Svedectvo mamy Milky: Prečo sa jedno dieťa narodí a druhé nie?  

Ako mladomanželia sme sa na deti tešili, no hneď to nešlo. Po dvoch rokoch snaženia som konečne otehotnela. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov a v roku 2002 sa nám narodila dcéra. Iné som ani nečakala. Vôbec som si nepripúšťala, že by som mohla potratiť…

Pochádzam z veľkej rodiny, mám päť súrodencov. Bolo prirodzené, že aj ja som túžila po veľkej rodine. Chcela som mať aspoň štyri deti. Vydávala som sa mladá nie preto, že som musela, ale preto, že sme sa ľúbili. O príprave na manželstvo som mala trošku iné predstavy. Naši kňazi sa snažili, no skôr mi to prišlo ako príprava na sviatosť svätého prijímania… K téme deti sme sa dostali iba okrajovo. Hovorilo sa len o tom, že deti sú Boží dar a ako kresťanskí rodičia by sme ich mali prijať. A správať sa zodpovedne. Vylúčiť antikoncepciu a riadiť sa podľa prirodzených metód. Vôbec sa nespomínalo, že by mohlo prísť aj k spontánnemu potratu a ako sa zachovať v tejto situácii. Táto téma bola akoby tabu, o tom sa nehovorilo. A ani v spoločnosti sa o potratoch nehovorilo. Ak áno, bralo sa to tak, že je to osobná záležitosť ženy.

 

SO SVOJÍM SMÚTKOM SOM BOLA SAMA

V novembri 2003 som otehotnela druhýkrát. V piatom týždni tehotenstva som však začala slabo špiniť a krvácať, dostala som kŕče. Išla som k lekárovi a hneď ma hospitalizovali. Diagnóza: spontánny potrat. Urobili mi kyret. Nechápala som, čo sa deje. Prečo? To sa mi nemalo stať. Histologický nález znel – zvyšky tehotenstva. Príčina, prečo sa to stalo, neznáma.

Bola som veľmi smutná. Nemala som sa o tom s kým porozprávať. Iba s mamou, ktorá si tým prešla tiež. No aj ona mi vravela, že je to osobná vec ženy. Takže som bola so svojím smútkom sama. S manželom sme sa o tom nerozprávali, len bol pri mne. Nik z okolia nevedel, čo sa nám stalo.

Hneď po potrate som otehotnela znovu, len som o tom nevedela. Čakala som, že mi nabehne cyklus. Keď prešlo takmer päť týždňov a cyklus sa mi nevrátil, nevedela som, čo sa deje. Pýtala som sa mamy, ako to je. Cyklus by sa mal obnoviť približne o štyri týždne po zákroku. Urobila som si teda tehotenský test. Bol pozitívny. Veľmi som sa bála, že sa to zopakuje, a nemohla som tomu uveriť. Keď som prišla na kontrolu, bola som v 7. týždni tehotenstva a bábätko žilo. Syn sa narodil o mesiac neskôr, ako sa malo narodiť druhé bábätko.

Počas tehotenstva som prežívala rôzne emócie – aj som sa tešila, no stále som myslela na potratené dieťa a nevedela som prijať bábätko, ktoré mi rástlo pod srdcom. Prečo sa jedno dieťa narodí a druhé nie?

V decembri 2005 som otehotnela znova, tešili sme sa na bábo. Aj moja švagriná čakala dieťa a mali sme rovnaký termín – deti sa mali narodiť v septembri. V 5. týždni tehotenstva som opäť začala slabo špiniť, prechádzalo to do krvácania. V sobotu som bola na pohotovosti. Poslali ma domov s tým, že mám ísť k svojmu lekárovi. Kým prišiel pondelok, krvácala som už silnejšie. Vedela som, že znova potratím. Lekár ma skontroloval a poslal domov s liekmi.

Na druhý deň ráno som dostala silné kŕče a prišla som do nemocnice. Sestričke som povedala, že krvácam a mám kŕče, na čo mi strčila do ruky papier so slovami, že mám ísť na príjem. Kým som tam čakala, stále som mala silné kŕče a silno som krvácala. Nevedela som, čo mám robiť. Či mám klopať na ordináciu alebo čo. Išla som na WC, kde som potratila. Bolesti prestali. Keď na mňa prišiel rad a vošla som do ordinácie, doktor sa ma pýtal, čo mi je. Povedala som mu: „Už nič. Práve som potratila.“ Napriek tomu ma prijali a robili mi kyret. Lenže v maternici už nič nenašli, lebo som sa vyčistila sama.

