Svetlá spoza železnej opony
Duša sa pod útlakom neľudských rozmerov priľahko láme. Aký pevný musí byť základ, na ktorom človek stavia, aby vytrval? Pozrime sa na životy niekoľkých mučeníkov komunistickej totality. Na ich odvahu, odhodlanie a maximálnu dôveru v Božiu prozreteľnosť.
Desiatky rokov totalitnej komunistickej nadvlády sa nezmazateľne zapísali do duše nášho národa. Popieranie jedného zo základných princípov liberálnej demokracie, slobody vyznania, však neviedlo iba k paralýze a strachu. Mnohí ľudia pevných zásad a presvedčení preukázali hrdinské cnosti, čelili útlaku so vztýčenou hlavou, nenásilne vzdorovali marxisticko-leninskej ideológii a povedali jasné nie korupcii. Dnes na nich pamätáme ako na hrdinov, blahoslavených a čoskoro snáď i svätých.
SYMBOLY A VZORY
Jeden zo slovenských súdnych lekárov, ktorí s bázňou exhumovali telesné pozostatky slovenských mučeníkov dvadsiateho storočia, hovorí o našich čerstvo blahoslavených ako o symboloch. Či už ide o sestru Zdenku Schelingovú, dona Titusa Zemana, alebo o Annu Kolesárovú. Cirkev nechce ich beatifikáciou povedať, že žiadna iná z obetí vojen a režimov minulého storočia si nezaslúži úctu veriacich, tobôž nie, že nik iný nezískal odmenu v nebi. Práve naopak. S pokorou vyberá týchto a ďalších martýrov, aby reprezentovali aj ostatných.
V sestre Zdenke si ctíme všetky rehoľné sestry, ba dokonca všetky ženy ponižované, mučené a zabité počas socializmu. Príbeh dona Titusa je príbehom všetkých kňazov a rehoľníkov, ktorí sa ani pod hrozbou násilia nevzdali svätej povinnosti sprevádzať ľud neľahkými časmi. No a do tretice, napriek tomu, že nejde o obeť socialistického experimentu, spomeňme aj Annu Kolesárovú, v ktorej môžeme vzdať úctu všetkým obetiam sexuálneho a vojnového násilia.
SVETLÁ SVETA A SOĽ ZEME
„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu,“ povedal Silvester Krčméry pred nespravodlivým súdom. Komunisti po sebe zanechali generácie pošpinené ich krutosťou a aroganciou. Kresťania zasa svätcov, ktorí spoza železnej opony žiarili ako svetlo nádeje a obraz lepšej budúcnosti.
„Neľutujte ma. Žila som plný, skutočný život, ktorý nestál, nezahníval, ale prudko tiekol a víril. Niekedy ma otĺkal a ja som poznala jeho tvrdosť i ťažkosti, inokedy zas hladil a smial sa so slnkom. Bol to prosto skutočný život, a ja som zaň Bohu neskonale vďačná,“ píše Milada Horáková, jediná žena popravená počas vykonštruovaných procesov v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako úžasne poukazuje na kontrast medzi chladným, sivým životom, ktorý chcela Komunistická strana nanútiť pod zámienkou rovnosti, a životom radosti, vášne, lásky, ktorý je Božím darom. Soľ marxizmu a leninizmu nemala chuť, nebolo ju čím dosoliť.
UTRPENIE CIRKVI VÝCHODU
Špeciálne utrpenie postihlo počas komunizmu Gréckokatolícku cirkev. Kým na veriacich západného obradu, ktorí prežívali svoju vieru v spoločenstve s rímskym biskupom, vytiahli komunisti ako tromf obvinenie z kolaborácie s režimom Jozefa Tisa, pri gréckokatolíkoch to nebolo možné, keďže väčšina z nich sa aktívne podieľala na protifašistickom odboji. Napätie sa stupňovalo a najmä po roku 1948 prešlo do aktívnej snahy o deštrukciu Katolíckej cirkvi na území Slovenska.
Cieľom komunistov bolo „vylúčiť vatikánsky vplyv z našej vnútornej politiky“. V prvom rade chceli cirkev západného obradu transformovať na svojbytnú národnú cirkev a odtrhnúť ju od pápeža. Stala by sa tak nástrojom v rukách režimu.
Ďalší krok spočíval v zlúčení Gréckokatolíckej cirkvi a Pravoslávnej cirkvi. Jeden z hlavných rozdielov medzi katolíkmi a pravoslávnymi spočíva práve v spoločenstve s rímskym biskupom, pričom hierarchie pravoslávnych národných cirkví sú zväčša, ako to vidíme napríklad v dnešnej Ruskej federácii, aspoň čiastočne prepletené s politickou mocou.
Symbolmi boja gréckokatolíkov s komunistickým režimom sa okrem iných stali aj dvaja biskupi – blahoslavený Pavol Peter Gojdič OSBM, a blahoslavený Vasiľ Hopko.
Otec biskup Pavol Peter Gojdič zomrel priamo v leopoldovskom väzení po takmer desiatich rokoch krutého zaobchádzania. Otec biskup Hopko strávil vo väzení trinásť rokov, šesť mesiacov a dvadsaťštyri dní. Znášal chlad, bolesť, urážky a hlad. S podlomeným zdravím bol prepustený a neskôr, po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, pokračoval v biskupskej službe.
Ján Pavol II. nezabudol počas slávnosti blahorečenia sestry Zdenky Schelingovej a otca biskupa Vasiľa Hopka pripomenúť, že „obaja stoja pred nami ako žiarivé príklady vernosti z čias tvrdého a nemilosrdného náboženského prenasledovania. Biskup Vasiľ nikdy nezaprel svoju príslušnosť ku Katolíckej cirkvi a vernosť pápežovi.“
KOMPLIKOVANÉ ČASY
Dvadsiate storočie bolo výnimočne spletitým a morálne komplexným obdobím. Diskutuje sa napríklad o ďalšom katolíckom biskupovi, ktorý spolu s biskupmi Gojdičom a Buzalkom znášal útrapy komunistického väzenia, Jánovi Vojtaššákovi. Za komunizmu bol Vojtaššák tŕňom v oku totalitného režimu, avšak o jeho postoji voči deportáciám Židov v období Slovenského štátu sa dodnes vedú polemiky.
Komplikované časy okresávali srdcia a zoceľovali duše. Jedni vytrvali, iní podľahli, lenže kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Obráťme svoju pozornosť inam. Mená mnohých obetí, hrdinov a svätcov budú, bohužiaľ, zabudnuté. Žili a zomreli nepoznaní. Skúsme s úctou spomínať aspoň na tých, ktorých si Cirkev vybrala za symboly, a vážme si slobodu a demokraciu rešpektujúcu všetkých, bez ohľadu na vyznanie.