Svedectvo: Margita Vanovčanová: Nesmieme sa trápiť výčitkami, čo sme mohli spraviť inak

Som presvedčená, že náhody sa v živote nedejú a všetko, čo zažijeme, má svoj význam. Je na nás, či ho chceme hľadať. Môj príbeh straty dieťaťa pri spontánnom potrate je taký, ako som o ňom párkrát čítala v časopisoch. Zvláštny pocit neistoty od začiatku vytúženého tehotenstva, opatrné oznámenie rodine na konci tretieho mesiaca a potom na najbližšej kontrole veľký šok: môjmu bábätku nebilo srdce. Zamĺknutý potrat.

Môj príbeh má však viacero rovín a ja by som rada svetu povedala o tej praktickej rovine. O tom, čo skutočne zažijete a čomu musíte racionálne čeliť, aj keď v tých chvíľach vládzete len pozerať pred seba a vnímať, že budúci život vo vás už životom nie je. Lenže vy musíte konať, musíte sa racionálne rozhodovať…

 

 

„VY ZA TO NEMÔŽETE“

Keď mi lekár oznámil, že srdiečko bábätku nebije, sestrička ma vzápätí poslala na tretie poschodie nemocnice vybaviť si kyretáž. Nevládala som chodiť, myslieť, nieto niečo vybavovať. Nablízku nebol nik, kto by ma sprevádzal. Nevládala som to ani len zatelefonovať manželovi. Z úst mojej gynekologičky našťastie zazneli liečivé slová: „Vy za to nemôžete.“ Boli ako teplý čaj, ako objatie, pohladenie. My musíme vedieť, že za to nemôžeme a nesmieme sa trápiť výčitkami, čo sme mohli spraviť inak. Tých pozitív zo strany mojej gynekologičky bolo viac, rýchlo mi vybavila zákrok, aby som nemusela dlho čakať. Lenže musela som konať aj ďalej. Musela som si vziať voľno z práce. Musela som sa postarať o staršie deti. Najstarší syn presne v ten deň doniesol domov kiahne.

Moje staršie deti plakali za strateným bábätkom a videli ma zranenú, ubolenú a „oblbnutú“ medikamentmi po kyretáži. Tá sama o sebe bola nechutným zážitkom. Predstavte si, že vás vezú do operačnej miestnosti. Tam mi kázali ľahnúť si, vyložiť doširoka nohy na opierky, zadok posunúť nižšie a až vtedy mi zaviedli do ruky anestézu. S obnaženým lonom som čakala, kým anestéza zaberie. Oproti môjmu otvorenému lonu sedela na stoličke lekárka a vedľa nej ďalší početný personál. Dôstojnosť? Zabudnite. Nie som lekár a neviem, či im to uľahčilo prácu, no moja dôstojnosť bola vtedy pošliapaná, prakticky prestala existovať.

 

 

„AJ JA SOM TO ZAŽILA“

Na rôzne reakcie okolia som bola pripravená, no aj tak mi to nepomohlo. Nie sme zvyknutí na smrť, na jej rôzne podoby. Zatvárame oči a trepeme dve na tri namiesto obyčajného: Je mi to ľúto. Nič viac, nič menej. Napriek môjmu výslovnému želaniu, že o strate poviem rodine sama, sa informácia o mojom potrate rozšírila sms správou od príbuznej. Dôstojné? Kdeže. Boľavé, nedomyslené, nechcené. Lebo následným otázkam od širokej rodiny som musela čeliť v čase, keď som chcela sedieť schúlená, držať svoje živé deti, len tak byť a nemyslieť.

Pochovanie pozostatkov u mňa ostáva ako najhlbšia rana z celého po-potratového obdobia. Napriek úsiliu, ktoré sme do toho dali, sa nám nepodarilo získať pozostatky. V nemocnici sa ma lekárka spýtala: A vy viete, čo robíte? A keď som odpovedala áno, zvrtla sa na päte a bez slova odišla. Pohrebná služba aj kňaz boli ochotní, ústretoví, ľudskí. Ich pochopenie, fyzická prítomnosť a povzbudenie vyžiadať si pozostatky boli nádejou, že tento príbeh bude mať naozajstný koniec. No dodnes ho nemá a my vlastne ani nevieme prečo.

Viete, čo je na tom všetkom paradoxné? Keď najhoršia bolesť pominula a ja som bola schopná povedať o svojej strate, reakcie žien boli: „Áno, poznám to. Aj ja som to zažila.“ A nebolo ich málo, tých žien bolo veľa, snáď každá štvrtá z môjho okolia. Strata niektorých bola viacnásobná.

Je nás príliš veľa na to, aby v nás nebola sila zmeniť povedomie o stratách nenarodených detí. Je to bolesť, s ktorou žijeme denne a budeme s ňou do konca života. Každú stratu je potrebné odsmútiť. Ten smútok by mal byť prijatý, pochopený a koniec života by mal byť dôstojne uzavretý. Pochovanie nenarodených detí by malo byť nekomplikované a prirodzené. Náš smútok by mal byť súčasťou nášho života dovtedy, dokedy je to potrebné a všetci by sme mali vedieť, ako sa v danej situácii zachovať. Pretože strata nenarodeného dieťaťa zvláštne bolí. Kým som ju nezažila sama, nevedela som si to predstaviť.

Od môjho potratu čoskoro uplynú tri roky. Nie je deň, kedy by som si na svoje tretie, nenarodené, dieťa nespomenula.

 

Autorka: Margita Vanovčanová, mama troch narodených a jedného nenarodeného dieťaťa

 

Text vyšiel v rámci podpory projektu Sviečka za nenarodené deti Fóra života, ktorý aktuálne prebieha na celom Slovensku. Cieľom je upriamiť pozornosť na počaté deti, ktoré sa nemohli narodiť, ale tiež na všetkých, ktorých sa táto téma dotýka a často je považovaná za tabu. Prijmite pozvanie a zapáľte sviečku vo vašich domovoch, pri pamätníkoch nenarodeným deťom, na cintorínoch, jednoducho všade tam, kde je to vhodné. Nezabudnime!

 

Sviečku môžete zapáliť aj virtuálne, podporíte tak konkrétne projekty ochrany života a ľudskej dôstojnosti. Ďakujeme!