Svedectvo Aleny: Bola som v raji…

Nie, neprežila som klinickú smrť a nepomohla mi k tomu ani žiadna droga… Bola som pri plnom vedomí a moje zmysly boli oveľa vnímavejšie než kedykoľvek predtým. S otvorenými očami a neskutočnou slobodou som žila každý jeden deň na mieste, ktoré mi umožnilo presvedčiť sa, že „raj na zemi“ nie je len prázdna fráza.

Autorka: Alena

Rozhodla som sa s vami podeliť o svoju skúsenosť, pretože si myslím, že niektoré príbehy by sme si nemali nechávať pre seba, a verím, že by to mohlo niekomu pomôcť tak ako mne.

Už dlhší čas bolo Švajčiarsko na mojom zozname krajín, kde by som raz chcela žiť. Život ma naučil, že priania sa mi síce plnia, ale inak, než sú moje presné predstavy (vďaka Bohu). Keď som vtedy úplnou „náhodou“ zahliadla v Kostole u sv. Salvátora v Prahe plagát s otázkou: „Chcete na vlastní kůži poznat život v klášteře ve Švýcarsku?“ tak som ani nemusela čítať ďalej. Okamžite som vedela, že to je miesto, kam chcem a potrebujem ísť. Nevedela som kedy… ale raz určite.

Všetky tie slová mnou zarezonovali príliš intenzívne, aby som ich ignorovala. Netrvalo to dlho. Po približne roku a pol som už sedela v autobuse a vydala sa na päťmesačné dobrodružstvo, ktoré sa mi hlboko vpísalo pod kožu a z ktorého budem pravdepodobne čerpať, po zvyšok života.

Paradoxne, nebola to túžba po rehoľnom povolaní, ktorá ma sem priviedla (aj keď… človek nikdy nevie). V mojom živote sa udialo viacero vážnych zmien, už dlho som sa cítila v zmätku a „odpojená od samej seba“. Tiež som tápala v hľadaní si novej formy vzťahu k Bohu a spôsobe, ako náš vzťah prehĺbiť. Cítila som sa v akomsi chaose a veľmi som potrebovala priestor a čas, aby som si ujasnila svoje nasledovné kroky v živote. Preto mi to všetko nádherne do seba zapadlo a práve možnosť stráviť nejaký čas v kláštore, navyše trapistickom a vo francúzsky hovoriacom kantóne, mi prišla do cesty ako dar a splnenie nevyslovenej túžby.

 

 

VNIESŤ DO ŽIVOTA DISCIPLÍNU

„Deň začíname spoločnou modlitbou o 4:20, ale nemusíš sa jej zúčastňovať…“ táto veta mi krátko po príchode, pri oboznamovaní sa s rytmom dňa, prišla ako celkom dobrý vtip vzhľadom k tomu, že môj dovtedajší život sa niesol v duchu icarpe diem nielen v rannom vstávaní, ale aj v celkovom režime dňa – ten som nemala absolútne žiadny (dôvodom bola práca s nepravidelnou pracovnou dobou a okrem toho som bola typická „nočná sova“). To bol, mimochodom, tiež jeden z dôvodov, prečo som sem chcela ísť. Priam urgentne som na tom potrebovala zapracovať a vniesť do svojho života aspoň malú disciplínu. Iba na okraj dopĺňam, že som sa spomínanej modlitby nezúčastnila ani raz. Vôbec to však nevnímam ako neúspech, keďže som sa o to ani nesnažila. Pre mňa bol úžasný pokrok, že som sa zúčastňovala nasledujúcej modlitby o siedmej hodine.

Neviem to vysvetliť, ale od prvého kontaktu s kláštorom som sa tam cítila ako doma. Sestry ma prijali medzi seba veľmi vrelo, otvorene a s láskou, ktorú bolo intenzívne cítiť vo všetkom, čo robili (nie, nepreháňam). Zakladateľ rehole, svätý Benedikt, si predstavoval jeho kláštory ako miesta pokoja v nepokojnom svete. Presne tak som kláštor od začiatku podvedome vnímala bez toho, aby som vopred mala túto vedomosť – bola to pre mňa oáza, kde som sa mohla uvoľniť a slobodne čerpať, čo som potrebovala.

