Svedectvo: Manželia Golianovci: Už sme neprosili o splnenie predstáv, ale o zmenu našich sŕdc
V máji 2018 sme sa s manželom zosobášili. Prvý rok po svadbe bol pre nás – hlavne pre mňa – dosť náročný, nakoľko manžel pracoval ako vodič kamiónu na zahraničných linkách a domov chodil na týždeň v zhruba päť až sedemtýždňových intervaloch. Túto prácu robil viac ako desať rokov a ťažko sa odhodlával na zmenu. Po roku modlitieb a obiet mu však Pán požehnal prácu na Slovensku. V tomto období som zistila, že nás Pán požehnal ešte aj inak – že čakáme bábätko.
Autor: Manželia Golianoví
Veľmi sme sa tomu tešili, hlavne kvôli tomu, že s mojím zdravotným stavom bolo otázne, či vôbec budeme môcť mať dieťatko. Pred dvoma rokmi som totiž prekonala ťažký zápal srdcového svalu, pri ktorom došlo k zničeniu dvoch chlopní. Počas výkonu operácie pri zavádzaní protézy chlopní sa mi narušila funkcia srdca a odvtedy mám implantovaný kardiostimulátor.
BOH NÁM NEDÁVA KRÍŽ, ALE DARY
Boh mal však iný plán a dieťatko si vzal k sebe ešte v priebehu prvého trimestra tehotenstva. Táto skutočnosť bola pre mňa veľkou skúškou viery. V prvých dňoch a týždňoch som si často aj poplakala – Bohu som síce nič nevyčítala, ale situáciu som brala ako „kríž“ od Boha, ktorý treba vziať a niesť – aj podľa vzoru starozákonného Jóba.
Vtedy som si spomenula na knihu, ktorú som už dávnejšie čítala. Jej názov je Narodili sme sa a viac nezomrieme a rozpráva životný príbeh manželov Petrillovcov – predovšetkým Chiarin. Kniha ma oslovila už v minulosti, ale teraz mala pre mňa ešte hlbšiu hodnotu. Chiara sa mi stala veľkým vzorom manželky i matky – svojou úplnou odovzdanosťou do Božej vôle. Uvedomila som si, že Boh nám nedáva žiadny „kríž“, nič nám nevzal, práve naopak, veľa nám touto situáciou daroval.
Myslím, že aj na jej príhovor sa mi podarilo hlbšie sa zamyslieť nad tým, čo mi Ježiš hovorí a nenechať sa ovplyvniť svojimi túžbami a predstavami ako, akým spôsobom a kedy by Boh mal konať v našom živote. Začala som sa preto na neho obracať už s inou prosbou – nie o požehnanie bábätka, ale o ukázanie cesty, kde ma v živote chce mať, ako môžem aj ako bezdetná manželka byť požehnaním pre manžela, pre blížnych, pre Cirkev.
STAČÍ VŠETKO ODOVZDAŤ BOHU
Jedna vec bola pre mňa ešte stále dosť bolestná – vedela som, že aj môj manžel veľmi túži po dieťatku a mala som obavu, či aj on bude schopný prijať takúto situáciu. Cez Chiarin postoj mi Pán ukázal, že stačí všetko odovzdať jemu. Úplne sa zmenil charakter mojich modlitieb – už som neprosila Pána o splnenie našich predstáv, ale o to, aby zmenil naše srdcia a naplnil ich svojím pokojom, radosťou a spokojnosťou v úplnej odovzdanosti do jeho vôle.
A Boh konal tak, ako som vôbec nečakala a požehnal nám druhé dieťatko. (úsmev) Ani na chvíľku som nepochybovala, že dieťatko je vyprosené od Boha prostredníctvom Chiary – a hneď sme sa s manželom dohodli, že ak to bude dievčatko (ani o tom som nepochybovala), bude nosiť jej meno.
Tehotenstvo som napriek opatrným a skeptickým vyjadreniam lekárov po operácii srdca zvládala dobre. Čakali ma síce viaceré vyšetrenia navyše, avšak všetky dopadli skvelo. Navzdory tomu som však celé tehotenstvo bojovala s pocitom strachu o bábätko. Veľkú útechu pre mňa predstavovalo utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu – viackrát denne som sa pristavovala pred jeho obrazom a opakovala „Ježišu, dôverujem ti!“, a zverovala mu seba, dieťatko i celú našu rodinu.
Na začiatku apríla minulého roka prišla prirodzenou cestou na svet Klárka. Narodila sa do obdobia veľkého chaosu – prvej vlny koronavírusu. Napriek tomu cítime, že náš nebeský Otec nad nami stále drží ochrannú ruku a svoju milosť nám prejavil ešte jedným veľkým darčekom – Klárka sa v Nedeľu Božieho milosrdenstva stala aj Božím dieťaťom. V tichej kaplnke, bez následných rodinných osláv – avšak o to intenzívnejšie – sme prežili tento nezabudnuteľný okamih. Čo dodať na záver? Asi len toto: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu a nám na radosť!“
Chiara, oroduj za nás…