Svedectvo: Vidieť môjho priateľa, ako berie pervitín, mi zlomilo srdce

Volám sa Lucia a som najstaršou z deviatich súrodencov. Mám siedmich bratov a jednu sestru. Pochádzam z malej dedinky Senohrad. Bola som vychovávaná v tradične veriacej kresťanskej rodine. Chcela by som sa s vami podeliť s naším rodinným príbehom a neuveriteľným dobrodružstvom, ktoré môžeme žiť v Otcovej priazni.

Moje detstvo nebolo ničím zvláštne. Bola som dosť tvrdohlavá, prahnúca po láske, keďže nás bolo deväť súrodencov a mamina sa snažila silou mocou starať o chod domácnosti, ocino zarábal peniaze. Rodičia mali toho veľa a ich prioritou bola uprataná domácnosť a zárobok. Chýbali mi objatia a rodičovská pochvala. Vlastne si ani neviem spomenúť, že by ma otec niekedy objal.

Myslela som si o sebe, že som najškaredšie stvorenie na svete, lebo otec zakázal starkej a všetkým naokolo hovoriť, že som pekná, aby som nespyšnela. Svojou tvrdohlavosťou som sa často dostávala do sporov s rodičmi a naše vzťahy začali byť veľmi komplikované.

Nepoznala som svoju hodnotu, a preto som ju začala hľadať. Hoci ma doma veľmi bavilo starať sa o mladších súrodencov – variť, piecť –, ale nikdy som za to nedostala pochvalu, nikdy mi za to nikto nepoďakoval, skôr som počúvala len krik a nadávky. Mojím jediným snom vtedy bolo dostať sa na internát, a tak som robila všetko pre to, aby ma prijali na takú školu. Samozrejme, že ma neuveriteľne lákal alkohol – a, veru, nebolo ťažké podľahnúť mu. Vtedy som cítila slobodu a úľavu.

 

 

BRALI SME DROGY A SPÁVALI PO PIVNICIACH

Začali si ma všímať chalani a mne to veľmi lichotilo. Rodičia sa ma snažili držať nakrátko, no ja som chodila v noci tajne na diskotéky. Utiekla som cez pivničné okno a bolo.

Jedného dňa, keď som išla na chatu s kamarátom, som sa zoznámila so svojím terajším manželom Michalom. Bol to taký tenký, mladý chalan a ja som sa doňho bezhlavo zamilovala. Až tak, že som prestala rozmýšľať nad všetkými vecami okolo. Michal v tom čase fajčil trávu a bral pervitín. Tak som začala brať drogy aj ja a bolo mi naozaj jedno, že prestávam chodiť do školy – tá pre mňa prestala mať zmysel. Spávali sme po pivniciach. Michala už vyhodili z dvoch škôl, no ja som bola voči tomu slepá. Nevidela som, že jeho život je na pokraji zrútenia. A ani som to nechcela vidieť.

S Michalom som sa dala dokopy v sedemnástich, no náš vzťah netrval dlho. Zlomilo mi srdce, keď som videla, ako si Michal predo mnou vzal pervitín. Vtedy som si povedala, že už do svojho srdca nikdy nepustím žiadneho muža. Vystavala som si okolo seba hrubý múr a rozhodla som sa, že budem mužov iba využívať, používať a zneužívať.

O Michalovi som dlho nič nevedela a nepočula. Začala som ešte viac piť alkohol a fajčiť trávu, aby som zabudla na svoj bôľ. No popravde to aj tak nepomáhalo. Niekedy v tej dobe som sa dozvedela, že môj otec povedal pred chlapmi na týždňovke, že si myslí, že nie som jeho dcéra, čo ma úplne položilo. Môj život stratil zmysel. Nemala som viac chuť snažiť sa byť dobrá a celkom som sa spustila.

 

 

OTEC MI POVEDAL, ŽE UŽ NIE SOM JEHO DCÉRA, A VYHODIL MA Z DOMU

Prišla maturita a mne sa len tak-tak podarilo prejsť, no nezobrali ma nikde na vysokú školu. Len som sa tak flákala. Na jednu chatu, kde som bola dosť opitá, raz prišiel môj otec a pred všetkými ma zbil. Povedal, že už nie som viac jeho dcéra a že sa nemám vracať domov. Bola som vyhodená z domu. A keďže som nemala nič, ukradla som ocovi peniaze. Napísala som mu lístok, že raz mu ich vrátim, a odišla som robiť do Anglicka. Pracovala som v domove dôchodcov, kde mi pred očami zomierali ľudia, a mne začalo dochádzať, že život má skutočne svoj koniec.