Nie je to však iba komunitou ako takou a ich vzájomnými vzťahmi. Je to dokonalá harmonická kombinácia spolu s nádherným prostredím, prírodou, atmosférou miesta a celkovým spôsobom života, hodnôt, princípov a pravidiel. Naozaj nepreháňam, keď poviem, že som bola ako v raji. Tú skúsenosť by však musel zažiť každý sám. Ja som si to uvedomila po štyroch mesiacoch po rannej bohoslužbe. Zaplavila ma krása, pokoj a harmónia, ktorú neviem popísať slovami. Jediné, čo to vystihuje najviac, je asi pojem – raj.

 

ŽIVOT V KLÁŠTORE NIE JE DOVOLENKA

Počas pobytu som zdieľala so sestrami bežný režim dňa so všetkým, čo k tomu patrí. Činnosti počas dňa sú vyvážené s ohľadom na potreby a rast človeka. Priestor dostáva duchovno, rozvoj intelektu, práca aj odpočinok. Ničoho nie je prehnane veľa ani príliš málo. Čo sa týka práce, šlo o rôznorodú nenáročnú manuálnu prácu, ktorá zároveň umožňuje ďalšie „hĺbanie“ či kontempláciu. Pre mňa to bol – nech už šlo o pomoc v kuchyni či prácu v nádhernej záhrade – relax.

Keď som časom zistila, že potrebujem v niektorej oblasti viac priestoru, tak mi sestry vyšli v ústrety a našli sme spoločnú cestu. Všetko, čo mi prichádzalo do cesty, som prijímala akosi prirodzene. Pre mňa samu to je prekvapujúce. Nebolo pre mňa náročné žiť dennú rutinu, nikam necestovať ani zachovávať mlčanlivosť. Práve naopak. Každý deň som mala pocit, že je nedeľa. Evokovali mi to pravdepodobne každodenné ranné omše, spoločné obedy a celková akási slávnostná atmosféra, všadeprítomná radosť a pokoj v ovzduší. Nezabudnuteľným zážitkom bolo prežiť v kláštore veľkonočnú vigíliu – spoločné zdieľanie úprimnej radosti zo zmŕtvychvstania nášho Pána mi zostane v spomienkach navždy.

Nenechajte sa však pomýliť – nešlo o žiadnu „dovolenku“ ani prázdniny. V kláštore je podstatne menej rušivých podnetov než „vonku“. Človek nie je zahltený tým množstvom informácií, hlukom a rôznymi negatívnymi vplyvmi. Tiež tu nemáte poruke všetky tie „vymoženosti“, ktoré by ste si inak dopriali pre rozptýlenie. Zostávate tak sami so sebou v „surovej realite“ – takí, akí ste.

Po krátkom čase som si na sebe začala všímať oveľa väčšiu vnímavosť a akési tiché „prebublávanie“ vnútorných túžob a potrieb na povrch, ktoré by som si inak neuvedomila, respektíve na ktoré som už dávno zabudla. Je to neľahká práca na sebe.

 

CESTA K VNÚTORNEJ SLOBODE

Po upokojení svojho vnútra je možné vnímať, čo naozaj potrebujete, chcete a čo vám prináša skutočnú radosť. U mňa sa tak, okrem iného, vynorila napríklad silná potreba znovu začať športovať. Všeobecne po hlbšom spoznaní samého seba už nerobíte veci preto, že to tak nejako je alebo že ich, skrátka, robiť musíte…Robíte ich z vnútorného presvedčenia a cítite sa v tom voľne a slobodne – aj keď sa musíte často premáhať. Ide o nadobudnutie akejsi vnútornej slobody.

