Svedectvo: Ako sme mali za rok tri deti…
V máji 2018 sme boli typickým bezdetným párom, ktorý, keďže nemá deti, trávi veľmi veľa času v práci a behaním po lekároch. Ja som v tom čase mala štyridsať rokov, manžel štyridsaťtri.
Autor: Manželia Zuzana a Jaroslav
Svadbu sme mali na jeseň 2010 a ani nám nenapadlo, že ešte v roku 2018 nebudeme mať žiadne dieťatko. Teda, aby som to poopravila, mali sme päť detičiek v nebi po spontánnych, väčšinou takzvaných zamlčaných potratoch v prvom trimestri tehotenstva. Najprv som si myslela, že v tomto svedectve nechám informáciu o potratoch len v jednej vete, ale nezaslúžia si taký malý priestor.
PRÍČINA SA NENAŠLA
Prvé dieťatko sme čakali v roku 2012. Keď som prišla na kontrolu v 7. týždni, dieťatku už nebilo srdiečko. Boli sme veľmi smutní, ale vravíme si, že ako dobre, že dokážeme počať, a druhýkrát to už bude dobré. Asi po polroku sme otehotneli znovu. Pri jednej kontrole ešte dieťatku srdiečko bilo, no začala som doma trochu špiniť a zopakoval sa rovnaký scenár. Pri treťom tehotenstve som už bola veľmi smutná a s veľkým strachom som očakávala kontrolu. Môj lekár ma posielal na rôzne vyšetrenia, no príčina sa nenašla. Nádej, smútok a bolestné pohľady pri akomkoľvek kočíku na ulici sa stupňovali. Najbolestnejšie bolo vždy prijať, že dieťatko je opäť mŕtve. Modlili sme sa, snažili sa dôverovať, no bolo to veľmi ťažké. Vyčítala som Bohu, prečo sa to tak deje. Každý bezdetný pár, ktorý sa snaží hľadať príčinu, mi dá za pravdu, že možností príčin bezdetnosti je veľmi veľa, a to hľadanie po špecialistoch je často veľmi nepríjemné. Dalo by sa k tomu ešte veľa napísať, ale sústredím sa na iné… Lebo Boh na nás v tom čase nezabudol…
SNÍVALO SA MI, ŽE BUDEM MAŤ OSEM DETÍ
Keďže spontánnych potratov už bolo päť, presná príčina sa nenašla a ja som už mala dosť rokov, na manželov podnet sme sa v roku 2017 rozhodli pre náhradné rodičovstvo. V decembri 2017 nás zapísali do poradovníka na adopciu, kde to vyzeralo tak na tri či štyri roky čakania. Zapísali sme sa aj do poradovníka na pestúnsku starostlivosť s tým, aby sa dané dieťatko dalo v budúcnosti adoptovať. Vedeli sme, že by sme chceli malé biele dieťatko, lebo obaja sme v detstve zakúsili šikanovanie od Rómov.
Bol 13. jún 2018. Mne sa v noci sníval zvláštny sen, že som mala osem detí, ale neprikladala som mu význam. Dopoludnia som sa vybrala na úrad. Pani na úrade bola milá a vravela mi, že čakacia doba je stále rovnaká, že je to na niekoľko rokov. Keď som už chcela odísť, zrazu jej niečo napadlo a hovorí: „Viete čo, máme tu dve voľné deti do pestúnskej starostlivosti, ale majú rómske korene. Sú to súrodenci, ktorí boli doteraz v profesionálnej rodine, ale keďže sa nám pre nich nepodarilo nájsť náhradnú rodinu, pôjdu do detského domova. Také šikovné deti som ešte počas svojho pôsobenia nemala. Mám tu aj videá, mali by ste záujem?“ Pani mala niečo viac ako päťdesiat rokov, tak to bolo dosť vážne slovo, že také šikovné deti… Povedala som jej, aby mi ich ukázala. Pozrela som si niekoľko videí, kde tri a polročné dievčatko a dva a polročný chlapček recitujú, papajú, idú na odrážadlách, a dokonca plávajú – podobne ako v mojom sne. Boli veľmi šikovní. Pani mi porozprávala rodinnú anamnézu a všetko, čo o deťoch vedela.
Zdalo sa mi, že by sme to s manželom mohli zvládnuť. To, že sú súrodenci, bola veľmi veľká výhoda, vedia tiež rozprávať a povedia nám, čo ich bolí, zahrajú sa spolu a podobne. Zavolala som ešte z úradu manželovi s tým, či nemôže odbehnúť z roboty, aby sa prišiel pozrieť aj on a rozhodli by sme sa. Aj manželovi sa zdalo, že daných súrodencov by sme napriek rómskemu pôvodu zvládli.
Ak vám ponúkajú dieťatko na adopciu alebo do pestúnstva, máte málo času na rozhodovanie. Požiadali sme ich o deň na rozmyslenie. Nebolo to jednoduché rozhodovanie, no na druhý deň sme zavolali, že detičky berieme.
Keď sa teraz spätne obhliadneme, máme pocit, že v niečom sme mali akoby „zatmenie“, lebo sme veľmi nešpekulovali. Aj keď oproti nášmu pôvodnému plánu adopcie to bola nakoniec pestúnska starostlivosť, boli to rómske deti, boli dve a k tomu dokonca staršie… Proste všetko inak, ako sme plánovali, ale mali sme zvláštny pocit, že tie deti zvládneme.