Pomedzi to bol aj Michal vyhodený z domu. Skončil vo výťahovej šachte, kde žil takmer deväť mesiacov. Keď už premýšľal nad tým, že si vezme život, nazbieral posledné sily a rozhodol sa ísť za svojou mamou. Spoločne sa snažili nájsť nejakú pomoc, a tak sa dozvedeli o komunite Cenacolo, kde sa Michal nakoniec dostal.

V tom období som bola spokojná, že mám vlastné peniaze, že si môžem kúpiť, čo chcem. Život bol pre mňa v istom zmysle taká gombička. Chcela som však otcovi dokázať, že spravím aj vysokú školu, a tak som sa po roku vrátila domov. Spravila som prijímačky a bola som prijatá na vysokú školu. Vysokoškolský život bol plný žúrov a akéhosi materializmu. A vtedy sa mi ozval Michal a chcel sa stretnúť.

Keď sme sa stretli, zobral ma na svätú omšu. Ja som si myslela, že toto sa mi asi sníva. Na svätú omšu? Po nej sme skončili na káve, kde mi rozprával o komunite Cenacolo, zatiaľ čo ja som vyfajčila asi balík cigariet. Mala som v hlave svoje plány a nejaká komunita Cenacolo ma nezaujímala. Vlastne ani Michal ma už nezaujímal. Keď sa so mnou lúčil, povedal, že sa za mňa bude modliť…

Prešiel ďalší rok a Michal sa znovu ozval. Chcel sa stretnúť, ale ja som už mala iný vzťah. Michala to však neodradilo a aj tak prišiel k nám domov, kde nám rozpovedal svoje svedectvo. Moja mamina sa rozplakala a on ma zobral prejsť sa na kalváriu, že sa chce porozprávať. Hovoril mi, že vie, že mi zlomil srdce, a je mu to veľmi ľúto. Že sa celé tie roky za to modlí a prosí ma o prepáčenie. A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Až teraz to viem definovať, že to bola obrovská milosť.

 

 

SKONČILA SOM V TALIANSKU, PRIHOVÁRAJÚC SA „BIELEMU KRÚŽKU“

Michal sa rozhodol vrátiť naspäť do komunity Cenacolo. Chcel vrátiť chalanom to, čo od nich dostal. Takto nejako sa začala aj moja cesta do komunity. Najprv som si myslela, že tam pôjdem ako dobrovoľník, ale táto komunita funguje inak a navyše ja ani nie som typ na dobrovoľníka. Nakoniec som sa predsa ocitla v Taliansku, v komunite, a bolo to pre mňa naozaj ťažké. Zvyknúť si na ten režim dňa, na všetky pravidlá. Až som sa ocitla v kaplnke, kľačiac na kolenách, prihovárajúc sa „bielemu krúžku“. Tento moment bol pre mňa veľmi oslobodzujúci. Keď som si uvedomila, že sa s Bohom rozprávam a on mi odpovedá. Že mi ukazuje veci v pravde – že nie iba rodičia boli ku mne zlí, ale aj ja som bola k nim. Uvedomila som si, že moji rodičia sa brali kvôli mne a možno sa ani až tak neľúbili. Nežili lásku, a preto ju ani nevedeli dať ďalej. Vtedy som veľmi plakala, Ježiš mi ukazoval veci a menil moje srdce. Otvorila som sa jeho milosti a Boh so mnou začal pracovať.

Keď Michal vyšiel z komunity, čakala som naňho skoro tri roky, začal sa písať dobrodružný príbeh nášho manželstva. Chceli sme sa čím skôr zobrať, lebo v oblasti čistoty sme mali problém, no otec nám to zakázal, pretože mi chýbalo pár mesiacov k dokončeniu vysokej školy. Bolo nám to ľúto, lebo naozaj sme aj padli v oblasti čistoty. Šli sme však na Púť zaľúbených do Šaštína, kde sme si obnovili sľub čistoty, no tam sme už zistili, že čakáme bábätko. Rozhodli sme sa teda zobrať. Mali sme veľkú svadbu.

V manželstve sme začali viac spoznávať Ducha Svätého. Predtým sme sa ho báli, nepoznali sme ho. Najmä Michal, ktorý si na drogách kadečo zažil, túžil len tak čisto veriť, bez zážitkov. Zažili sme však duchovnú obnovu s pátrom Manjackalom, kde sme padli v Duchu Svätom, a to bolo niečo neuveriteľné. Odvtedy sme začali „pátrať“ po Duchu Svätom. Chceli sme ísť hlbšie a hlbšie.