Bolo mi smutno a ťažko. Nevedela som sa rozprávať so švagrinou, ktorá mala bezproblémové tehotenstvo a jej bábätko žilo a rástlo. Svoj smútok som prežívala len s manželom a s mamou. Ostatní sa tvárili, že sa nič nestalo. Alebo nevedeli, čo mi majú povedať.

 

SONO UKÁZALO, ŽE BÁBÄTKO SA NEHÝBE

V lete 2006 som otehotnela znova. Už som sa nevedela veľmi tešiť, bála som sa, že sa to zopakuje. Povedala som si, že je to nepárne tehotenstvo, tak snáď to bude dobré. Predpokladaný termín mi vychádzal na apríl 2007. Prekonali sme môj rizikový 5. týždeň tehotenstva a všetko bolo v poriadku. No týždeň po ďalšej kontrole som sa cítila, akoby som nebola tehotná. Ustúpili nevoľnosti, bolo mi dobre. Upokojovala som sa tým, že nekrvácam, a teda nič nenasvedčuje tomu, že by sa niečo dialo.

Tešila som sa na ďalšiu kontrolu v 12. týždni tehotenstva – na sono, že uvidím svoje bábätko. Keď však doktorka nahlásila jeho veľkosť, sestrička povedala, že na svoj vek je malé. Potom obe stíchli. Doktorka dosť dlho pozerala, čo sa deje. Bábätko sa nehýbalo. Zavolala ešte iného doktora a pošepky konzultovali stav môjho bábätka. Potom sa doktor otočil na mňa so slovami: „Milá mamička…“ a viac mi už nemusel hovoriť… už som ho nepočula. Vedela som, koľká bije. Rozplakala som. Poslali ma s papierom k doktorovi, z dverí som vyšla v slzách. Toto som nečakala, bol to pre mňa šok, cítila som sa ako v zlom sne. Nevedela som tomu uveriť, že moje dieťa nežije. A podľa toho, čo hovorili, nežilo už niekoľko týždňov. Uvedomila som si, že to bolo vtedy, keď som stratila pocit, že som tehotná.

Doktor ma poslal hneď na príjem. Čakala ma úloha zavolať manželovi a povedať mu, čo sa deje. Hovorilo sa mi to veľmi ťažko. Sedela som sama na chodbe a plakala. Na príjme doktor na mňa spustil tie „úžasné vety“: „Čo plačete, však doma máte dve deti. Príroda je mocná, vie, prečo sa to stalo…“

Keďže prerábali novorodenecké oddelenie, presťahovali mamičky s novorodencami na gynekologické oddelenie. V jednej izbe sme boli čakateľky na kyret, z druhej izby sa ozýval detský plač. Nedokázala som prestať plakať. Bolo mi divne, cítila som sa taká osamelá a prázdna. Keď za mnou prišiel manžel, plakali sme obaja.

Personál nebol zrovna ústretový. Iba jedna sestrička prejavila ľútosť slovami: „Ak si potrebujete kopnúť, môžete aj do mňa!“ Nie, kopať sa mi nechcelo. Len som potrebovala vedľa seba niekoho, kto by bol so mnou, s mojím smútkom a prejavil mi sústrasť. Nik tam však nebol.

Ráno na vizite mala vrchná sestra problém s tým, že stále plačem a som smutná. Pýtala sa ma, či sa bojím zákroku. Zákroku?! Zomrelo mi dieťa a oni to brali, akoby sa nič nestalo.

Na izbe sme boli dve, každá so svojim smútkom. Poslali nás na posledné sono. Samozrejme, medzi tehotné mamičky. Čakali sme už vo vnútri za plentou, keď doktor vyšetroval mamičku pred pôrodom. Všetko sme počuli. „Pustím vám zvuk, ako bije vášmu bábätku srdiečko.“ „To nemyslia vážne!“ hovorili sme si my dve. Stáli sme tam a počúvali tlkot srdca iného dieťaťa. A naše deti?

Keď prišiel na mňa rad a doktor mi robil sono, spýtal sa, či chcem vidieť dieťa. Túto otázku som nečakala. Nemala som odvahu pozrieť sa, a tak som odmietla. Videla som svoje dieťa na prvom sone, keď sa nehýbalo. Nechcela som to vidieť znova. Vytlačil teda fotku a poslal ma naspäť na oddelenie. Po ceste na izbu som si tú fotku pozrela, lúčila som sa so svojím dieťaťom. Malo hlavičku, malé ručičky a nôžky. Bolo moje, môj anjelik. Teraz, keď píšem toto svedectvo, ubehlo už pätnásť rokov, no zdá sa mi, akoby to bolo včera. Ten deň mám stále pred očami – všetky tie pocity, zvuky, posledný obrázok z ultrazvuku môjho bábätka… a aj teraz pri tom plačem…

 

