Svedectvo: Ako som v Etiópii našla kúsok domova

Takmer pred štyrmi rokmi som strávila tri mesiace v Etiópii ako dobrovoľníčka prostredníctvom organizácie Dobrá novina. Učila som deti angličtinu na severe krajiny v mestečku Maychew, v dedine Alitena a v hlavnom meste regiónu Tigray – v Mekelle. Hoci som si išla do Afriky splniť sen, často som zápasila s pocitmi beznádeje, strachu, bezmocnosti a nedostatku síl.

Keď sa človek ocitne v cudzine, snaží sa nájsť aspoň niečo, čo mu pripomína domov. V krajine, ktorá je súčasťou Afrického rohu, som však nič také nenachádzala. Nerozumela som reči, zvyklostiam, môj žalúdok odmietal pikantné jedlo, nechápala som, prečo je nevhodné pýtať sa mojich žiačok, koľko majú rokov alebo kedy oslavujú narodeniny. Až neskôr som sa dozvedela, že keď má žena osemnásť rokov a nie je vydatá, je to pre ňu hanba. Mať rodinu, deti a starať sa o domácnosť, to je cieľom mnohých Etiópčaniek. Narodeniny oslavovali len v bohatších rodinách, mnoho žiakov mi nevedelo povedať, kedy prišli na svet. Jedna z rehoľných sestier Dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul (takzvané vincentky), u ktorých som bývala, sa mi zverila, že keď mame ráno povedala: „Mám narodeniny,“ ona jej len odvetila: „Fajn, môžeš rozkrojiť chlieb.“

V KRAJINE, KDE BUDETE O SEDEM ROKOV MLADŠÍ

Krajina vyzerala inak. Vo výške dvetisíc metrov nad morom sa nielen ťažšie dýchalo, ale kondičku športovca si vyžadovalo aj hranie sa s deťmi na naháňačku. Aby toho nebolo málo, v Etiópii používajú iný kalendár, inak počítajú hodiny a každý deň sa o siedmej večer náhle zotmelo a von bola tma ako u nás o polnoci. Moja duša však vedela, že je tu Jeden, na ktorého sa stále môžem spoľahnúť. Ten, ktorý mi rozumie a sprevádza ma, kdekoľvek som. Milovala som večery, keď som si zapálila sviečku a mohla sa pomodliť v dokonalom tichu. Bohu som zverovala svoje starosti, ťažkosti, nádeje a ciele. Veľmi rýchlo som pochopila, že to nebudem ja, kto bude učiť, ale že ma deti, rehoľné sestry a miestni naučia všetko potrebné.

Či už som bola v Maychew, v malom mestečku veľkom približne ako náš Ružomberok, alebo som pôsobila práve v Alitene, ktorá má podobný počet obyvateľov ako moje rodné Liptovské Sliače, alebo som zmizla vo veľkomeste Mekelle, vždy tu bola kaplnka alebo kostol – moje útočiská. Sestry nás – dobrovoľníkov – pozývali na každodenné ranné chvály, omše či vešpery. Zatiaľ čo modlitby z breviára boli v angličtine, omše boli v amharčine alebo tigrijčine, čiže som rozumela akurát tak „amen“. Alitena bola ešte špecifická v tom, že neexistoval presný poriadok alebo opakujúci sa čas bohoslužieb. Našťastie, vincentky bývali hneď vedľa chrámu, inak by som ja, sedmospáč, nestihla ani jednu rannú omšu. Postup bol nasledovný: keď zazvonil zvon prvýkrát, veriaci mal vstať, a keď druhýkrát, začala sa liturgia. Lenže raz to bolo o 5:30, inokedy o 5:45 či o 6:15. Každý, kto ma pozná, vie, že som skôr nočná sova ako ranný vták. Viete si teda predstaviť, aké bolo pre mňa náročné vstávať tak skoro a premáhať sa vnímať na omši, na ktorej som nič nerozumela.