Ako kráčame životom, uvedomujeme si, že Boh sa nám dáva postupne viac a viac spoznať. Najviac sa nás dotýka v tom, že ho spoznávame ako milujúceho Otca. Že prehlbujeme v sebe istotu, že my dvaja sme synom a dcérou Otca. Predtým sme boli akoby siroty, oklamaní diablom. Poznanie Boha ako Otca nám otvorilo dvere k úplne neuveriteľným príbehom.

 

 

S BOHOM ZAŽÍVAME NEUVERITEĽNÉ PRÍBEHY

Jeden takýto neuveriteľný príbeh s Bohom sa udial hneď na začiatku nášho manželstva. Boli sme čerstvo po svadbe, čakala som Marka, ešte som študovala a potrebovali sme bývanie. Našou svadobnou cestou bol zájazd do Medžugoria, kde sme sa zoznámili s novými kamarátmi, a práve oni sa nám v tom čase ozvali, že ako sa máme. Úprimne som im odpísala, že dobre, len by sme potrebovali bývanie. A oni nám dohodili známych, ktorí hľadali podnájomníkov. Michal im ešte v ten deň volal a v telefóne zistil, že sa rozpráva s človekom, ktorého pozná. Dlho sme nevedeli nájsť žiadny podnájom, termín pôrodu sa blížil, takže nám už bolo aj jedno, kde v Košiciach to bude. Pár dní na to som porodila a priamo z pôrodnice sme sa nasťahovali do spomínaného podnájmu. Ako sme sa k nemu blížili, uvedomila som si, že to je iba pár metrov od mojej školy. Bolo to tak blízko, že pomedzi prednášky som mohla odbiehať chodiť dojčiť. Boh má svoj čas a je taký dobrý Otec, že má pre nás vždy to najlepšie riešenie.

Boh nám svoju prozreteľnosť postupne zjavoval viac. Aj cez malé veci, no vďaka nim sme si ju vedeli viac uvedomovať. Už v komunite Cenacolo sme boli vedení k tomu, že ak Boh niečo chce, postará sa, aby to zabezpečil. Predtým som pojem prozreteľnosť nepoznala. Naučili sme sa ho v komunite a dnes je už bežnou súčasťou nášho života.

Michal mal problém nájsť si prácu, keďže v životopise si v pravde napísal, že je abstinujúci narkoman. Zo začiatku bolo jeho prácou umývanie riadu. V tom čase nás zavolali povedať naše svedectvo k augustiniánom a Michal tam hovoril aj o tom, že verí, že Boh má pre neho pripravenú lepšiu prácu, a že príde v pravý čas. Na druhý deň, ako toto Michal povedal, mal hneď dve ponuky práce a mohol si vybrať, ktorú vezme. Začal pracovať v stavebnej firme a postupne sa vypracoval na stavbyvedúceho, čo bolo pre neho určitou cťou, pretože mal dokončenú iba základnú školu a strednú si dorábal až neskôr, keď sme sa vzali.

 

 

BOH KONÁ NADPRIRODZENE… KEĎ MU VERÍME A DÔVERUJEME

Ako nám pribúdali detičky, náš podnájom bol pre nás stále menší a menší, a tak sme sa začali modliť. Odovzdávali sme to Bohu s tým, že nás môže poslať, kam bude on chcieť, len nech nás pošle. Šli sme znovu na púť do Medžugoria, už aj s našimi tromi deťmi, a spoločne sme prosili Pannu Máriu, aby sa za nás prihovorila – za naše bývanie. Našou odpoveďou boli ďalšie dve paličky na tehotenskom teste.

O rok neskôr sme sa s deťmi rozhodli modliť na tento úmysel novénu k svätému Jozefovi. V komunite Cenacolo je svätý Jozef patrónom prozreteľnosti. A tak sme sa deväť dní modlili a počas týchto dní si naše deti kreslili svoje túžby a sny na papier. Jeden deň nakreslili, že by chceli psa, ďalší deň záhradu, potom detskú izbu a podobne. A na konci novény som cítila, že mi je akosi zle – presne tak, odpoveďou nám boli opäť dve paličky na tehotenskom teste. A tak som Bohu povedala: „Dobre, Bože. Ja ťa prosím o dom a ty dávaš deti. Budem teda prosiť o deti a ty dáš dom.“ Piate tehotenstvo bolo ťažké – z viacerých dôvodov. Ťažké bolo už len oznámiť to rodine, pretože v ich očiach sme boli blázni.

