorí nám môžu pomôcť a nasmerovať nás správnym smerom alebo sa s nami modliť. Možno v dnešnej dobe sú kresťania, ktorí túto možnosť zavrhujú, ale podľa mňa niektorí ľudia nemajú kamarátov, ktorí by im s tým pomohli tak, ako mne. Mne osobne v tomto veľmi pomohla rodina, keď sa za mňa modlila. Keď mám teraz taký problém, modlím sa spolu s manželom. Preto odporúčam nehanbiť sa za to a riešiť to s tým, komu dôverujete.

 

 

Dnes ste už šťastne vydatá. Ako ste sa so svojím manželom spoznali?

Spoznali sme sa v Bratislave „na mládeži“, ktorú som navštevovala počas vysokej školy. On tam bol úplne náhodne, keďže vtedy býval v inom meste. Naše prvé stretnutie bolo ako z filmu. Ako som ho zbadala, mala som pocit, že sa na mňa usmieva. Bol rád, že ma vidí, pretože už dlhšie som mu na sociálnej sieti vyskakovala ako navrhovaný kontakt. Jeho zaujalo, že máme veľa spoločných priateľov, ale nevedel kto a ani odkiaľ som. Mne ho zase spomínala kamarátka, pretože mala jeho CD v aute a mne sa páčilo, tak mi opisovala, aký je to super chalan. A v tom, ako sme sa uvideli, akoby zastal čas. Dlho sme sa v ten deň rozprávali. Neskôr sme si začali písať a stretávať sa, až došlo na prvé rande, ktoré sme mali vo Vysokých Tatrách.

 

Vo vašom srdci bola vždy túžba po manželstve? Modlili ste sa dlho za svojho budúceho manžela, ešte pred tým, ako ste sa spoznali?

Áno, vždy som mala takú túžbu, pretože som rodinne založená. Bolo obdobie, kedy som bola smutná a myslela som si, že budem misionárka, niekde sama, avšak potom som nad tým uvažovala a jasne som vedela, že Boh ma stvoril pre manželstvo a často som sa na tento úmysel modlila. Naozaj sa to oplatilo a Boh mi dal viac, ako som si mohla želať.

 

 

BOH JE DOBRÝ OTEC, KTORÝ CHCE PRE NÁS VŽDY LEN TO NAJLEPŠIE

Keďže ste dlhé roky trpeli nesebaprijatím, nebáli ste sa toho, či sa svojmu manželovi ako žena budete páčiť?

Áno, bála som sa toho a modlila som sa, aby som sa mu ako žena páčila. Boh mi požehnal úžasného manžela. Často mi hovorí, že sa mu páčim, že som pre neho krásna, ako aj moja tmavšia pleť. To bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce gesto a vyznanie.

 

Boh vám okrem iného dal krásny talent na spev. Je on tým prostriedkom, ktorým Boha rada chválite a modlíte sa práve spevom?

Áno, Boh ku mne často hovorí cez chvály a dáva mi prorocké chvály do situácií. Modlievam sa aj klasicky, vlastnými slovami. Milujem chválu Boha, pretože je to miesto, kde človek môže vyjadriť vďaku, lásku a všetko to, čo pre nás Boh znamená.

 

Boh vo vašom živote uzdravoval a robil naozaj veľké veci. Určite ste mu za to veľmi vďačná…

Uvedomila som si, že Boh ma veľmi zmenil. Zobral mi napríklad moju výbušnosť, strach z detí a dal mi skvelého muža. Boh robí v mojom živote veľké aj malé veci a je tu vždy pre mňa, lebo on chce byť s nami. Som veľmi rada, že mi pomohol a uzdravil ma. Boh pre mňa znamená bezhraničnú lásku, je dobrý Otec, ktorý chce pre nás vždy len to najlepšie. Možno je pre mnohých vzdialený, no vždy je tu pre nás.