 

INDIÁNSKY POKRIK NA OMŠI

Prvá bohoslužba mi veľmi utkvela v pamäti, pretože keď kňaz pozdvihoval Sviatosť oltárnu, miestni začali vydávať zvuk podobný tomu, keď sme sa v detstve hrali na Indiánov a zavýjali sme, zakrývajúc si ústa. Keďže som kľačala, ihneď som nadvihla hlavu, aby som zistila, čo sa to deje, pretože takýto „pokrik“ si moja hlava v ranných hodinách preložila ako poplach. Neskôr mi však rehoľníčky povedali, že u nich je to prejav radosti a úcty k Božiemu telu. Tú úctu a zbožnosť som videla dennodenne: pred vstupom do chrámu som si vždy zakryla hlavu šatkou a sadla si na pravú stranu chrámu – vľavo totiž sedia muži. Keď prichádzali ostatní veriaci, kľakali si pred oltárom nielen na kolená, ale niekedy si takmer ľahli na zem a bozkávali ju ako ruky kňazov, kedykoľvek ich stretli na uliciach. Aj vincentkám prejavovali rešpekt, s úsmevom ich zdravili, skláňali hlavy a niekedy im sestry dovolili aj pobozkať chrbty rúk.

Bolo pre mňa obrovským luxusom mať občas kaplnku úplne sama pre seba. Naschvál som nezažala svetlo, aby som videla len blikajúci svätostánok. Inokedy nešiel prúd ani teplá voda, ani internet naraz. Prijať tento fakt bolo jediným riešením. Vzpierať sa, hnevať a hromžiť nad situáciou, to by mi vôbec nepomohlo. Zahundrala som si popod nos veľakrát – napríklad, keď som musela prať ručne v studenej vode aj hodinu-dve alebo sa sprchovať tak, že som si vylievala na seba ľadové vedro v miestnosti, kde svietil v rohu len môj mobil vedľa suda, kde sme hádzali použitý toaletný papier, keďže kanalizácia je v niektorých častiach sveta neznámy pojem. A to som si mohla gratulovať, že sestry mali klasický záchod a nie dieru v zemi, akú som zažila napríklad v „hoteli“ v Adigrate.

Chvíľky pred svätostánkom slúžili ako dobitie bateriek. Už tam som sa modlila za správny výber životného povolania, pýtala sa Pána, či zo mňa chce mať misionárku alebo manželku. A on neodpovedal, pretože voľba bola koniec koncov len na mojej slobodnej vôli.

 

VITAMÍN D PRE DUŠU

Jedna moja dobrá priateľka mi raz povedala: „Sviatosť oltárna je ako slnko, nie je vôbec dôležité, či Bohu niečo hovoríš, alebo nie, on aj tak vie, čo máš na srdci. Len tam buď a prijímaj tie lúče, milosti a požehnania, ktoré ti chce s láskou darovať.“ A naozaj, každá chvíľa strávená s ním stála za to. Keď máte nedostatok vitamínu D, ste unavení, máte slabú imunitu, slabnú aj kosti a podobne. Po návšteve kaplnky som však vychádzala ako nový človek, obnovený, s plným batohom milostí a potrebných požehnaní. Prestalo ma trápiť, že nepomôžem všetkým, aj keď vidieť chudobu, žobrajúcich a chorých mi lámalo srdce. Boh ma učil, že som neprišla preto, aby som všetkých zachránila, to dokáže len on. Zverovala som sa mu so všetkým, že mi chýba slovenské jedlo, nebyť stredobodom pozornosti, niekedy sa aj vyparádiť a dať si opätky. (Priniesla som si zásadne len staré veci – jednak, aby som nevzbudzovala pozornosť zlodejov, a jednak, aby som im tam nejaké to obnosené šatstvo mohla nechať).

Začala som si vážiť tečúcu vodu z kohútika, pretože ak som sa chcela napiť, musela som sa najprv ubezpečiť, že je filtrovaná, aby ma neprekvapili hnačky alebo horšie ťažkosti. Keď som prišla domov, spýtala som sa maminy: „Vieš, aké je to úžasné, že máme práčku alebo umývačku a nemusíme prať a umývať v rukách – a k tomu ešte v studenej vode?“ Sprchovanie teplou vodou nabralo nový rozmer, rovnako tak aj jedenie mojich obľúbených sladkostí, bryndze, maku či mäsa. Štipľavé jedlo som nikdy neobľubovala, ani vnútornosti, no keď je človek hladný, zje všetko.