NEMALI SME PRE DETI VÔBEC NIČ
Rozbehol sa kolotoč vybavovania a zmien života. Deti bolo treba vziať čo najskôr, pretože súd už rozhodol o ich zaradení do detského domova a čakalo sa už len na právoplatnosť rozhodnutia. Do tohto procesu sme vstúpili my, aby sme ho zvrátili. Znamenalo to spoznať sa s deťmi, nájsť si bývanie, presťahovať sa, kúpiť výbavu pre deti (detské postele, sedačky do auta, plienky…). Nemali sme pre ne vôbec nič. Mali sme síce byt v meste, kde som pracovala, ale manžel dochádzal za prácou dvesto kilometrov do iného mesta, kde sme mali garsónku, príliš malú na dve deti.
V júli sme sa s deťmi stretli prvýkrát. Boli milé a nebáli sa nás. Čo bolo trochu paradoxné, lebo neskôr, keď sme ich už mali, videli sme, ako sa nových ľudí boja. Začali sme sa s nimi stretávať. Cestovali sme za nimi na takzvané interakcie. Zrazu nám vzadu v aute sedeli dve malé detičky, s ktorými sme sa snažili komunikovať. Chlapček ešte potreboval na spánok plienku. Obaja si pamätáme, ako sme sa na seba pozreli, keď jeden z nich zahlásil, že mu treba cikať alebo kakať. Čo teraz? Ako to robiť? Pomoc! A potom začali vyskakovať ďalšie otázky: Čo im ideme dať jesť? Kde budú spať? Ale bolo nám s nimi dobre.
V priebehu leta sme sa s nimi stretávali a intenzívne hľadali nejaký byt alebo dom. Ja som v práci oznámila, že od septembra už nenastúpim (učila som v škole), lebo nastupujem na materskú. Manželovi sa podarilo nájsť malý, zrekonštruovaný domček, ktorý predávali komplet aj so zariadením.
Leto bolo o balení a prípravách na sťahovanie, o interakciách s deťmi a prípravách môjho manžela na dizertačnú skúšku, ktorú mal na konci leta. Deti sme už museli13. septembra 2018 z viacerých dôvodov prevziať, a keďže kúpa domu sa kvôli administratívnym záležitostiam naťahovala, vymysleli sme, že majiteľa požiadame zatiaľ o prenájom. Súhlasil a v ten deň dopoludnia sme ešte podpísali posledné papiere, aby sme vzápätí vyrazili pre deti, s ktorými sme sa už podvečer vrátili do nového domu. Všetko bolo pre všetkých nové: dom, rodina aj dedina. Na ten deň tak skoro nezabudneme. Začali sme si s deťmi na seba zvykať.
ZRAZU SME MALI TRI DETI
Asi po dvoch týždňoch od tohto bláznovstva som zistila, že čakáme bábätko. Keďže sme boli po piatich spontánnych potratoch, začali ma sledovať a kvôli komplikáciám spojeným s hematómmi v maternici som musela ísť náhle ležať. Manžel bol v tom čase akurát na študijnom pobyte v Čechách. Hneď sa vrátil a ja som išla ležať. Pôvodne som mala ísť do nemocnice, ale keďže moja sestra je zdravotná sestra a neďaleko môjho rodného bydliska mám vynikajúcu gynekologičku, mohla som ležať u našich vo svojom rodičovskom byte. Ako som spomenula, mám vynikajúcu gynekologičku Mudr. Alenu Polomskú, ktorej ambulancia vznikla v spolupráci s Fórom života a Spišskou diecézou a je zameraná aj na neplodnosť a poradenstvo rešpektujúce dôstojnosť ľudského života od počatia. Bez jej odbornej a duchovnej pomoci by sme Amálku nemali. Moja sestra mi v prvých týždňoch musela niekedy denne pichať aj šesť typov injekcií, zatiaľ čo manžel ostal s dvomi „cudzími“ deťmi takmer dva mesiace sám. Dodnes na to spomína ako na skúšku ohňom. Vydýchol si, len keď mu prišla pomôcť jeho sestra, alebo keď ma cez víkendy prišli pozrieť.
Boh na nás však nezabudol a po prvom trimestri sa mi všetko upravilo tak, že som sa mohla vrátiť domov a manžel zas do práce. Narodila sa nám zdravá dcérka, ktorej sme dali meno Amália. V hebrejskom preklade to znamená dielo Pánovo.
V máji roku 2019, teda v priebehu ôsmich mesiacov sme zrazu mali tri deti. Štyri a polročné dievčatko, tri a polročného chlapčeka a novorodeniatko.
P.S. Nemyslite si, že tým sa krásny príbeh končí štýlom „všetci žili šťastne, až kým nepomreli“. Neustále musíme zápasiť o dôveru v Boha a vnútorný pokoj. Mne sa po šiestich týždňoch začali silné záchvaty bolesti v brušnej oblasti. V noci, keď bežná mama vstáva a dojčí dieťatko, som niekoľko hodín trávila v obrovských kŕčoch, zvíjajúc sa v kúpeľni na zemi, a manžel sa staral o bábätko. Zvyčajne som vedela, že to do štyroch hodín povolí. Na pohotovosti a u lekára skonštatovali, že je to asi z chrbtice, ale postupne sa ukázalo, že je to žlčník, ktorý musí ísť von. Našťastie, je už preč a my s manželom stále zápasíme o to, ako si zorganizovať čas, aby sme zvládali aj chod domácnosti, aj pracovné povinnosti, aj výchovu detí – a postupne sa normalizujeme na normálnu rodinu s tromi deťmi, ktorá rieši bežné problémy. Deti sa navzájom majú veľmi radi a žiadna hra sa nezaobíde bez tej najmenšej členky, ktorá sa nedávno naučila chodiť. Veľmi ďakujeme Bohu, že na nás nezabudol a dôveroval nám, že hoci v priebehu jedného roku skočíme z nula na tri, že do toho pôjdeme. Veľmi sa z nich tešíme a ďakujeme mu za ne.