V tom čase sme strávili „rodinný víkend“ s Lámačskými chválami. Bol to veľmi požehnaný čas, kde nás na konci víkendu Braňo Letko vyzval, aby sme povedali, čo sa nás počas víkendu dotklo. Postavila som sa a ďakovala pred všetkými jednej žene, ktorá mi svedčila o tom, ako sa Boh úplne nadprirodzene postaral o ich bývanie. Mňa to vtedy nesmierne povzbudilo a posilnilo vo viere, že Bohu nič nie je nemožné a že on sa postará o naše bývanie. Všetci sa vtedy za nás modlili a žehnali nám nové bývanie. Braňo prorocky vyriekol slová, že keď tam prídeme opäť v októbri, už budeme mať dom. A tak sa naozaj stalo. Dom sme mali už v auguste.

Dostali sme ponuku na dom v Hriňovej. Keď sme sa tam boli pozrieť, deti povedali, že tam bývať nechcú, lebo je tam veľa pavúkov. Boli sme takí zneistení, pretože v Košiciach sme už mali zázemie, priateľov, Michal tam mal dobrú prácu… V modlitbe sme sa pýtali Boha, že čo s tým, a počuli sme, ako nám hovorí: „Tak pozrite sa, vy sa modlíte o dom, ja vám ho dám, a vy ho nakoniec ani nechcete.“ A mali sme jasno. Spomenuli sme si na všetky proroctvá, ktoré sme dovtedy dostali – že budeme bývať v dome, nebudeme mať úver ani hypotéku a budeme mať toľko, že budeme môcť rozdávať. Rozhodli sme sa veriť a dôverovať Bohu.

 

 

Prišla nám kúpno-predajná zmluva na dom za jedno euro. Nevedeli sme ešte žiadne pozadie, až neskôr sme sa dozvedeli, že tento dom je na predaj už niekoľko rokov a nikto ho nechce kúpiť. Stalo sa v ňom veľa zla a pani, ktorá tam posledná žila, povedala ako svoju prosbu, že chce, aby v tom dome bolo počuť modlitbu a detský smiech. Túto pani sme stihli navštíviť ešte skôr, ako zomrela. Chceli sme jej poďakovať za dom a ona nám na to: „Aaaaale, veď ja sa už za vás dlho modlím.“

To, čo môžeme žiť s Bohom, je niečo neskutočné. A nie je to iba o tom, že dostávame. Aj my sme pozývaní do toho, aby sme dávali. Boh chce od nás niekedy akoby „šialené“ veci. Ukáže nám človeka, aby sme mu v dôvere dali svojich posledných 50 eur, ktoré práve máme. Toto je podľa mňa cesta kresťana. Mať otvorené oči a srdce, všímať si druhých a jeden druhému si pomáhať niesť ten kríž, ktorý v živote máme. Mojím krížom je momentálne epilepsia. Bojujem s ňou a nie je to ľahké. Mávam záchvaty s pomočením a prosím Ježiša, aby ma od toho oslobodil. On chodil po zemi a liečil všetky neduhy, a tak verím, že môže uzdraviť aj mňa.

Chodíme svedčiť o Bohu, o jeho dobrote tam, kde sme pozvaní. Je nám jedno, či to hovoríme jednému človeku, alebo päťsto. Našou túžbou je, aby sa stratené ovce vracali k Otcovi. Aby sa Boh dotýkal sŕdc ľudí a ak to môže urobiť cez nás, sme otvorení. Horí nám srdce a cítime v sebe misionárske povolanie. Na vlastných životoch sme sa neraz presvedčili, že Boh nás volá do vecí, ktorým aj keď nerozumieme, oplatí sa povedať „áno“. Ježiš je knieža pokoja a v jeho radosti je naša sila.

Chcem žehnať všetkým čitateľom, aby sme dokázali púšťať tie uzdy, ktoré držíme, ktorými chceme my všetko ovládať. Viem, že to nie je ľahké, aj ja sa to učím, tiež neraz držím tie uzdy a idem do vecí vlastnými silami, trápim sa… No keď sa toho pustím, môže prísť Boh a zobrať to do svojich rúk. Žehnám vám, aby ste aj vy mohli vidieť zázraky a dobrodenia, aby ste mohli žiť v milosti, aby ste vedeli, že ste milované Božie deti. Že on si vás už od počatia vyvolil a má s vami dokonalý plán.