 

V ALITENE SA KAJAJÚ VEREJNE

Pamätnou pre mňa zostane aj omša, keď muž vyšiel z lavice, prišiel pred oltár, kňaz niečo povedal, veriaci začali znova „ujúkať“ ako Indiáni, a potom si ten pán znova sadol. Keď som sa na raňajkách pýtala sestry Maezy, o čo išlo, s kamennou tvárou mi povedala: „Ten muž podviedol svoju ženu, prišiel sa verejne kajať, ospravedlniť sa pred Cirkvou, a sľúbil, že to už nespraví a bude sa vzorne starať o svoju rodinu.“ To bolo ohromujúce! Vôbec si neviem predstaviť, že by takéto verejné ospravedlnenia fungovali na Slovensku.

Zažila som aj krásnu oslavu nového roka 11. 9. 2017, keď v Etiópii oslavovali nový rok 2010, pretože ich kalendár – nazývaný Ge´ez – má trinásť mesiacov. Dvanásť mesiacov má tridsať dní a posledný má päť alebo šesť dní, v závislosti od toho, či je, alebo nie je prestupný rok. Takže preto oslavujú nový rok v septembri.

Domáci postavili vatru, ktorá mne, duši dedinskej, pripomenula jánske ohne. Trikrát sme oheň preskočili ako symbol Svätej Trojice a po svätej omši vyšli muži z kostola so zapálenými konármi, ktoré pripomínali takú obojstrannú horiacu metlu. Krúžili sme trikrát okolo kostola, spievali, prosili Boha, aby dodržal s nami svoju zmluvu, zachoval nám aj budúci rok svoju priazeň, a žiadali si požehnanie a ochranu. Tancoval sa ich typický ramenatý tanec, ženy vydávali zvuky, akoby boli včely (bzzkali), a natriasali v kruhu plecami, muži poskakovali, tlieskali a všetci boli vonku. Dokonca som bola prekvapená, že som stretla mnoho svojich žiakov, ktorí bez problémov vstali ešte aj na rannú omšu, ktorá trvala od 6:45 do 8:30. Ja som z osláv odchádzala po polnoci, ale ostatní veriaci ešte dlho spievali, tancovali a s rovnakým zanietením, radosťou spievali, skákali a bubnovali aj na novoročnej omši. Obdivovala som ich, keďže ja som vyzerala ako kocúr Tom, ktorý si musel nalepiť na horné viečka lepiacu pásku, aby držal oči otvorené.

 

SPOVEDAŤ SA KAMARÁTOVI JE NÁROČNÉ

Výzvou pre mňa určite boli aj spovede v angličtine, keďže som nikdy predtým nevyznávala svoje hriechy v cudzom jazyku. Ako som sa presvedčila na vlastné oči, háčikom bola táto spoveď aj pre kňaza Abbeho, ktorý sa síce ponúkol, že mi sviatosť vyslúži, ale sám sa musel dobre predpripraviť. Asi nemusím zdôrazňovať, ako som sa hanbila spovedať človeku, ktorého som už považovala za priateľa, keďže sme sa dennodenne stretávali u sestier. Bol to človek, ktorý ma vždy bez milosti a s úsmevom na tvári porazil v stolnom tenise, pričom vedel, že ma vnútorne hnevá, keď v ping-pongu prehrávam, a povzbudzoval ma: „Ajzoš!“, čo znamená: „Maj odvahu, vytrvaj!“

Ak si odnášam niečo zo svojho trojmesačného pobytu, tak je to obrovská vďačnosť za všetko, čo na Slovensku máme, a pocit absolútneho pokoja. Cítila som nekonečno, keď som hľadela na oblohu posiatu myriadami hviezd – a v tej chvíli som vedela, že je tu niekto vyšší ako ja. On, mocný Boh, ktorý všetko múdro riadi a a postará sa o mňa. Že neumriem ani od hladu, ani ma neznásilnia, neunesú, ani nezahyniem vo vojne, ako ma strašili tí, ktorí v Etiópii ani v Afrike nikdy neboli – a niektorí, paradoxne, nevytrčili nos ani z rodnej dediny. A aj keď sa teraz cestovať veľmi nedá, pokoj – taký skutočný a úplný – nám vie dať do srdca len Boh. A je úplne jedno, na akom mieste sa práve nachádzate. Stačí oň poprosiť.

Foto: Lívia Trhanová, Abraha Gebru