ĽUDIA NEVEDELI, ČO MI MAJÚ POVEDAŤ

V tom čase sa ešte len začínalo s tým, aby sa pochovávali potratené deti. Bolo o tom málo informácií. Držalo ma len to, že máme doma dve deti – štvorročnú dcéru a dvojročného syna. V deň, keď ma pustili z nemocnice, švagriná krstila svojho syna. Keďže sme bývali u mojej mamy, strela sa tam celá rodina. Oslavovali krst dieťaťa. Všetci sa tešili… okrem mňa. Lebo aj ja som mala držať vo svojom náručí svoje dieťa, aj my sme mali krstiť… ale miesto toho som znova prišla o svoje tretie dieťa. Nedokázala som byť v jednej miestnosti so ženami a s malým bábom. Nedokázala som sa s nimi rozprávať. Nik to nechápal. Sedela som v izbe s mužmi. Švagor hodil poznámku. „A ty čo nie si so ženami?“ Veľmi dlho mi trvalo, kým som si prešla smútkom. Okolie sa mi vyhýbalo – nevedeli, čo mi majú povedať. Stačila by mi jedna či dve vety: „Úprimnú sústrasť. Je mi ľúto.“

Mojou útechou mi bol dvojročný syn. Keď ma videl, že stále ležím v posteli a plačem do perín, prišiel za mnou a chcel ma utešiť. A keď si nevedel pomôcť, išiel za babkou a ťahal ju za ruku, aby prišla za mnou.

Manžel bol celý čas so mnou, ale nerozprávali sme sa o tom. Nechcel mi robiť ešte väčšiu traumu, a tak bol radšej ticho. Nechal ma plakať a objímal ma. Neviem, ako to prežíval on. Bol mi oporou, stál pri mne. Na Sviatok všetkých svätých sme zapálili sviečky za všetky naše nenarodené deti. Dali sme im mená, hoci sme nevedeli ich pohlavie.

Blížil sa apríl a s ním dátum predpokladaného pôrodu dieťatka, ktoré už bolo v nebi… bola som nervózna. Rozmýšľala som, ako som prežívala tieto dátumy predtým. O pár dní nato som zistila, že som tehotná. Namiesto radosti som cítila obavy, že sa to všetko zopakuje a my už nebudeme mať ďalšie deti. Tieto obavy sa znásobili, keď som opäť začala slabo špiniť… Našťastie, krvácanie prestalo a tehotenstvo pokračovalo ďalej. V 12. týždni tehotenstva som išla s malou dušičkou na kontrolu. Od lekára som chcela počuť iba jedno – že bábätko žije, že mu bije srdiečko. Tentoraz som sa rozplakala od radosti. Dieťa žilo.

 

 

Ďalšie tehotenstvá už prebiehali v poriadku. To mi pomáhalo v procese uzdravovania zo strát detí. S deťmi sme sa rozprávali o tom, že majú súrodencov, ktorí sa narodili pre nebo. Na zemi máme šesť detí a tri deti v nebi. Stretla som sa aj s kňazom, rozprávali sme sa o tom. To mi veľmi pomohlo. Utešoval ma, že deti sú v dobrých rukách – u nebeského Otca. Uvedomila som si, čo vlastne chceme pre naše deti – aby sa dostali do neba. A my tam už deti máme. Sú v tých najlepších rukách, nič im nechýba a raz sa stretneme.

Trvalo mi dlho, kým som sa ako-tak dala dohromady. Stále som mala pocit, že som so svojím smútkom sama. Malo by sa o tom viac hovoriť… o tom, čo žena prežíva, keď potratí dieťa. Aby nebola so svojím smútkom a bolesťou sama. Stál pri mne len manžel, moje deti a moja mama. Pomohlo by mi, keby som sa mohla vyrozprávať, povedať o svojich pocitoch. Keby ma bol niekto vypočul a nehľadal hneď slová útechy, ale prežíval so mnou smútok. A spolu so mnou sa rozlúčil s mojimi deťmi…

 

Text vyšiel v rámci podpory projektu Sviečka za nenarodené deti Fóra života, ktorý aktuálne prebieha na celom Slovensku. Cieľom je upriamiť pozornosť na počaté deti, ktoré sa nemohli narodiť, ale tiež na všetkých, ktorých sa táto téma dotýka a často je považovaná za tabu. Prijmite pozvanie a zapáľte sviečku vo Vašich domovoch, pri pamätníkoch nenarodeným deťom, na cintorínoch, jednoducho všade tam, kde je to vhodné. Nezabudnime!

Sviečku môžete zapáliť aj virtuálne, podporíte tak konkrétne projekty ochrany života a ľudskej dôstojnosti. Ďakujeme!