Na to všetko som, našťastie, nebola sama. Na tejto ceste mi veľmi pomohla jedna zo sestier, ktorá mi venovala mnoho hodín času strávených rozhovorom so mnou alebo skôr tým, že ma počúvala. Pre mňa to bola zároveň aj potrebná psychohygiena. Za jej čas a sprevádzanie ma skrz cenné rady, postrehy, povzbudzovanie a námety na uvažovanie jej nie som schopná dostatočne poďakovať. A bola to tiež spoločná práca celej komunity, ktorá mi v tom pomáhala. Dennodenne som mala pred očami neúnavné skutky lásky a práce, ktoré sú pre mňa silným svedectvom a povzbudením. Zistila som, že som schopná slobodne fungovať dokonca aj v rutine a že to už nie je niečo, čo ma väzní.

 

TREBA BYŤ TRPEZLIVÝ A DÔVEROVAŤ

Prežila som aj dni, keď akoby všetko zhaslo. Nedokázala som v ničom nájsť radosť a všetko nasvedčovalo tomu, že to tak už navždy zostane. K tomu sa pridružili silné pochybnosti v najrôznejších oblastiach. V takom vnímaní sa minúty premenili na hodiny a dni na roky. Nebolo to jednoduché. Nie, nešlo o krízu ani o depresiu, ale o veľmi špecifický zážitok, ak to tak môžem nazvať.

V istom okamihu sa však niekde vo mne vynorila vôľa pokračovať. Pokračovať v mojich – aj keď aspoň v malých a pomalých – krokoch. Pokračovať ďalej, aj keď ma nič neteší. Nezostať stáť, ani sa neobzerať späť. Dôverovať tomu, čo som prežila a zažila. Dôverovať skúsenostiam, ktoré som nadobudla. Pokračovať, aj keď výsledky nevidím hneď. Aj keď ich nevidím ani o týždeň či mesiac. Pokladám to za jednu z pre mňa najsilnejších získaných skúseností, z ktorej budem určite v ďalšom živote čerpať. Myslím si, že podobná skúsenosť sa dá získať v rôznych situáciách. Hlboká skúsenosť, na základe ktorej viete, že je treba byť trpezlivý a hlavne vydržať. Potom sa už môže diať všetko ostatné.

 

ČLOVEK ZÍSKA TO, ČO SKUTOČNE POTREBUJE

Osobné prínosy z takéhoto pobytu sú veľmi individuálne. Každý potrebuje načerpať a zapracovať u seba na niečom inom. S čím som sa potrebovala popasovať ja, môže byť pre iných už dávno jednoducho zvládnutou oblasťou. Dni mi prinášali situácie a otvárali oblasti, ktoré by som si ja nikdy „nenaplánovala“. Navyše, človek nezískava iba to, čo si zaumienil a nejako vopred naplánoval. Vlastne to môže zostať celý čas úplne nepovšimnuté.

Človek získava to, čo skutočne potrebuje. Nie som schopná myslieť na všetky oblasti a miesta vo svojom živote tak komplexne, aby som mohla do detailu pomenovať, kde strádam. Preto mi vyhovoval mnou prirodzene zvolený prístup otvorenosti a prijímania. Uvedomujem si, že ani teraz neviem vymenovať, čo všetko mi tých pár mesiacov prinieslo. Cítim však, že sú to práve tie skryté dary, ktoré budem otvárať a nachádzať v príhodnom čase.

Sestry v komunite sa mi stali matkami, skutočnými sestrami, učiteľkami i priateľkami. Prijali ma ako svoju a štedro sa so mnou delili o všetko. Vytvorili mi dokonalé zázemie so všetkým, čo som potrebovala. Úprimne prežívali spolu so mnou radosť aj smútok. Nemuseli sme sa o tom ani zhovárať. Jednoducho viem, že všetko bolo zdieľané. Aj bez slov. Nie je jednoduché to vysvetliť a uvedomujem si, ako to môže vyznievať. Skúsenosti sú však neprenosné. Preto ak niekde v sebe tiež cítite tú tajomnú rezonanciu, neváhajte a vykročte za svojou túžbou. Ja som získala mnohonásobne viac, než som dala. Našla som svoj druhý domov.

 

Inšpirujúce knihy pre lepší vzťah s Bohom nájdete tu